— Ved je to nahoda!
— Nahoda.
Za stolom vladla dobra nalada a pohoda. Pravda, Ivan nepil, vobec nic nepil, a vsetci pritakavali, ze je to spravne, ak mlady clovek vobec nepije.
Viktor sa rychlo nadral. Posledne roky mu na to stacili dva-tri stamperliky a teraz, vyuzijuc to, ze Elzina pozornost sa upriamila na hosta, prevratil ich do seba hned zo pat. A hned zacal byt agresivny.
Ninocke sa otec v takomto stave protivil — ani co by z neho vystupil iny clovek, vobec nie ten ohladuplny a jemny, akeho ho poznala, ale zly, zavistlivy clovek, co maskuje svoju zavist odvahou povedat cistu pravdu, padni komu padni.
— Vana, my sme s tvojim otcom, — povedal Viktor, — boli priatelia. Veris mi?
Ivan prikyvol. Bolo to blizke pravde.
— A boli by sme zostali, keby nie baby a ten jeho karierizmus. Hnal sa hore, za kazdu cenu. Za slavu by bol schopny aj vrazdit. A ja… ja som nevedel utocit na ludi…
Elza vysla pre pecene zemiaky, zabuchotala dvierkami od truby. Viktor sa naklonil k Ivanovi a povedal:
— Zavidel som mu. Vzdy. A nemal som pravdu. Teraz mu uz nezavidim, rozumies? Dohnal sa az k tragedii samoty. A ty si jeho odplata.
Ivan prikyvoval poslusne ako babka. Lica mu zalial rumenec. Ninocka nevedela, ako ho odtial dostat.
— Rzevskij sa uz bude znepokojovat, — povedala.
— Nechal som mu vase telefonne cislo, — povedal Ivan a ani sa nepohol. Iba pozorne hladel na Viktora, akoby ho pobadal, aby pokracoval.
Elza priniesla misu s pecenymi zemiakmi. Krystaliky soli sa blystali na sivastej supke. Tresla misu na stol.
Viktor vstal, pristupil k Ivanovi, naklonil sa a chytil ho za plecia.
— Si mi neprijemny, — zakrical. — No nie si to ty, ale on, rozumies?
— Otec!
— Mlc. On mozno sam nechape, on ma okradol, a po tolkych rokoch sa opat objavi. Azda ti nestacila Elza? Ani Liza? Prisiel si si po moju Ninocku? Nedam ti ju! Nedam, rozumies? Nic som ti nedal a ani ti nedam!
— Mlc! — skrikla Elza.
Ninocka vyskocila.
— Ivan, podme odtialto!
Elza sa rozplakala. Viktor sa dotackal za nimi do predizby.
— Neber to doslova, — zamrmlal.
Nastastie hned chytili taxik.
V ustave si Ivan hned lahol. Bolo mu nanic.
33
Tej noci mal Ivan zretelny desivy sen. Jeden z tych snov, ktore nenechali neobjasneny ani jeden kutik pamati Sergeja Rzevskeho a umoznili Ivanovi dozvediet sa o nom viac, nez sam Sergej.
Vosiel do izby v baraku plny zlosti a pocitu krivdy a Liza, este nic netusiac, sa vrhla k nemu, dlhymi tenkymi rukami objala jeho premoknute sako, rychlo a vrelo ho bozkavala makkymi poddajnymi perami, zacala mu zobliekat sako a prihovarala sa mu: „No, vyzliekaj sa, co sa branis? Hned ho aj prezehlim.“ Potom sa uz so sakom v ruke zarazila: „Stalo sa nieco? V robote? Mas neprijemnosti?“ Hovorila takym previnilym hlaskom, akoby za neprijemnosti v robote mohla ona sama. Hladel na nu, uvedomoval si, ze ona za nic nemoze, no predsa len — jej kratkozraky pohlad a chvejuca sa spodna pera, ako aj pohyb jej ruk, ktorym odhrnula pramienok dlhych vlasov, vzadu zachytenych gumickou, nedojali ho tak ako obvykle.
— Nebudem jest, — povedal, vchadzajuc do izby z malinkej predsiene, meter krat dva metre, no zrazu sa obratil — celkom zabudol, ze Kata je chora uz treti den, a ani sa na nu nespytal, ked prisiel, a to ho len vacsmi podrazdilo.
