— Zavolam ostatnych, — ponukol sa Jerichovsky.
— Pridu aj sami, — povedal Van. — Neponahlaj sa.
No Jerichovsky ho nepocuvol. Pristupil k stene, odsunul kryt maleho vyklenku a zapol zvonec. Po chodbach a sienach stanice sa rozlahol prerusovany cengot.
Nad stolnotenisovym stolom viseli v rade portrety ako obrazy predkov v rodinnom zamku. Bolo to cudne. Pavlys si ich prezeral. Zamraceny, asi styridsatrocny muz so sirokymi licnymi kostami a energickym jasnym pohladom — Ivan Grunin. Za nim starec, oci mu zaclana huste hunate obocie — Armen Gevorkjan. Dalsi portret zobrazoval velmi mladeho chlapca so zacudovanymi belasymi ocami a spicatou bradou. Tych ludi cosi spajalo a ludom na tejto stanici boli blizki, doverne znami. Iste vykonali nieco dolezite v oblasti, ktorej sa venuju ostatni. A mozno sa priatelili s Dimovom ci Jerichovskym…
Cochvila sa zidu ludia, ktorych zvolal zvonec. Vstupi i Marina. Pavlys trochu odstupil od stola, ale nespustal oci z podlhovastej belasej obalky adresovanej Marine. Lezala na samom vrchu stosu.
Prvi vosli do siene dvaja lekari v belasych plastoch, aky mal aj Jerichovsky. Pavlys sa usiloval nepozerat na dvere a mysliet na nieco ine, napriklad ci sa dobre hra stolny tenis pri takej malej tiazi. Bud treba lopticku zatazit, alebo si navyknut na spomalene skoky. Ludia tu na Projekte sa pohybovali ovela plavnejsie, gesta mali sirsie ako na Zemi.
Lekari sa hned rozbehli k stolu, ale Van ich zastavil:
— Pockajte, kym sa zidu vsetci. Ved viete…
Van bol formalista a vyzival sa v rituale.
Pavlysovi sa zazdalo, ze dievca, ktore prave voslo, je Marina. Bola ciernovlasa, driecna, pocernej pleti, ale tym sa jej podobnost s Marinou koncila. Mala mokre vlasy a biele sari sa jej lepilo na vlhku pokozku.
— Urcite prechladnes, Sandra, — vycitavo povedal Jerichovsky.
— Ved je tu teplo, — odpovedala Sandra.
Hovorila pomaly, akoby hladala potrebne slova. Hlboko vzdychla, odkaslala si a zvucnejsim hlasom zopakovala:
— Je tu teplo.
Sien sa naplnila ludmi. Boli v pracovnom odeve, zrejme sa odtrhli od prace a hned sa vratia k nej. Pavlys sa obzeral na vsetky strany, mal pocit, ze Marinu prepasol, iste je uz v miestnosti.
Van vykonaval svoj obrad. Kopku uradnej posty potisol Dimovovi, potom zaradom bral listy a balicky z najvyssieho stosu a nahlas cital mena adresatov. Tato procedura zrejme bola posvatena tradiciou, lebo nikto nereptal, jedine Jerichovsky, ale o nom vysvitlo, ze je povestny rebel.
Ludia pristupovali k stolu a preberali listy a zasielky svoje i tych, co nemohli prist. Zastup obkolesujuci Vana sa postupne rozchadzal, niektori sa pohodlnejsie usadili, aby si precitali list, ini sa ponahlali prec, chceli si osamote vypocut pas. Kopky mizli. Marina Kimova nebola medzi adresatmi, ktorych mena cital Van. Napokon vzal predposledny zvazok listov a podal ho Sandre.
— To je pre morsku stanicu, — povedal. — Je tam zasielka aj pre teba.
Potom polozil ruku na posledny, tenky zvazocek listov, na belasu obalku Mariny Kimovej.
— Z Vrchola tu nie je nikto? — spytal sa Van a vzapati dodal: — Sam to odnesiem.
„No pravdaze,“ pomyslel si Pavlys, „s akou radostou!“ Uvedomil si, ze vdaka Marine sa on, odvazny dialkovy letec, celkom bezdovodne meni na obycajneho ziarlivca.
— Pavlys, pocujete ma?
Stal pri nom Dimov.
— Musim odist, ale ked sa vratim, venujem vam pol hodiny a zodpoviem vase otazky. Predpokladam, ze zatial nijake nemate. Radim vam, aby ste odprevadili Sandru. Ide dolu, na morsku stanicu.
— Idem s vami, — pridal sa Jerichovsky. Potom sa obratil ku kolegom a dodal: — Podaktori namiesto toho, aby sa vratili na svoje pracoviska, sa chystaju obtazovat hosta. Odpoviem namiesto neho. Neprichadza zo Zeme. O tom, co sa robi doma, vie este menej ako my. Sport ho nebavi, nezbiera znamky. Slovom, je to clovek nezaujimavy a neinformovany. Vsetko ostatne sa dozviete od neho pri veceri.
