… Do bufetu vletel clovek, ani co by skakal do dialky. Najprv sa ukazali topanky zamazane od hliny, hoci nijakej hliny na Dene niet, potom topanky vtiahli za sebou chude neforemne telo zohnute v drieku. Clovek sa nevladal zastavit a preniesol sa — ak tak mozno oznacit tento fantasticky pohyb — az k pultu. Prievanom, co sposobil, sa zvlnili zavesy s neodmyslitelnymi briezkami, za ktorymi nebolo okien. Na policke zazvonili pohare. Barmanke vypadol diktafon, pri pade sa prepol na reprodukciu a zacal mrmlat jej hlasom o intruziach a pegmatitoch. Milenci zmlkli. Mechanik schytil tanier s konzervovanymi parkami a zdvihol ho.
— Ja to nestrpim! — vykrikol clovek, vraziac do pultu. Hlas mal rozochveny a prenikavy. — Nepriviezli hnojiva!
Konecne sa mu podarilo zachytit o kraj pultu a nadobudnut vertikalnu polohu, pricom este zhodil na podlahu pohar. Ukazalo sa, ze ma uzku, vyraznu tvar s ostrym nosom, sive, blizko seba posadene oci a celo tak silno stiahnute preliacinami na spankoch, ze vystupovalo dopredu ako u stenata polovnickeho psa.
— No? — opytal sa stroho. — Co robit? Kde sa mam stazovat?
Pavlys ocakaval prudku reakciu geologicky za pultom, posmesky alebo smiech od ostatnych, no spravanie sa dievciny bolo celkom necakane. V uplnom, dokonca akoby uctivom tichu povedala:
— To je naozaj nehoraznost, profesor.
— Kolkokrat som ti, Marianna, prikazal, aby si ma nenazyvala profesorom!
— Prepacte, zahradnik.
— A vy, sudruh, ste odkial? — obratil sa k Pavlysovi.
Vtom vsak zbadal dakoho za Pavlysovym chrbtom a vrhol sa vpred, k dveram takou rychlostou, ze sa mu obe nohy v tazkych topankach odlepili od dlazky. Zmizol. Len jeho vysoky hlas sa este rozliehal v cakarni.
Pavlys pokrcil plecami a poobzeral sa vokol seba. Vsetci boli ticho, ani co by iba takto zahradnici na Dene navstevovali miestny kozmodrom. Mechanik s odporom zul parky a barmanka opravovala diktafon. Zalubenci si sepkali. Zaujimave, pomyslel si Pavlys, co tu robi zahradnik? A kde ma sady?
Podisiel k baru.
— Prepacte, Marianna, — povedal. — Zda sa, ze nie vsetko som pochopil.
— Aha, — povedalo dievca a zdvihlo pohlad na Pavlysa. — Ste tu novy.
— Ano. Cakam spoj.
— Date si kavu?
— Nie. Oslovili ste ho profesor…
— Ved on aj je profesor, — dievca stisilo hlas. — Celkom ozajstny profesor. Je tu u nas vo vyhnanstve.
— Coze? — zhikol Pavlys zacudovane.
— Vo vyhnanstve, — zopakovala Marianna a vychutnavala dosiahnuty efekt.
— Presne tak, — povedal mechanik, odstrkujuc parky. — Teraz utekal k dispecerom. Vynadat im. Bojovny chlapik.
— Prepacte, — Pavlysa to zaujalo. — Predpokladal som, ze vyhnanstvo je pojem historicky.
— Presne tak, doktor, — suhlasil mechanik, ktory si vsimol jeho oznacenie hodnosti.
— Nezartuje, — ozval sa mlady muz, ktory si dovtedy sepkal so svojou milou. — Zahradnik je najpopularnejsi clovek na Dene. Nasa pamatihodnost.
— Spachal zlocin, — vysvetlila barmanka Marianna.
— Daj sem diktafon, — povedal mlady muz. — Hned ti ho opravime.
— Vari existuju zlociny, za ktore… — Pavlys nedopovedal.
Za dvermi sa ozval hrmot, rincanie skla a do bufetu opat vnikli podosvy letiaceho zahradnika.
Tentoraz bol Pavlys v strehu, preto sa vrhol k zahradnikovi a zachytil ho skor, ako by bol stihol nieco rozbit.
Zahradnik zaprotestoval:
— Tak ma uz konecne pustite. Nikam neuteciem.