Stali v predsieni celkom blizko pri sebe, no nedotykali sa. Sergej polockom videl, ze na stole pod lampou je tanier, vedla chlieb a maslo.
Este stale stali v predsieni. A nemohli nikam ujst. Ivan si uvedomil, ze prave v tejto meravosti je desivost sna. A pokym sa rozhovor neskonci, nepohnu sa z tej uzkej predizby.
— Povedz, co sa stalo.
— Ty mi nemozes pomoct.
— No aspon ta vypocujem. Predtym si mi vzdy vsetko povedal.
— Neprijmu ma na aspiranturu.
— To azda nie!
— To nic, — povedal Sergej. — Pojdem na skolu, budem ucit biologiu…
— Preco ta nechcu prijat? Si predsa najlepsi. Tvoju diplomovku dali dokonca aj rozmnozit.
Serioza mlcal a myslel na to, ze Liza ma sikme celo a trochu siroke licne kosti.
— To kvoli mne? — zasepkala Liza. — Len povedz, neboj sa.
— Sam som si tomu na vine. Sam. Chapes, len sam. Vobec sme sa nemali stretnut, — povedal napokon.
A v predsieni — meter krat dva metre — je tesno a dusno, kruti sa hlava, a Ivan vie, ze Liza teraz nepolapi dych. Liza ma chore srdce, a vobec je chorlava. Tu, medzi dvoma dverami sa jej nedostane vzduchu a umrie. Tym bude vsetkemu koniec, prijmu ho na aspiranturu, no treba si este trochu vytrpiet… potom bude dobre.
A on, Ivan, hoci to nie je jeho vina, jeho bolest, musi zachranit Lizu, otvorit okno, co aj zvalit stenu, hoci by stacilo dokoran roztvorit dvere… A prebudza sa. Ticho. Teraz uz nikto nemava v noci pri nom sluzbu. A vobec, preco musi zit v ustave? Ako vo vivariu. Tu mu dovliekli skrinu vyradenu z ktorehosi laboratoria. Bielizen v nom je presiaknuta kyslou zatuchlinou. Ma si vari prenajat izbu? V nejakom baraku?
Ivan si vzal casopis a pokusil sa citat. Bol to spanielsky casopis. Po spanielsky Rzevskij nevedel. Po spanielsky sa ucil Ivan. To je zavazny fakt. Cital par minut, potom ho premohli driemoty.
34
— Neucte sa tolko, — povedal profesor Volodin. — Ved sa pripravite o rozum. Myslim to celkom vazne. Volakedy to volali mozgova horucka. Teraz tomu vymyslime moderny nazov, no beztak vam nepomozeme. Taky mlady, a tlak vam skace ako starcovi. Potrebujete viac cerstveho vzduchu, mali by ste behat poklusom.
— Ani za mladi som nebehaval poklusom, — povedal Ivan. Potriasol hlavou a dodal: — Skusim to.
Nasledujuce rano si Ivan obliekol dres s bielym pasom, bezal drobnym klusom najprv po asfaltovom chodnicku, potom zahol smerom k byvalym barakom, vhupol do diery v lade, namocil si nohy, nazlostil sa sam na seba. V tej prvej mladosti bol ovela cipernejsi.
Zrazu si spomenul, ze Ninocka nanho caka. Treba ju pripravovat. Ked jej to uz raz slubil.
Hodiny s Ninockou Ivana umarali, no nemohol sa ziacke priznat, ze je tomu ona na vine. Citil sa ako sofer profesional, ktory uci jazdit novacika. Ninocka bola beznou, priemernou ziackou. No nic viac. Talent nemala. Hodiny, co stravil s nou, ho vycerpavali — on len co sa pozrel na stranu, hned pochopil viac, nez bol zamer autora ucebnice. No nemohol sa ponahlat — Ninocka musela pochopit to, co bolo pre nu skrytym tajomstvom a prenho — ciarkou uz v precitanej knihe. A Ivan chapal cas ako rychlo plynuci, drahocenny a nenavratny — prevzal to od Rzevskeho. Zdalo by sa, ze by Ivan mal byt blizsie k Ninocke, pre ktoru dnesny den nemal obzvlast mimoriadny vyznam, pretoze ju cakalo este nekonecne mnoho takych dni. No v Ivanovom vnutri panoval akysi zhon, vsetko chcel stihnut… Bolo treba cosi robit. Robit, nehladiac na upozornenie sympatickeho profesora Volodina. Vari sa Volodin vyzna v
