Proskurinova sa zasmiala.
Boris sa vratil do kuchyne a vybral kavu. Ked dnes siel domov, mal velmi dobru naladu. Chcel Zine ukazat posledny variant Oka. Oko fungovalo. Styri roky — a uz to patri minulosti. Chcel Zine povedat, ze dostanu cenu. Riaditel ustavu, ten isty Misa Celcov, co volakedy bol prodekanom fakulty, mu este vcera povedal:
— Chlapci, s vami sa aj mne ujde slava.
Misa bol dobry clovek, hoci Borisovi zavidel, vzdy mu pomahal. Bol mu oponentom na kandidatsku pracu, vzal ho pracovat k sebe, dal mu k dispozicii laboratorium a nezrusil vyskum, aj ked dlho nic nevychadzalo.
Boris doniesol domov Oko, aby ho ukazal Zine, hoci vedel, ze na nu sotva urobi dojem. Rada opakovala vetu, co volakde pocula, asi v tom zmysle, ze svoje zasoby zvedavosti vycerpala v spletitostiach zivota.
Pred tyzdnom sa Zina vratila z Gagry, kam by vlastne nesmela ist, dobre sa opalila, hoci aj to jej skodilo. Samozrejme, stretla sa tam dobra partia — „Tak sme sa nasmiali!“ Boris vsak vedel, ze ked Proskurinova s muzom odidu, Zina bude na nich nadavat, stazovat sa, ze ju z whisky pali zaha, a on bude musiet v noci vstavat a davat jej lieky.
Celcov, ktory si Zinu pamatal este zo skoly, uz trochu pripity — ved dnes, pravdaze, trosku zapijali Oko — znova Borisovi vravel:
— Pocuj, ved s tebou zaobchadza ako s rimskym otrokom. Si cely vyschnuty.
— Nic nechapes, Misa, — ako vzdy odpovedal Boris. — Som jej vecnym dlznikom.
— A to uz preco? — spytal sa Celcov. Poznal odpoved, ved tento rozhovor sa uz neraz opakoval.
— Je take stare slovo — dobrodenie. Dnes sa uz akosi pouziva iba v ironickom zmysle. Zina mi pomohla v tazkej chvili.
Za devat a pol roka sa Kotkin takmer nezmenil. Bol rovnako chudy, podvyziveny, rovnako nevzhladny a zle obleceny. Misa vedel, ze Borisa zdrzuje — ponahlal sa totiz na techniku, kde externe ucil, pretoze potrebovali peniaze.
— Este si si neodrobil ten dlh? Alebo to je ako u uzernika: — cim viac das, tym viac si dlzen?
Boris ukradomky pozrel na hodinky.
— Nie, — povedal. — Uz nie som chlapec a nevymyslam si modly. Ani so mnou to nie je lahke. Mimochodom, kto pojde do Baku, uz si rozhodol?
S Kotkinom to ozaj nebyvalo lahke a Celcov to vedel lepsie ako ktokolvek iny. Vedel aj to, ze jeho vychudnutost, neprivetivost a podrazdenost mali dve posplietane priciny — chorobnu hanblivost a to, ze nechapal ludi, co nemaju radi svoju pracu. Mal svoju pracu velmi rad. Nemal blizkych priatelov, mozno ich ani nepotreboval. Naucil sa nevsimat si ocividnu lutost spolupracovnicok z ustavu, ktore casto len z dohadov tusili, ze ma zly rodinny zivot. Sam Boris ho pokladal za normalny a chvilami aj stastny. Nakoniec sa ustalilo, ze Kotkina mali za akusi pamatihodnost, ktorou sa mozno pysit, a nic od nej necakat na oplatku.
… Zina za posledne roky zmenila niekolko ustavov, kde ju nevedeli docenit, ako si zasluzi. Potom pracovala na hlavnej sprave a prezila nevydareny romanik s riaditelom jedneho sibirskeho zavodu, co pricestoval na sluzobnu cestu. Lichotila mu pozornost peknej Moskovcanky. Ani Zina vsak nemohla ovplyvnit zakladnu skutocnost, ze v podstate to bol rodinne zalozeny, spolocensky aktivny a predovsetkym solidny clovek. Ked sa presvedcila, ze s nou nema dostatocne vazne umysly, roztrpcena odisla z hlavnej spravy a nasla si miesto vo vydavatelstve. Tam ju zas praca nicila, ved predpokladala, ze je stvorena na nenahlivy zivot, na stretnutia s priatelkami, prechadzky po obchodoch, cesty do Karlovych Varov a boj s chorobami, co coraz citelnejsie zachvacovali jej pekne telo. Celkom nepracovat vsak nemohla, co malo niekolko roznych vysvetleni. Vysvetlenie pre Borisa: nevie ju plne zabezpecit a ona musi pracovat, aby nehladovali. Keby si bola sformulovala vysvetlenie pre seba samu, znelo by asi takto: „Doma som sama a na smrt sa nudim. Tie tri dni v tyzdni, co si musim odsediet vo vydavatelstve, to je moj zivy svet, svet rozhovorov, stretnuti s autormi, sepotov v kuloaroch, a tie tri dni maju pokracovanie aj po polnoci v zlozitych telefonickych rozhovoroch.“ Bolo este aj tretie vysvetlenie, a to pre znamych muzov, co boli mimo vydavatelstva. V nom bola na prvom mieste nenahraditelnost:
— Nie, dnes sa nemozeme stretnut. Je koniec kvartalu, a ja mam este nedorobenych tristo stran vyplodov jedneho akademika…
Zina si odstrihla vrkoc, ktory tak obdivoval riaditel zo Sibiri, jej tvar stratila geometricku sumernost a trosku stucnela, hoci este vzdy bola pritazliva.
