— Pozri, — povedal, podavajuc mu ponad stol kopku lekarskych sprav. — To by pacient ani nemal vidiet. No ty sa aktivne usilujes o sebazahubu.
V spravach nebolo nic nove. Pravda, je tu urcity regres. Vyzera to, akoby bol starec, ktoremu hapruju niektore systemy.
— Fyziologicky ta dohanam, — povedal Ivan lahostajne.
— Zvolame konzilium. Podla vsetkeho ta prelozime na kliniku.
— Tam uz urcite zgegnem, — povedal Ivan.
— No sam si nechces pomoct.
— Na klinike mozu liecit iba to, co sami poznaju. Ale ja som iba na pohlad taky ako ostatni.
— Si presne z toho, z coho aj ini ludia.
— Neverim. V kazdom cloveku je zaprogramovana ista dlzka zivota. Aj ked iba priblizne. Moznoze sa tento program zafixuva uz v zarodku v matkinom tele. Ani ty nevies, ako tento system funguje. Po cele tie roky si sa hnal za praktickymi vysledkami. Nenamahal si sa zamysliet nad filozofickou strankou veci.
— Nad filozofickou? — podrazdene sa spytal Rzevskij. — Azda nad mystickou?
Do pracovne nazrela Gruninova, doniesla na podpis vydavky na stravu pre nove opice. Rzevskij ich podpisal, ani si to neprecital.
— O com sme to hovorili? — spytal sa, ked Gruninova odisla.
— O tom, ze sa ty, otec, bojis krachu experimentu viac ako mojej zahuby. Neboj sa, aj keby bol konecny vysledok akykolvek, experiment to bol velkolepy. Vsetko si robil presne.
— Hlupak! Si predsa moj syn!
— Kedy si na to prisiel?
— Pamatas sa, ked si niektory den prisiel ku mne a hrabal sa na pojde v starych crepinach? Velmi som chcel, aby si zostal.
— Opat som sa stretol s Dubovom. Slubil mi, ze ma vezme so sebou na expediciu. Aj teba vola. Este i dnes je presvedceny, ze by bol byval z teba vynikajuci archeolog.
— Mozno. Ale je to nuda.
— Podla mna nie.
— V tvojom veku mi niekedy bolo luto, ze vysedavam v laboratoriu. Archeologia je nasa spolocna detska zaluba.
— A co ked je to pre mna teraz dolezite?
— Nerozptyluj sa. Mame dolezitejsie problemy.
Ivan pokrcil plecami. Ak si clovek naozaj po cely zivot musi volit cesty, tak otec velmi daleko zasiel po tej svojej a uz nemoze pochopit, ze jeden smer na krizovatke zivota, ktory si vybral on, nemusi Ivan dojst do konca.
— Si autoritativnejsi nez ja, — povedal Ivan. — Mas pred sebou seriu uloh. Je to tvoj zivot. Vyriesis jednu, potom riesis druhu, a psychika pokusnych kralikov ta netrapi.
— Zo samej pychy sam seba znicis.
— Nehovorim teraz o sebe, otec.
Ivan vstal, pristupil k oknu. Sneh sa drzal len pod stromami a v tieni za domom. Nad bielymi strechami domov na obzore plavali vysoke paperiste oblaciky. V zime take nebyvaju. Tak za rana lahnut si v stepi do travy a hladiet na nebo. So zaujmom pozorovat, ako sa prelievaju, menia tvar, a v duchu hadat ich novu podobu, hrat sa na nebeskeho sochara…
— A o kom teda hovoris? — pocul nastojcivu otcovu otazku. — O kom? Pocujes ma?
— O tvojom davnom experimente. S Lizou. Vtedy, pred tridsiatimi rokmi ti Viktor povedal, ze si musis vybrat medzi Lizou a vedou. Ale ved ty si si vobec nemusel vyberat. Jednoducho to bolo pre teba pohodlnejsie.
— Co s tym ma Viktor?
— Lebo ta postrasil v pravy cas.
— Nepamatam sa.
— Mohol by som napisat studiu o vlastnostiach ludskej pamati. Ako pohotovo vyhadzuje to, co narusa pokoj a pohodlie jej majitela. Mohol si ju predsa najst a priviest spat.
