ostry profil a premyslal o praci.
V aprili boli viac raz spolu na roznych miestach, Boris si narobil dlzoby, ale nedokazal sa s nou nadalej nestretavat. Niekedy ho prosila, aby jej rozpraval o svojej praci, no zdalo sa mu, ze ju to nevelmi zaujima. A on sam, nepekny, neduchaplny, ju predsa nemohol zaujimat — o tom bol presvedceny. Sarkisjanc ho pristavil na chodbe a spytal sa:
— Co mutis hlavu takemu dievcatu?
— Co by som mutil?
— Vari chodi ona za tebou? Vsetci na fakulte su z toho paf.
— Co je na tom cudne? — zrazu sa Boris nahneval.
Este vacsmi ho zmiatla ciernooka Proskurinova. Bola Zininou najlepsou priatelkou, preto by jej Boris vedel mnohe odpustit; aj permanentnu zlobu voci vsetkemu ludstvu, aj vulgarne vykriky, aj hlasny prenikavy chichot. Viezla sa s nim v metre. Vravela:
— Mna do toho, pravdaze, nic, ale nedaj sa vodit za nos. Ako priatelka mam pravo byt otvorena. Nezradis ma?
— Nie, — povedal.
— Nema ta rada. Nikoho nema rada. Rozumies?
— Nie, nerozumiem.
— Ked porozumies, uz bude neskoro. Pokladala som si za povinnost upozornit musku, aby sa drzala dalej od pavuciny. — Prirovnanie sa jej zapacilo a zachichotala sa na cely vozen.
— Nas vztah je cisto priatelsky, — ozval sa Boris. — Viem, ze Zinu obklopuju ovela sympatickejsi a zaujimavejsi ludia.
— Prosim ta, mlc, — prerusila ho. — Zaujimavi ludia… a co uz z nich ma? Ako prisli, tak odidu… Tym skor, ze na jar bude rozmiestnenie.
Kotkin zabudol na tento rozhovor. Mrzelo ho, ze Zina ma takuto priatelku. Na rozhovor zabudol aj preto, ze skoro cely mesiac po nom sa so Zinou nestretol. Zdravili sa, no nic viac. Zinu nadchynal aspirant z aplikovanej matematiky a Borisovi povedala:
— Musis ma pochopit, srdcu sa neda rozkazat.
Tak sa to vsetko skoncilo. Boris zlozil statnice a pustil sa do diplomovej prace. Misa Celcov, vyborny student, co sa stal prodekanom, ho presvedcil, ze vedu nezaujimaju Borisove nalady. Kotkin dohanal resty, vela cital, pracoval, ved svoju pracu mal rad.
V auguste sa Zina vratila z juhu. Proskurinova Borisovi oznamila, ze tam bola s onym aspirantom, ale povadili sa. Zina zazrela Borisa v prazdnej, rozhorucenej kniznici a odo dveri mu zakricala:
— Boris, pod na chvilocku von.
Kotkin nie hned pochopil, kto ho to vola, a ked zbadal Zinu, nalakal sa, ze odide, ani ho nevycka, a vrhol sa ku dveram, zavadil o knihy a tie spadli na zem. Zohol sa, pozbieral ich, znova mu skoro vypadli z ruk, a pomyslel si, ze Zina uz aj tak odisla. Ona ho vsak cakala. Vlasy mala vyblednute, takmer celkom biele.
— Ako si sa mal bezo mna? — spytala sa.
— Dakujem za opytanie.
— Lutujem, ze som ta cestovala. Ta nuda, ani si nevies predstavit. Co robis dnes vecer?
Neodpovedal. Hladel na nu.
— Mali by sme sa porozpravat. Iste si sa o mne napocuval klebiet az-az. Prepac, ak som ta vyrusila.
Odisla. Ani sa nedohovorili, kedy a kde sa stretnu.
Boris vratil knihy a ponahlal sa dolu.
Nemusel ju hladat. Sedela vo vestibule na lavici s natiahnutymi dlhymi opalenymi nohami a vedla nej stali dvaja programatori z vyskumneho centra, opreteky vtipkovali a sami sa smiali na svojich zartoch. Boris zastal na schodoch, nevedel, co dalej, no Zina ho zbadala a zvolala:
— Boria, cakam ta.
Lahko vyskocila z lavice a ponahlala sa mu v ustrety. Na programatorov celkom zabudla.