Pavlys ho pustil na dlazku a zahradnik, pripraveny vytrhnut sa mu z ruk vlastnymi silami, stratil v tej chvili posobenim malej pritazlivosti rovnovahu. Pavlys ho zasa musel chytat.
— Dakujem, — povedal zahradnik. — Nie ste vy nahodou z prepravnej sluzby?
— Som z kozmickej rozviedky, — odvetil Pavlys. — Lekar.
— Tesi ma. Gurij Nic. Zahradnik.
Hladel na Pavlysa, akoby ho odhadoval: A aky je z teba uzitok? Cim nam mozes posluzit?
— Mate tu sklenik? — spytal sa Pavlys, aby nadviazal rozhovor.
— Sklenik? Malicky fliacik pody, privezeny zo Zeme.
— Profesor zartuje, — zamiesala sa Marianna, ktora vsetko pocula. — Mame pozoruhodny sklenik. Najlepsi zo vsetkych asteroidov. Lietali k nam aj z Marsu. Podmienky maju ovela lepsie, no aj tak nedosiahli nic podobne…
— Marianna, — prisne ju prerusil profesor. — Uz ani slovo.
— A pestujete zeleninu?
— Akuze zeleninu! Ved nemozem nakrmit, ako sa patri, ani mojich ludi. Keby ste nam vsak pomohli ziskat este jednu lod s cernozemou…
Prosebne sa zadival na Pavlysa.
— Ale ja…
— Mozno mate priatelov v prepravnej sluzbe. Tak casto k nam prichadzaju po rudu prazdne lode. No co by ich to stalo, keby ich zatazili podou namiesto balastu?
— Vy ste biolog? — opatrne vyzvedal Pavlys.
— Biolog? — Nie sa trpko zachechtal. Smiech sa mu dral z hrdla, ako ked startuje motocykel. — Som literarny historik.
— Je to genialny biolog, — povedala Marianna. — A genialny literarny historik.
— Naskutku odtialto odidem! — nahneval sa Nic. — Ako si to predstavujes, Marianna, privadzat ma do neprijemnej situacie pred cudzim clovekom?
— Prepacte, profesor, — povedala Marianna uvzato, naznacujuc tak, ze nie je ochotna odvolat, co povedala.
Nic hodil rukou.
— Vsetci tu zvelicuju, ked je rec o mne. Za nejake tie uspechy, ktore som dosiahol v zahradke, vdacim len svojej vytrvalosti. Zial, nemam ani talent, ani skolu, ani ozajstne vedomosti.
— Profesor! — prosebne zatiahla Marianna.
— Tak dost! — povedal Nic a zdvihol sa. — Odchadzam.
Obratil sa na Pavlysa.
— Ak si chcete pozriet moju zeleninu…
Tu sa mu hlas zlomil a Nic znehybnel s otvorenymi ustami. Hladel na knihy, ktore si Pavlys kupil v stanku kozmodromu.
— Nove vydanie, — povedal, akoby ocakaval, ze mu to Pavlys vyvrati.
— Ano, — povedal Pavlys. — Kompletne. Od skolskych cias som si nenasiel cas precitat ho. Este na Zemi som pocul, ze vychadza cele vydanie Mrtvych dusi, ale prepasol som ho.
— To ste tu kupili?
— A kde inde?
— A ja som si to nevsimol! Utekajme, mozno este maju!
— Obavam sa, ze to bol posledny kus, — povedal Pavlys. — Ale ak to tak velmi potrebujete, vezmite si ho.
Pavlys vzal z divana zvazok Gogola a podal ho zahradnikovi.
— Je vas.
— Nuz coze, — povedal Nic. — Dakujem.
Otvoril knihu a ukazal Pavlysovi titulnu stranu. Bolo tam napisane: „Na vydanie pripravil, komentar a doslov napisal profesor Gurij Nic.“
Nic schytil Pavlysa za ruku a vliekol ho k vychodu. Az ked boli v sale, posepkal mu do ucha:
— Nemusia to vediet. Bude mi to velmi trapne, ak sa to dozvedia. Myslia si, ze som sem pricestoval ako zahradnik. Ale su to vynikajuci ludia, a ked ma zo zartu nazyvaju profesor, nehnevam sa na nich.
Pavlys si pomyslel, ze profesor podcenuje bystrost svojich susedov, ale nehadal sa. Uz pochopil, ze profesor nie je z tych, co sa s nimi lahko a prijemne diskutuje.