Ked skoncil svoj monolog, posepkal Pavlysovi:
— Robim to pre vase dobro, kolega. Daleko od domova sa ludia stavaju privelmi zhovorcivi.
Ked sli dlhym zvazujucim sa tunelom, kde-tu osvetlenym lampami pod plafonom, Jerichovsky dalej rozvijal svoju myslienku.
— Keby sme museli intenzivne pracovat, keby na nas na kazdom kroku striehlo nebezpecenstvo, ani by sme nezbadali, ako plynie cas. Lenze nasa praca je monotonna, v laboratoriach je malo rozptylenia… A tak nas nove tvare pritahuju.
— Nemas celkom pravdu, Erik, — ozvala sa Sandra. — To u vas hore vladne taky pokoj. Inde to tak nie je.
Tocite schody, po ktorych schadzali, sa krutili okolo vertikalneho stlpa. Bol v nom vytah, ale oni sli pesi.
— Som samorastly filozof, — pokracoval Jerichovsky iducky. — A musim vam povedat, kolega, ze podmienky, v akych vykonavam svoju pracu, ma nabadaju abstraktne uvazovat. Za vonkajsou vsednostou nasho doterajsieho zivota sa taji tlak buducich kataklyziem a virov. Opakujem vsak, vnimame to ako pozadie, ale na kazde, aj na to najexotickejsie pozadie si clovek rychlo privykne. Sandra prave povedala, ze ini tu nemaju taky pokojny zivot. Je to mozne… Kedy vas caka Dimov?
— O pol hodiny.
— Tak vam ukazeme akvarium a hned pojdeme nazad. Dimov velmi zaujimavo hovori, no neznasa, ked sa ludia oneskoria.
– Cudne, — poznamenal Pavlys. — O Dimovovi sa tu vyjadruju ako o samovladcovi, a pritom robi dojem velmi jemneho, delikatneho cloveka.
— S nami aj musi zaobchadzat ako samovladca, hoci v tych najjemnejsich rukavickach. Na jeho mieste by som uz davno ufujazdil od tohto hufu intelektualov. Treba mat s nimi nesmiernu trpezlivost.
— Erik zasa nema pravdu, — prehovorila Sandra, ktora akoby sa vyzivala v tom, ze ustavicne polemizovala s Jerichovskym. — Dimov je skutocne ten najmilsi a najjemnejsi clovek, no dobre vieme, ze jemu vzdy patri posledne slovo. Nema pravo sa pomylit, lebo by sa to mohlo skoncit katastrofou. Vobec tu nie je pokojny zivot, to si Jerichovsky iba vymysla.
Sachta sa koncila. Pavlys sa na chvilku oprel o stenu, cakal, kym sa mu prestane krutit hlava. Jerichovsky si to vsimol a povedal:
— Usilujeme sa co najviac chodit. V praci nemame vela pohybu…
Pavlys cakal, co zase namietne Sandra.
— Kto ako. Ja, ale aj ini sa musime vela pohybovat, — opravila Sandra Jerichovskeho.
— Nehovorim o vasej skupine, — povedal Jerichovsky. — Vasa skupina je daco ine.
— A co Marina Kimova? — pripomenula Sandra.
Pavlysovi sa zovrelo srdce. Prvy raz tu vyslovili to meno tak jednoducho, bezne ako meno Dimov ci Van. Uz vedel aspon tolko, ze Marina je tu, ze sa musi vela pohybovat a ze nepatri do tej istej skupiny ako Sandra. Je vsak tu na stanici, blizko, mozno jej prave teraz Van odovzdava postu zo Zeme.
– Co s tym ma Marina? — zacudoval sa Jerichovsky a obratil sa k Pavlysovi, akoby ocakaval pomoc od neho; zrejme ho pokladal za ovela informovanejsieho, ako to bolo v skutocnosti. — Hadam sa to da porovnavat?
Pavlys mykol plecom. Nevedel, ci sa Jerichovsky da porovnat s Marinou Kimovou. Hoci aj toto potvrdzovalo jeho tusenie, ze Jerichovsky zije pokojnym zivotom, ale Marina nie. Jerichovsky beha po schodoch, aby nestratil formu, no Marine take nieco nehrozi.
— On predsa nepozna Marinu, — povedala Sandra.
— Ach ano, celkom som zabudol.
— Raz som sa s nou stretol, — povedal Pavlys. — Uz davno, pred pol rokom na Mesiaci.
— Vylucene! — zvolal Jerichovsky. — Zmylili ste sa.
— Myslis? Uz si zabudol, co sa vtedy robilo v ustave? — pripomenula Sandra. — Mas deravu hlavu.
Vstupili do priestrannej miestnosti, akoby pritlacenej nizkym plafonom, kde-tu podopretym stlpmi. Vzdialena