Sedeli na terase kaviarne v Sokolnikoch. Bol dusny vlazny vecer, ako pred burkou. Kazdy vecer to vyzeralo na burku, bolo velke sucho. Na preplnenej terase by Boris nikdy nebol nasiel volny stolik, ale Zina nasla aj stolik aj dve stolicky. Priniesol pivo a ona sa ho spytala:
— Mas peniaze, Boria?
Pili pivo. Boris bol trochu smutny, pretoze tento vecer sa uz nikdy nezopakuje. Zina mu rozpravala, aka bola nuda v Koktebeli, hoci sa jej dvoril jeden znamy basnik, a ako ju sklamal aplikovany matematik, a Boris jej dal vo vsetkom za pravdu. Aj to bolo mu smutne, akoby zili v celkom odlisnych svetoch, ona na Zemi a on na Marse, alebo akoby on bol nevolnik a ona princezna. Potom Zina chcela odist, dlho sa prechadzali po tmavych alejach a hladali volnu lavicku. Zina ho chytila za ruku, mala teple jemne prsty, bola rovnako vysoka ako on, ale zdala sa vyssia, lebo bola dobre stavana a nehrbila sa. Sedeli na lavicke a Zina zacala:
— Boria, mozem byt k tebe uprimna?
Nalakal sa, ze bude hovorit o tom aspirantovi alebo o inom ctitelovi, ktoreho si mieni vziat za muza, a popyta ho o radu.
— Este stale byvas na internate?
— Ano.
— Aby si rozumel, o co ide… Len sa mi, prosim ta, nesmej, ved vies, co citim k tebe. Moji starki odcestovali na Nurek. Iste aspon na takych pat rokov. Kym tam otec nepostavi hradzu, ani za nic sa nevrati. A mozno tam ostane navzdy. Pocuvas ma?
— Pocuvam.
Hladel jej na ruku a obdivoval dokonalost jej prstov. — Zostala som v byte sama. Ty byvas na internate. To nie je fair. Rozumies mi?
— Nie, — povedal.
— Tak som si pomyslela, vlastne navrhujem ti, vezmi si svoje znamky, svoje saky-paky, moj rysavcek, a pristahuj sa ku mne.
— Ako to?
— Pochop ma, Borenka, v poslednych mesiacoch som sa sklamala v ludoch. Pochopila som, ze si jediny, na koho sa mozem spolahnut. Necuduj sa. Viem, nie si pekny, v spolocnosti si nemotorny, mame rozny okruh znamych. Napokon, to vsetko nie je dolezite. Rozumies? Viem, aky si talentovany a ako ti je smutno za matkou… Potrebujes niekoho, kto sa o teba bude starat… Som prilis uprimna? Ale videlo sa mi, ze ani ja ti nie som lahostajna. Mylila som sa? Mozes odmietnut…
Poslednu vetu nedokoncila a Boris priam v ovzdusi citil vaznost vyznamovo az strasnych slov, ktore mu zneli ako zvon.
— Nie, — povedal. — Co si myslis, ze je to mozne?
Bol jej nesmierne vdacny, takej peknej a mudrej, ze sa mu az slzy tisli do oci, odvratil sa, aby to nezbadala. Zina mu polozila dlan na koleno a povedala:
— Starala by som sa o teba, mily… Prepac, ze som taka uprimna.
Ked uz vychadzali z parku, Zina zastala, pritlacila mu dlan na pery a zasepkala:
— Lenze, rozumies, keby tak odrazu pricestovali moji starki a nasli u mna chlapa… Vezmeme sa?
Preslo devat a pol roka. Boris sa vratil z obchodu a vybral z tasky potraviny na druhy den. Z izby bolo pocut hlasy. Zinu prisla navstivit Proskurinova s novym muzom, o ktorom mu Zina vcera povedala:
— Keby som ta raz opustila, nikdy by som ta nenahradila takym niktosom.
Vedla sa smiali, pretoze novy Proskurinovej muz sa vratil z Brazilie, priniesol flasu japonskej whisky a rozpraval brazilske vtipy. Boris by bol rad pocuval o Brazilii, v poslednom case mal sto chuti odcestovat, hoc aj nakratko, do Afriky alebo Australie, no nemal kedy a nemohol Zinu nechat samu. Zasa mala tazkosti s pecenou, potrebovala dietnu stravu.
Postavil cajnik a nazrel do izby.
— Kto si da caj, kto kavu? — spytal sa.
— Pre vsetkych kavu, — ozvala sa Zina.
— Ty nesmies, — povedal jej. — Skodi ti.
— Viem lepsie ako ty, co mi skodi.
