niecomu celkom inemu ako ja.
— Preco? — spytal sa Rzevskij.
— Patdesiat rokov som zasvatil svojej prekliatej vede. Unavil som sa. Akeze mam pravo vnucovat svojmu synovi perspektivu este dalsich patdesiat rokov robit to, co on uz v mysli prezil so mnou? Ach, nevsimajte si to, zartujem. Tiez ma zavse trapia pochybnosti.
Ked akademik odisiel, Sergej povedal:
— Prisiel, lebo chce, aby som urobil… to. S nim.
— Pochopil som, — povedal Ivan. — No ked ma videl, jeho nadsenie ochablo.
— Ani jeho vplyv nestaci, aby nam dali na to peniaze, — povedal Rzevskij.
— Co si si to spomenul na detske zabavky?
Ivan obracal v prstoch polovicu modreho skleneho naramku.
— Pamatas sa, ako si len-len ze nespadol z usustu? — spytal sa.
— Pamatam, pravdaze sa pamatam.
— Dnes som bol v Historickom muzeu. Vies, koho som tam stretol?
— Nemam ani potuchy.
— Pasku Dubova.
— Ale nevrav! A coze tam robi?
— Pracuje. Venuje sa antike.
— Chlapik, — povedal Rzevskij. — A ja som si myslel, ze zdupka. Vies, hrozne sa bal komarov.
— Viem.
— Celovekov tara.
— Coze? — Ivan starostlivo zabalil ulomok naramku do papiera. Rozbalil dalsi balicek. Este nikdy nemal taky sladky pocit z objavovania. Az mu zaludok zvieralo od radosti, akoby sa mal stretnut so starym znamym. Ano, usko z amfory. Z Krymu.
— Celovekov tara, — zopakoval Rzevskij. — Som pripraveny dalsich patdesiat, ba aj sto rokov venovat sa tomu, co robim teraz. A ty ma musis chapat lepsie nez hocikto iny.
— Dubov stucnel, — povedal Ivan. — A ma take iste fuzy. Sedi v sale a cosi overuje v listinach.
— Daleko to teda nedotiahol. Pracant bez hodnosti, — povedal Rzevskij. — Potom to vsetko uloz spat na miesto.
32
Zaciatkom marca zdochol simpanz Lev. Od celkoveho nervoveho vycerpania, ako sa neurcito vyjadrili veterinari. Posledne tyzdne odmietal jedlo, maval neodovodnene hystericke zachvaty, vrhal sa na mreze, akoby sa chcel silou-mocou dostat k svojmu otcovi a roztrhat ho. John nanho vrcal, zlostil sa, aj on bol deprimovany, akoby vedel, ze Lev nebude dlho na svete.
Levova smrt Rzevskeho velmi zarmutila. Nielen sam fakt, ze zahynul — ved pokusne zvierata hynuli aj predtym; najhorsie bolo, ze ani jeden lekar nevedel presne urcit pricinu smrti.
Vsetko navyse skomplikovala este jedna okolnost. Ked Lev zahynul, John zosalel, dobyjal sa k mrtvemu synovi. Levovo telo odniesli. John celu noc nespal. Gurinova neodisla z vivaria ani na okamih, no nadranom zadriemala. Johnovi sa podarilo tak, ze ju ani nezobudil, vylomit zamok a utiect z ustavu. Hladajuc svojho syna, sa zatulal takmer az do centra Moskvy — bolo este velmi skoro a aut malo. No na zaciatku Volgogradskeho prospektu ho zrazil trolejbus. Smrtelne. Sofer si ani nestihol uvedomit, co sa stalo, zaregistroval iba to, ze ktosi spadol pod kolesa. Myslel si, ze zabil cloveka. Ked zastavil a uvidel, ze je to opica, pocitil taku ulavu, ze sa mu podlomili kolena a sadol si rovno na asfalt.
Ivan a Ninocka o tom nevedeli. Sli ku Gulinskym na navstevu. Elza povedala Ninocke: „Doved ho k nam.“ Ninocku to velmi prekvapilo, a hoci nebrala tieto slova vazne, s usmevom tlmocila pozvanie Ivanovi, a on hned suhlasil. Povedal:
— Davno som u vas uz nebol. Dobrych par rokov.