— Ako ju najst, ked ani adresu… — Zrazu sa Rzevskij odmlcal. A Ivan vedel, preco. Rzevskij odpovedal akoby cudziemu cloveku, no uvedomil si, ze hovori sam so sebou. Oblacik za oknom konecne prestal pripominat Alevica, vtiahol do seba jeho nos. Prihnal sa vietor a konare stromov sa svorne naklonili na jednu stranu, hojdajuc vranie hniezda v korunach.
— Nie je to celkom tak, — povedal Rzevskij. — Pravdaze, spociatku som sa bal jej navratu. No a potom som vedel zit aj bez nej. Keby som ju bol chcel najst, bol by som ju nasiel vo Vologde. Ale na ziaden rozhovor s Viktorom sa nepamatam.
— V skutocnosti ten rozhovor o nicom nerozhodol, — povedal Ivan. — Vsetko zavisi od nas. Vyhadzujes nieco z hlavy, schovavas na samom dne mozgu, zasypavas hromadami banalit. No ja nemozem skryvat na svojom dne tvoje tajnosti. Bremeno minulosti je pre teba zastarany zubny kaz. Nic viac. A co ked v kazdom cloveku, nezavisle od jeho ponimania vlastneho zivota, sa taji podvedoma stupnica skutkov pre rozvitie jeho osobnosti? Na takejto stupnici bol tvoj rozchod s Lizou nesmierne dolezity. Ved ty si chcel vsetko nechat tak a bezat za nou… Namiesto toho si sa vsak trepal na mimoriadne dolezitu konferenciu do Dusanbe.
— Pockaj, — Rzevskij tiez vstal, pristupil k oknu a postavil sa vedla syna. Zahladel sa na oblaky. — Ako len menia tvar. Volakedy som sa na ne rad dival… Co som to len chcel? Ano, ty sa po cely cas chces odo mna odlisovat, stat sa samobytnou osobnostou. Chapem ta. Ale ved ty sam sebe prekazas. Pokial sa prehrabavas v mojej minulosti, si so mnou sputany. Musis presvedcit sam seba: To nie je moja minulost! To je Sergejova minulost!
— Nemozem zit, kym nevyhrabem to, co mas ukryte v najspodnejsich vrstvach mozgu.
— Ale preco?
— Pretoze som tvoja geneticka napodobenina. Ak si zlodej, musim pochopit preco, aby som sa sam nestal zlodejom. Ak si vrah, zradca, zbabelec, egoista, musim pochopit, ci som zdedil tieto tvoje vlastnosti, alebo ci sa im mozem vyhnut.
— A ty si tiez myslis, ze som vrah?
— Hoci som zdedil tvoju pamat, nic som nepochopil!
— Azda v mojej minulosti niet nic, co by ta potesilo? — Rzevskij sa pokusil o usmev.
— Ale ano, — povedal Ivan, otocil sa k nemu a zahladel sa mu do oci. — Je to vecer na brehu Volchova, ked si sedel s Paskom Dubovom a prisiel aj Kola s novinami…
— Ved je to hlupost, — sebavedome povedal Rzevskij. Neuveril mu. Vratil sa k pisaciemu stolu, bohvie preco zalistoval v stolnom kalendari. Vzdychol si.
— Bud taky laskavy, — povedal, — dnes si oddychni. Zajtra je konzilium. Ak chces, poviem Ninocke, aby sa s tebou presla.
— Musi sa ucit, — odvetil Ivan.
38
Byt na mieste lekarov, Ivan by nebol riskoval — strcil by sa na kliniku a zbavil sa tak vsetkych problemov.
Ak by lekarom zacal dokazovat, ze ide o mimoriadne pretazenie mozgu, bud by mu neverili, alebo by ho zacali liecit… Nie, neslobodno sa vzdat.
Hned rano sa Ivan poslusne podrobil vsetkym analyzam, potom vyhlasil Ninocke, ze nepotrebuje jej starostlivost. Ninocka vybadala, ze nieco nie je v poriadku, no nic nepovedala. Ako dobre vychovane dieta. Potom si Ivan strcil do vrecka vyplatu, ustavnu legitimaciu, teplo sa obliekol a vysiel do zahrady.
Zo zahrady znamym chodnickom, smykajuc sa po topiacom sa snehu, prisiel na autobusovu zastavku. Citil sa pod psa, no musel sa ovladat. Vyslo slnko. Bolo ticho, iba akesi jarne vtaca stebotalo.
Bohvie preco si pamatal, ze Viktor vzdy chodieval obedovat do restauracie na rohu Cernysevskeho a
