monstrach? Ved predtym ich nikdy neliecil. Pre lekarov je dolezite udrzat pri zivote jeho pominutelne telo. Otec zas musi vyuzit jeho hlavu. Nelutostne, ako svoju. A co musi Ivan? Je vobec schopny zivota? Zla nalada, svetabol, zachvaty nenavisti k casopisom, ktore mu otec kladie na stol — su to vlastnosti jeho este nestabilizovaneho charakteru, alebo organicke nedostatky, ktore su typicke pre vsetky podobne monstra? Lev a John zahynuli, nemaju pribuznych. Pokusy s ludmi sa na isty cas zastavili — vedecky svet hladi na Ivana so zmiesanym pocitom sympatii a zavisti. Pre vsetkych znamena iba stlpce cisel, snimky rontgenovych kriviek, par riadkov v referatoch. A vedla sedi ocarujuca Ninocka a chce pochopit Hardyho-Weinbergov zakon. Populacnu genetiku si vybavuje na meniacom sa obraze obyvatelstva mesta Baltimore, ktore si miesa jazyky — klasicky priklad z ucebnice. Ninocka by sla radsej do kina, bez ohladu na to, ake percento alel je v populacii tohto mesta recesivne. V tomto sklucujucom Ivanovom sposobe zivota je iba jedna jasna skvrna — Paska Dubov a zaprasene balicky v skatuli na pojde.
— V Uderniku sa dnes zacina tyzden francuzskeho filmu, — povedala mu zrazu Ninocka. Nemohla vydrzat. Teraz to musi naraficit tak, aby ho Ninocka nestiahla so sebou do kina, pretoze si chce prezriet knihu, ktoru vcera kupil v antikvariate, o novgorodskych historickych pamiatkach od vedychtiveho biskuba Jevgenija. Minul na to celu vyplatu pomocneho vedeckeho pracovnika, okrem toho, co si odlozil na cigarety.
35
Mozog je system, ktoreho kapacita je obmedzena. Iba mala cast jeho buniek pracuje aktivne. Nie je to lapsus prirody, ale jej mudrost. Mozog treba chranit.
Pri urychlenej tvorbe dospeleho jedinca prechadzaju vsetky zivotne skusenosti symbolickeho otca na „novorodenca“. Cim je darca vyspelejsi, tym aktivnejsie pracuje jeho mozog, a teda je blizsie k hraniciam svojich moznosti a ma mensie rezervy. To znaci, ze Ivanov mozog, jeho nervovy system od prvej chvile existencie bol pretazeny informaciami. Zdedil unavu Rzevskeho, vycerpanost jeho nervoveho systemu.
No len co sa Ivan „narodil“, zacal sam rychlo hltat informacie. Nebol jednoducho pokracovanim Rzevskeho, ale sa usiloval od neho odlisit, utvrdit svoje ja, zaplnit mozog vlastnymi informaciami, no nie postupne, v priebehu rokov ako ostatni ludia. Ked zistil, ze je pretazeny, ked si uvedomil, ze mu hrozi nebezpecenstvo, ozvali sa v mozgu vystrazne signaly — zastavil sa… a mozog sa zacal zufalo branit cudzej pamati Sergeja Rzevskeho.
Paneboze, pomyslel si Ivan, kolko smeti sa nazbiera v kazdom mozgu za pol storocia. Uskoky pri pisomke z matematiky v stvrtej triede, vyzor Ziny zo susedneho dvora, aj obsah ziadosti podanej v oktobri minuleho roku na zlepsenie bytovych podmienok zamocnika Sinuchina…
Boj so Rzevskym sa zmenil na boj s vlastnym mozgom; mozog vypudzoval myslienky a obrazy z minulosti — bunky presytene informaciami Rzevskeho doslova revali, ze skutocnymi panmi su ony.
Co teraz robit? — pomyslel si Ivan. — Brat prasky? Nechat tak citanie a pisanie? Nezatazovat si mozog novymi myslienkami? Nie, to nejde. To sa radsej obesim. A chore svedomie profesora Rzevskeho, ktore tak lahkomyselne odovzdal svojmu nezakonnemu synovi, dychti po pokoji. Mozno sa to vsetko skonci tak, ze sa Ivan pomatie, a Rzevskij neprezije krach. Nielen krach pokusu, ale aj osobny. Tu je vsetko jasne ako facka. Aby neznicil Rzevskeho, musi sam ostat pri zivote. A aby zostal pri zivote, musi sa zbavit taziacej minulosti Rzevskeho. Je to zacarovany kruh.
