stena bola priezracna. Za nou sa zelenela hruba vrstva vody.
— Tak toto je nase akvarium, — oznamil Jerichovsky.
— Opustim vas, — povedala Sandra. — Musim odovzdat listy a vratit sa do prace.
— Vela stastia! — zazelal jej Jerichovsky a hlas sa mu zachvel. — A setri sa trochu.
Pavlys pristupil k priezracnej stene. Huf drobnych rybiciek sa mihol celkom blizko, cez vodu sa predierali slnecne luce. Navrchu sa rozplyvali, cim vznikal dojem velikanskej, hmlou zaplnenej siene, kde pod plafonom svietia neviditelne lustre, chaluhy sa pohojdavali ako dlhe ruky. Dno oceanu sa sikmo vzdalovalo do hlbin, kde sa nejasne crtali ostre vysoke cierne skaly. Z temnej hlbociny sa vynoril obrovsky zralok a pomaly, dostojne sa blizil k sklenej stene. Za nim plaval druhy, trochu mensi.
Odkialsi zboku, z otvoru, ktory Pavlys nevidel, vyplavala Sandra. Mala na sebe tenku gumenu kombinezu, plutvy a velke okuliare. Pavlys sa zlakol. Sandra plavala rovno k zralokom, iste ich nezbadala.
— Sandra! — zakrical Pavlys a priskocil k sklenej stene.
Mensi zralok sa povabne obratil k Sandre. V tom ladnom pohybe sa dala tusit obrovska prvobytna sila.
— Sandra!!!
— Len pokojne, — ozval sa Jerichovsky, na ktoreho Pavlys celkom zabudol. — Aj ja mam z toho niekedy strach.
Zralok a Sandra plavali bok po boku. Sandra zralokovi cosi hovorila. Pavlys by mohol odprisahat, ze videl, ako sa jej otvaraju usta. Potom Sandra vyplavala trochu vyssie, lahla si zralokovi na chrbat a chytila sa ostrej plutvy. Zralok vzapati odplaval do hlbin a druhy ho nasledoval.
Pavlys si uvedomil, ze stoji nepohodlne vykriveny, s celom pritisnutym na sklo. Presiel si dlanou po sluche, mal pocit, ze sa mu postrapatili vlasy. Uces mal v poriadku. Koniec koncov dalo sa to vysvetlit tak, ze tu dre-zirovali morske zivocichy.
Pavlys nevedel, ako dlho tam stal. Zvrtol sa, chcel sa spytat Jerichovskeho, co znamena ten vyjav, ale on tu uz nebol.
Pavlysovi zislo na um, ze sa s Dimovom nedohodol, kde sa stretnu.
Vyviezol sa vytahom, bez problemov nasiel velku sien s portretmi, ale miestnost bola prazdna. Vratil sa do svojej izby, tam ho Dimov lahko najde.
Van nebol v izbe. Pavlys pristupil k Marininmu portretu. Marina hladela popri Pavlysovi, akoby mu za chrbtom videla cosi velmi zaujimave. Kutiky plnych peri mala zdvihnute, ale nebol to usmev, iba naznak usmevu. Preslo vyse styridsat minut, a Dimov nechodil. Pavlys podisiel k obloku. Vonku sa prehanal vietor a na oblohe sa az po obzor tahali kucerave oblaciky. V izbe bolo celkom ticho — sklo neprepustalo zvuk. Ticho panovalo i na chodbe. Vtom sa ozvalo jemne cvrlikanie, akoby sa kdesi nablizku zobudil pracovity svrcek. Pavlys sa poobzeral. Na vzdialenom konci Vanovho dlheho pracovneho stola stal pisaci stroj. Stroj pracoval. Nad vozikom sa zjavil okraj papiera, vysunul sa o niekolko centimetrov a bolo vidiet napisany riadok. Pisaci stroj cvakol a odstrihnuty listok vypadol do zberaca. Pavlys si pomyslel, ze listok moze byt: urceny jemu. Dimov ho hlada a takymto sposobom mu oznamuje, kde sa zidu. A tak pristupil k pisaciemu stroju, vzal listok a cital:
Van, ako sa vola clovek, ktory prave priletel? Ak sa vola Pavlys, nehovor mu o mne. Marina.
Pavlys zarazene drzal listok v ruke. Tak Marina ho nechce vidiet! Hneva sa nanho? Ale zaco? A co ma urobit on? Teraz ked urcite vie, ze Marina je tu…
— Ach, tu ste! — povedal Dimov. — Dobre ste urobili, ze ste sa vratili sem, aspon som vas hned nasiel. Tak co, boli ste dolu?
— Bol, — odpovedal Pavlys a pristupil k pisaciemu stroju, chcel polozit listok nazad.