Ked sa Boris vratil s hotovou kavou, Proskurinova mu podala popolnik plny ohorkov, aby ho vysypal, a jej novy muz mu podal za naprstok whisky a obratil sa nanho s otazkou, v ktorej sa miesala muzska solidarnost so skrytou ironiou:
— Na com teraz pracujete, Boria?
— Ja? — Kotkin bol prekvapeny. Akosi sa ustalilo, ze doma jeho praca uz davno prestala byt predmetom pozornosti, tym skor pred hostami. „Talentovany clovek,“ povedala raz v zlosti Zina, „je ako blesk. Odvsadial je ho vidiet. Vsetkych zaujima, ako mu to ide.“ Boris sa na blesk nepodobal.
— Ved vy ste, — usmial sa novy Proskurinovej muz, ktory bol novinarom, zahranicnym spravodajcom, — ak sa nemylim, inzinier. Napisem o vas. Chcete?
— Je biofyzik, — povedala Proskurinova. — A zbiera znamky so zvieratami.
— Ciste alebo opeciatkovane? — zaujimal sa novy muz.
— Opeciatkovane, — povedal Boris a nalieval kavu. — Hned prinesiem tortu.
— Prines aj cukor, biofyzik! — zvolala Zina.
— Zabudol som kupit.
— No prosim, na teba sa v nicom neda spolahnut.
Ked rano Zina odchadzala, povedala, ze kupi cukor a caj.
Bola vsak na skromnom obede v Dome novinarov s Rimmou, majitelkou obrovskej tasky s napisom Adidas, v ktorej prinasala do redakcie rozpravkove podpultove a drahe veci. Tentoraz sa Zine podarilo schmatnut Rimmu pri vydavatelstve a ukoristit ju pre seba na dve hodiny. Boris este netusil, do akej financnej tiesne sa rodina dostala vdaka Zininej dovtipnosti.
Na cukor, pravdaze, zabudla.
Kotkin v kuchyni krajal tortu a bol rad, ze sa ho Proskurinovej muz tak skoro spytal na pracu. Azda bude mat prilezitost porozpravat o Oku a v Zininych ociach i v ociach hosti nebude vyzerat ako chvastun.
Vybral z aktovky Oko a opatrne rozmotal zvody. Prisavky s prenasacmi sa dali lahko pripevnit na sluchy. Oko sa dalo pripevnit na celo, bola na to specialna obruc, a dalo sa drzat v ruke. Boris stlacil spinac. Z izby sa ozyval smiech — Proskurinovej muz zase rozpraval volaco vesele. Boris uz neraz prezival tento zvlastny pocit pri pokusoch s Okom. Videl kuchynsky plafon, policky s riadom, hore trochu zacadene steny. Zaroven videl aj vsetko pred sebou: svoju natiahnutu ruku, v nej Oko, obratene zrenicou nahor, kuchynsky stol s nakrajanou tortou, sporak. Pohol rukou nabok, pohladom Oka sklzol po stene a zaroven nespustil zo zorneho pola vlastnu dlan. Zavrel oci. Mozog, ktory vyslal ociam signal, aby sa zavreli, ocakaval, ze nastane tma. Namiesto toho Boris dalej videl Okom, a ked zdvihol ruku k tvari, videl vlastne zatvorene oci.
— Kde trcis! — zakricala Zina z izby. — Kava vychladne. Co to tolko krajas?!
Boris si rychlo zlozil prisavky z cela a strcil Oko do aktovky.
— Uz idem, — povedal.
Cakal, ze Proskurinovej muz zopakuje otazku o jeho praci, ale rozhovor uz pokracoval inym smerom. Styri roky sa trapili s tym Okom. Idea vychadzala z toho, ze velka vacsina slepych ma neporusene zrakove centra. To znamena, ze ak sa posobi priamo na mozog primeranymi impulzmi, mozno obnovit videnie aj bez organu oka. Preto rozdelili Oko na dve casti. Na snimac prijimajuci svetlo a translator podavajuci informacie do mozgu. Kotkinovo laboratorium vypracovalo snimac. Verchovskij sa zaoberal odovzdavanim zobrazenia z prisaviek priamo na brazdu mozgovej kory, do zrakoveho centra. Velmi jednoduche. Iba to trvalo dva roky, kym clovek, co zapol pristroj, najprv uvidel nejasne svetlo, potom obrysy predmetov a nakoniec vyrazny farebny obraz. Dalsie dva roky potrebovali na to, aby skonstruovali pristroj, velky asi ako televizor, v podobe ozajstneho oka. Teraz teda Boris vzal Oko domov, hoci sa pracovny model nesmel vynasat z ustavu. Chcel ho ukazat Zine.
Boris nevydrzal. Pockal, kym nenastala v rozhovore pauza, odkaslal si a povedal:
— Dnes sme dokoncili jednu pracu.
Vsetkych prekvapilo, ze je tiez v miestnosti.
— Ale co, — roztrzite sa ozval Proskurinovej muz. — To je velmi zaujimave.
Boris uz olutoval, ze s tym zacal, zmlkol a nik ho nepoziadal, aby pokracoval. Niekto zazvonil. Prisla Nasta so svojim priatelom, pretoze nemali kam ist, a Boris znova musel postavit na kavu. Hostia rozbili Zininu
