najoblubenejsiu salku, zurila, no nedala to na sebe znat, ale Boris mal po nalade. Vedel, ze vina za rozbitu salku padne na jeho hlavu. Potom telefonoval Verchovskij, hoci Zina Borisa ziadala, aby nemal pracovne telefonaty, ked maju navstevu. Boris vsak nezlozil, rozpraval takych pat minut, pretoze bola rec o konferencii, na ktoru mal ist Verchovskij zajtra. Do Baku pride Polacek, Braun, aj Levi, a Boris vysvetloval, ze aj on by ta rad siel, ale nemoze Zinu nechat samu, potrebuje dietnu stravu, a aj s peniazmi su na tom zle. Verchovskij ho presviedcal, ze sa nehodi, aby sam Kotkin nepredniesol referat, no Boris zavesil a pustil sa do umyvania riadu. Proskurinova prisla do kuchyne, zapalila si a oprela sa o stenu.
— Stale sa zbytocne nahanas? — opytala sa.
— Nerozumiem, — povedal, — vzdy sa usilujem, aby som sa nenahanal.
— Myslela som to obrazne. Mal si ma posluchnut. Odist od nej. Uz by si bol doktorom vied a zil by si si podla vlastnych predstav.
— Ved si Zinina priatelka, — Boris to povedal ticho, aby ho nebolo pocut v izbe.
— No a co na tom? — Roztlacila cigaretu na umytej miske a zlostne zachmurila cierne oci. — Pocuj, ved ta vycicala. Mal si talent, predpovedali ti velku buducnost. Skoda, ze som si ta vtedy nevzala ja.
— Ty?
— A preco nie? Vzdy sme sa smiali — Zinka, tupa sila, hlupost, temnota, nechapali sme, ako preliezala z rocnika do rocnika, a ked postupila, ako suverenne sa tvarila. Vtelena mudrost. Niekedy si myslim, ze keby si sa bol dostal do inych ruk, vsetko mohlo byt inak…
Boris kladol salky na podnos, nasypal keksy do zelenej misy. Uvazoval o tom, ze v noci bude musiet prebehnut anglicky text Verchovskeho referatu, a o tom, cie ruky ma Proskurinova na mysli. Vari len nie svoje?
— Takto budes az do penzie behat po prednaskach, pisat recenzie a davat hodiny, aby si mohla kupit dalsie cizmy?
— Myslis si, ze som obet? — pokusil sa o usmev. — Mam sa vyborne. Nevies si predstavit, aku vec sme urobili! Chces, ukazem ti.
Odmietavo hodila rukou.
— Boris, — Zina stala vo dverach, hlas mala trocha chraplavy a hladela raz na Borisa, raz na Proskurinovu. — Umrieme od smadu. Nutis ma vstat, aj ked vies, ze mi to skodi.
— Hned, — povedal. Uz vedel, ze nestalo za to nosit Oko domov.
— A od teba som to necakala, Larisa, — este vzdy chraplavo pokracovala Zina.
— Mohla si cakat, — namietla priatelka. — Nepovedala som nic nove.
— Nenacuvala som. Pocula som iba posledne slova.
— Mozem ti vsetko zopakovat, — povedala Proskurinova.
— Zasa si sa nacengala?
— Vobec nie. A co, vari nesmiem?
Vecer sa skoncil zle, vsetci narychlo odisli. Boris daval zene cholagol, odvracala sa, odstrkovala poharik, liek kvapkal na dlazku a Zina mu vycitala, ze jej pokazil zivot, rozbil najmilsiu salku, rozhneval ju s priatelkou. Jej slova boli nespravodlive a hlupe. Boris bol unaveny a zaplavovalo ho cudne, tazke rozhorcenie, ktore sa v nom ozyvalo uz davno, ale potlacal ho, pretoze bolo namierene proti Zine. Chcela, aby uznal svoju vinu za vsetko, neurobil to, a tym ju este vacsmi nahneval. Chcelo sa mu spat, no musel este upratat, potom napisat clanok do Vestnika, slubil to Celcovovi a zajtra je posledny termin. Musel zavcasu vstavat, a tak velmi sa mu chcelo spat. Vzdy si rad pospal, zvykol si na to. Znova zazvonil telefon, volal Celcov, obaval sa, ci Boris stihne napisat clanok, a Zina z izby zakricala, aby okamzite zavesil, ak ju nechce priviest do hrobu. Boris vysvetloval, ze zena sa mu zle citi, Misa vzdychol a povedal: „Nuz co.“ Boris zlozil a pomyslel si, ze azda teraz by jej mohol ukazat Oko a zahnat jej zlu naladu. Poriadne ju to zobralo, ved pocut take cosi od priatelky…!
— Zinocka, — povedal a priniesol do izby aktovku, — myslim, ze by ta mohla zaujimat jedna vec, co sme urobili. Zda sa, ze sme dokazali…
— Bud ticho. Uz som to vsetko pocula.
Bola ctiziadostiva a nadej, ze sa Kotkin stane doktorom vied, mozno dokonca najmladsim akademikom, zohrala nemalu ulohu pri jej vybere. Kratko po svadbe si pozicala z pozicovne pisaci stroj a jednym prstom s chybami prepisala dva jeho clanky. No prave tie dva clanky pre akusi pricinu nevysli, a on dodnes nebol doktorom a uz stratil sance stat sa najmladsim akademikom. Zina uz davno pochopila, ze ju oklamal. Nemusel jej ukazovat Oko, keby jej aj ukazal novucky diplom nositela Nobelovej ceny, ani by nan nepozrela, lebo taki ako on nemozu byt laureatmi.