36
Ivan vystriehol Pasku Dubova pri vchode pre zamestnancov. Kracal prave s nakupnou taskou — z balika vytrcali flase od mineralok.
Dubova vobec neprekvapilo, ked uvidel Ivana.
— Preco ste vtedy neprisli? — spytal sa. — Hned som si to zratal. Vy ste syn Sergeja Rzevskeho. Nemam pravdu? Zarazajuca podoba. Este aj v spravani.
Ivan mu neoponoval. Potom dlho sedeli na lavicke v Alexandrovskom parku, Dubov poslusne vyratuval expedicie, ktorych sa zucastnil. Hovoril aj o tom, preco sa prednedavnom ozenil so studentkou a ako to otriaslo jeho postavenim v muzeu, lebo jeho predosla zena, ba dokonca dve predosle zeny tiez pracuju v muzeu. Zda sa, ze Dubovovou slabostou bolo zalubovat sa na expediciach. Na smrt. Potom musel platit alimenty, co bol dost velky prepych z platu vedeckeho pracovnika bez hodnosti, ktory sa ani neprihlasil na habilitaciu.
— A ako sa ma Sergej? — spytoval sa podchvilou, no Ivan vzdy sikovne zvrtol rec na expedicie a Dubov poslusne pokracoval v rozpravani.
— Nechcete ist v lete s nami? — spytal sa. — Nepojdeme daleko, iba do Smolenskej oblasti. Rad by som siel na Daleky vychod, no Lusenka je v druhom stave, ma namietky.
— Siel by som, — odpovedal Ivan.
— A co Serioza, Serioza by nesiel? Mohol by si vziat dovolenku.
— Nie, ma robotu.
— A vy studujete? Ani som sa nespytal.
— Som biolog, — povedal Ivan.
— Bol som presvedceny, ze zo Sergeja bude raz archeolog. A to nie hocaky.
— Ja ho nahradim, — povedal Ivan.
— Hoci len na mesiac, pocas dovolenky, — prisvedcil Dubov. — Budem sa tesit. Velmi som mal Seriozu rad. Skoda, ze sa nase cesty rozisli. A nebude proti?
— Urcite bude, — povedal Ivan.
— Ma azda namietky proti tomu, aby ste sa rozptylovali?
— Ano.
— Ale vas to bavi…
— Nasiel som otcovu zbierku. A mam pocit, ze som to vsetko nazbieral ja sam. K inym otcovym veciam som nic podobne necitil.
— Moj otec zasa chcel mat zo mna pravnika, — povedal Dubov. — No ja som sa zatal. Povedal som mu, ze otec nemoze urobit zo syna svoje pokracovanie.
— Preco? — zaujimal sa Ivan.
— Pretoze otec nemoze vediet, ktore pokracovanie je to spravne. V kazdom cloveku drieme zaroven niekolko roznych ludi. A do konca zivota nemozno s istotou povedat, ktory zvitazil. Som presvedceny, ze zo Seriozu mohol byt velmi dobry archeolog. No je z neho velmi dobry biolog. Ja a vy nevieme, kedy a co sa udialo v jeho zivote, co ho pohlo na krizovatke zivota pustit sa napravo, a nie nalavo. A moznoze dodnes lutuje, ze rano neodchadza na prasne nalezisko, neberie stetec a neoprasuje crepiny od hliny. Ktovie, co sa skryva pod touto vrstvou hliny. Mozno obrovsky Budha, akeho odkryl Litvinskij. Mozno dosial neznama vrstva Troje. Mozno cela epocha v historii ludstva, ktorej odkrytie nas ohromne obohati… Paneboze! — Dubov sa pozrel na hodiny a znervoznel. — Lusenka mi doslova odtrhne hlavu. Zajtra ma seminar, a ja som este nenavaril obed. Zapiste si moje telefonne cislo.
37
Ivan uz od rana nemal chut do jedla. Rovno z kanvice sa napil studenej vcerajsej kavy, s odporom sa zadival na kopku novych casopisov. Vtom ho zavolal Rzevskij.
Ivan si vsimol, ze za posledne tyzdne Rzevskij ocividne schudol.