— Stalo sa nieco? — spytal sa Dimov. — Preco mate zlu naladu?
Pavlys uz vystrel ruku s listkom k stroju, ale rozmyslel si to. Aky vyznam ma robit z toho tajnosti? Podal listok Dimovovi.
— Uhm, to je ich sukromna korespondencia, — povedal Dimov, ukazujuc na stroj. — Vzali ste listok, lebo ste si mysleli, ze to je moj odkaz pre vas, vsakze?
Pavlys prikyvol.
— A ked ste si ho precitali, prirodzene, rozladilo vas to. Nikomu nepadne dobre, ked ho ktosi nechce vidiet, aj ked ma na to dostatocne dovody.
Dimov si vsimol, ze Pavlys pozrel na fotografiu v nefritovom ramiku.
— Poznate ju?
– Ano.
— Kedy ste sa zoznamili? Uverte, nespytujem sa iba zo zvedavosti. Ak to nie je tajnost, chcel by som vediet, ako a kedy sa to stalo. Marina je moja podriadena…
— Nie je to nijake tajomstvo, — povedal Pavlys. — Pred pol rokom som sa ocitol na Mesiaci, v Mesacnom pristave. Prave tam bol karneval. A celkom nahodou som sa na karnevale zoznamil s Marinou.
— Uz je to jasne.
— Bola to kratka a cudna znamost. Marina z nicoho nic zmizla…
— Nemusite pokracovat, viem vsetko. Vsetko.
Pavlysa prekvapilo, ze o tom Dimovovi rozprava takym tonom, akoby sa mu chcel ospravedlnit.
— Vedeli ste, ze ju najdete tu?
— Poziadala ma, aby som ju nehladal.
Pavlysovi sa zamarilo, ze sa Dimovovi mihol v ociach usmev.
— A ako ste zistili, ze je na Projekte?
— Aj tak by som sem priletel. Spiro ma poziadal, aby som letel s nakladnou raketou. Mal som cas. Ked sa so mnou zhovaral, z postoveho vreca vypadlo niekolko listov. Na jednej obalke som si vsimol meno Marina Kimova. Uputalo ma to… Mal som sa vas hned spytat na nu, ale nazdaval som sa, ze si pride po postu a uvidim ju… Navyse ani som na to nemal pravo, ved ju takmer nepoznam.
— Videl som ju dnes, — povedal Dimov a vlozil listok do zberaca. — Aj som sa s nou zhovaral, ale neupozornila ma.
— Ma pravo nebrat ma na vedomie.
— Isteze. Okrem toho aj tak by ste ju dnes neboli mohli vidiet, odletela domov.
— Je to daleko?
— Nie velmi… Tak ona vas nechce vidiet… Nuz ano, musi mat na to zavazne dovody a my nemame pravo nerespektovat jej volu, nech by to bolo zapricinene cimkolvek. Aj keby slo iba o vrtoch, vsakze?
— Suhlasim s vami.
— Vyborne… A teraz si pohovorme o stanici. Pre vas ako biologa bude zaujimave oboznamit sa s nou. Iste uz mate pripravenu prvu otazku.
Dimov zjavne nechcel pokracovat v rozhovore o Marine.
— Nuz co, ak je Marina zakazana tema…
— Ste velmi kategoricky, kolega.
— Nenalieham. Rad by som sa vas spytal na Sandru. Nepochopil som, o co tam slo. Sandra odplavala so zralokmi a Jerichovsky zatial zmizol.
— Na tom nie je nic cudne. Jerichovsky sa o Sandru velmi boji.
— Drezirujete tunajsie zivocichy?
– Co tym konkretne myslite?
— Boli tam zraloky. Sandra odplavala na jednom z nich.
— Sadnite si, — vyzval Dimov Pavlysa a sadol si do kresla.
Aj Pavlys si sadol. Preco sa Marina nanho nahnevala? Cim si vysluzil taku nemilost?
— Zacnime od zaciatku, tak je to najlepsie, — povedal Dimov. — Zapalte si. Nefajcim, ale neprekaza mi, ked sa fajci v mojej pritomnosti. Poznate Gevorkjanove prace?
Pavlys si v duchu predstavil portret vo velkej sieni. Hunate obocie nad tmavymi hlbokymi ocnymi jamkami…
— Iba vo vseobecnych crtach. Som ustavicne na lodiach…
— Isteze. Ani ja nestacim sledovat, co sa deje v pribuznych vedach. O bioformovani ste poculi?
— Prirodzene, — rychlo prisvedcil Pavlys.
— Isteze, v najvseobecnejsich crtach, — povedal Dimov. — A nemusite sa ospravedlnovat. Na co sa specializujete? Spytujem sa vas, lebo takmer s istotou viem, ze sa zameriavate na isty odbor. Inaksie by ste boli iba