Napriek tomu vybral Oko a ukazoval jej ho. Neponasalo sa na skutocne oko, skor pripominalo nepriehladny cierny poharik. Ploskou nozkou sa pripevnovalo na celo a v samom pohariku, vypinajuc ho, bol snimac. Vypukly povrch umelej sosovky vyzeral hlboky a bezodny. Ked sa Oko zaplo, v hlbke sa rozsvecovalo chladne bezfarebne svetielko. Od poharika viedli dlhe tenke zvody s velkymi prisavkami na koncoch.
— Daj prec tu potvoru, — povedala Zina. — Vyzera to ako pavuk.
Jemu sa Oko videlo pekne.
— Zina, — povedal. — Styri roky sme sa s tym mordovali a teraz funguje.
Zina si stazka vzdychla, uz nemala sil vadit sa, a obratila sa k stene. Vtom v gauci povolila pruzina, salky na podnose zacvendzali. Rozplakala sa, ale on ju ani teraz nepolutoval. Vzal podnos a odniesol ho do kuchyne.
Ked sa vratil do izby, uz neplakala. Sadol si k stoliku a vybral z aktovky rozpisany clanok.
— Zhasni, — prikazala Zina slabym hlasom. — Nevidis, ako mi je mizerne?
Nastastie sa mu odnechcelo spat. Zhasol luster, vzal si papiere zo stolika a rozlozil sa v kuchyni. Sedel tak, aby ju videl, ked sa obrati. Gauc sa v osvetleni nastennej lampy, podobnej na maly stvorhranny ulicny lampas, zmestil akurat do stvoruholnika dveri.
Nuz co, popracujem si, povedal si Boris, ved sa nic strasne nestalo. Zacal pisat a cochvila sa pohruzil do prace, ved uz davno si zvykol pracovat do neskorej noci, v bojovych podmienkach, pretoze pracu musel urobit, a nikoho nezaujimalo ako.
Aby mu Oko nezavadzalo, polozil si ho za chrbat a zapol; takto videl Zinu a mohol k nej kedykolvek podist, keby potrebovala.
S Okom na chrbte sa mu nerobilo dobre. Nebolo lahko hladiet na list papiera, na svoju ruku, a pritom vidiet dvere izby, gauc, lampu pripominajucu lampas a zenin okruhly chrbat. Videl osve kazdy jej vlas, odlupeny lak na nechtoch na ruke, ktorou si drzala zatylok.
Predpokladal, ze ju trapi zvada s Proskurinovou. V skutocnosti uz na nu zabudla, vedela si nechat prejst mimo usi neprijemne veci, lebo jej bolo jasne, ze nervove bunky neregeneruju. Celych desat rokov prezila v hlbokom presvedceni, ze Borisovi preukazala dobrodenie, a preto dusevne stoji nad nim. Skumajuc vyblednutu vzorku na opierke gauca, zrazu v sebe pocitila silu skoncovat s tymto daromnym vegetovanim, pochopila, ze ak ho dnes a navzdy vyhodi, otvori sa jej novy, zaujimavy zivot. Zivot, v ktorom jej Boris prekaza. Obratila hlavu a v otvore dveri videla muzov zhrbeny chrbat. Ako vzdy si cmaral na tie svoje idiotske papiere, na chrbte mu pobleskoval ten hlupy pristrojcek, ktorym sa chcel pysit, a ona sa musela hanbit pred priatelmi. „Preboha,“ pomyslela si, hladiac na ten chudy chrbat, „komu som to obetovala desat rokov!“
Nebolo to celkom tak. Uz viac raz bola rozhodnuta opustit ho, no ked ju vybuch hnevu presiel, zacala triezvo uvazovat a odlozila rozchod na prihodnejsi cas.
Oko zaregistrovalo jej pohyb, uvidelo, ako obratila hlavu. Boris sa zamracil a automaticky siahol po lieku.
Ani nepomyslel na to, ze Oko je cudzie. Ze vidi lepsie ako jeho oci, na vsetko zvyknute a so vsetkym zmierene. Pozrel na Zinu, akoby to ani nebol on, ale iny clovek, co ju vidi po prvy raz, zretelne, do najmensich detailov. Zena s plnymi licami, modrooka, stiahnuc pekne pery, unavene hladela na muzov zatylok. Oko okamzite mozgu hlasilo, ze zena uz ma toho zatylku plne zuby, ze uz ju prestalo bavit opovrhovat nim, vsetkeho ma dost az do podosiev topanok, opovrhovania tou jeho vecnou pokorou a nemohucnostou v obliekani, uz ma po krk hanby pred priatelmi, uz sa jej nechce cakat na nieco a je jej strasne co len pomysliet, ze toto vegetovanie nebude mat konca.
Boris sa az zlakol toho, co videl. Nebol na to pripraveny. Vypol Oko a obratil sa k Zine. Hladela nanho vyzyvavo, ako keby sa hodila do vody a teraz musi preplavat na druhu stranu.
— Co je? — opytala sa.
— Zina…
— Tridsat pat rokov, stale Zina. Nechaj ma na pokoji! Chod si, kam chces. Do internatu. K svojmu Verchovskemu. Hocikde, len mi uz daj pokoj…