— Je to zvedavost alebo objavovanie seba sameho?
— Je to archeologia.
— Myslela som si to. Idem povedat mame, ze prides. Sama tomu neverila. Ak jej to nepoviem, nezavola otcovi. A ak nezavola otcovi, nebude mat kto kupit veceru.
Matka sa pozorne namalovala, vyberala zo skrine servis, co dostala na svadbu a z ktoreho uz kadeco chybalo, no zato bol vzacny. Otec sa, samozrejme, oneskoril, a host si hned na zaciatok musel vypocut hromy-blesky na jeho adresu.
Ivan sa prechadzal po velkej izbe, obzeral si veci, ktore tu v tomto davno neopravovanom byte lezali dlho, celych tridsat rokov. Pred niekolkymi rokmi nasetrili peniaze na opravy, no zrazu sa pritrafil vzacny poukaz do Domu spisovatelov v Koktebeli. Elza stravila mesiac v samom centre kulturneho zivota. Viktor si prenajal izbu v dedinke a po ranajkach behal do Domu umenia za Macickou. Ivan nijako nemohol pochopit, co ho sem tak tahalo. Vosiel do kuchyne. Strop stmavol, voskovany obrus na stole bol novy. Kolko raz v tejto kuchyni viedli nekonecne debaty dlho do noci. Prisiel sem aj vtedy, ked ho opustila Liza… A Elza, otrasena Lizinou zradou, opakovala, ze sa to dalo ocakavat… No zato sa vraj pred Sergejom otvorila cesta k vede.
Ninocka pribehla do kuchyne.
— Co si tu stratil?!
— Minulost, — povedal Ivan. — No nestalo za to ju najst.
Elza tiez prisla do kuchyne a zacala cistit zemiaky.
— Prepacte, — povedala, — no nemohla som sa vypytat. Hned vsetko pripravim. Za takych desat minut. Ninocka, ocisti sleda.
Prisiel Viktor, bledy a utrapeny, ledva vlecuc nohy.
— Podobas sa, — povedal Ivanovi namiesto pozdravu. — Ako vajce vajcu.
Tasky polozil na dlazku. Potom z jednej vytiahol flasu vodky a niekolko flias mineralky. A rychlo to postrkal do chladnicky.
— Prosila som ta? — spustila Elza. — Prosila som ta, aby si raz v zivote urobil nieco pre rodinu…
— Pockaj, Maciatko, — povedal Viktor, — nehnevaj sa! Videl som nieco, co si ani predstavit nevies.
— Maslo si kupil?
— Kupil, kupil, hned ho vyberiem. Chapes to, opica spadla pod trolejbus. Viete si to predstavit?
Civel pritom na Ivana, akoby to hovoril iba jemu.
— Aka opica? — prelakla sa Ninocka. Ved v meste boli stovky opic, a ona predsa nevedela, ze John usiel. — Cierna? Velka?
— Videl som ju, ked uz bola mrtva. Taku velku masu, — povedal Viktor. — Bola na mieste mrtva. Je to taka zriedkavost, ako ruvacka dvoch levov na Gorkeho ulici, taka ista mala pravdepodobnost. Akiste usla zo zoologickej zahrady.
— Volal sa John, — povedala Ninocka. — Je to on, pravda?
Chytila Ivana za ruku. Ivan prikyvol.
— Coze? — spytal sa Viktor. — Vasa opica z ustavu? Tym skor si na to treba vypit. A to hned. Na vecnu pamiatku. Akiste za nu zaplatili valutami.
— Akoze nasa? — cudovala sa Elza. — Z vivaria?
— Ano.
— Umela alebo ozajstna?
— Ozajstna, — povedala Ninocka mrzuto. — Ta najozajstnejsia!
— Simpanz samovrah! — rozrehotal sa Viktor.
Ninocka zatiahla Ivana do izby.
— Znepokojujes sa kvoli Rzevskemu? — sepkala.
— Nie je mu teraz veru najlepsie.
