Ivan sa nechystal do Historickeho muzea. Bol v GUMe, kupil si madarske topanky a viazanku. Jeho satnik zival prazdnotou, a od otca si nechcel nic poziciavat, Sergej sa beztak obliekal velmi skromne. Ivan odhalil, ze v obliekani tohto velkeho cloveka je ista koketeria — starostlivo si oblieka pred zrkadlom osuchane sako, aby vsetci videli, ako je povzneseny nad tieto veci. Otec si samozrejme neuvedomoval tuto koketnost — dala sa odhalit iba zvonka. Zvonka a znutra.
Nizke oblaky sa kopili nad Cervenym namestim, trhali sa o hviezdu Spasskej veze. Cochvila bude snezit. Alebo prsat. Historicke muzeum sa zdalo byt nedobytnym zamkom. Ivan si myslel, ze je zavrete. No pred tazkymi starymi dverami stali otraveni turisti. Mali vyraz ludi, co lutuju, ze sa dali zlakat na kulturu, ked ini sa staraju iba o materialny blahobyt.
Ivan si kupil listok. Dokonca si spomenul i na zapach tohto muzea. Zapach obrovskeho zamku, zaprataneho starymi vecami. Treba si nan zvyknut, nevnimat ho, zabudnut a opat si ho pripomenut po mnohych rokoch. Kedy tu vlastne bol prvy raz? Mal asi patnast rokov, v babickinej skatulke nasiel anticky peniaz, takmer rozozraty patinou, neuveritelne stary a nesmierne cenny. Vtedy presiel priechodom popri kremelskom mure ku vchodu pre zamestnancov, zazvonil dolu do oddelenia numizmatiky, zda sa, ze to bolo cislo devatnast. Peniaz drzal v hrsti. Pribehla dievcina, vysvitlo, ze sa vola Gala. Bohvie preco potom sedeli v miestnosti na prvom poschodi, kam sa bolo mozno dostat iba uzkymi spletitymi chodbami. Popri stenach stali policky s knihami. Ina, postarsia zena priniesla hruby katalog v tmavom kozenom obale. Pripomenul si, ako to vtedy povedala: „Barbarska napodobenina.“ Vtedy sa mu tieto slova zdali smiesne…
Ivan potriasol hlavou, ani co by chcel dostat von z ucha vodu. Predtym nikdy nebol v Historickom muzeu a nevedel, ako pachne zamok zapratany starymi vecami.
Stal v sale kamennej doby. Na velkom obraze praveki lovci dorazali mamuta. Pod sklom boli vedla seba poukladane hroty sipov, zrucne a presne obite, na okrajoch trochu vystrbene.
Bolo to prijemne spoznavanie. Vselico sa medzitym zmenilo. No nie az natolko, aby to ohromilo. Mimochodom, v prvotnopospolno-obcinovom zriadeni sa toho malo meni.
Bolo treba vojst do dalsej saly. No tam ako naprotiven bola polovica miestnosti oddelena motuzom, na ktorom boli rozvesane zelene papieriky, aby navstevnici don nevrazili — ako pre vlkov-daltonistov. Na dlazke stalo niekolko greckych vaz. Vedla sedel Paska Dubov s hrbou listin na kolenach. Uz velmi zostarol, stucnel, no celkove sa takmer nezmenil.
— Paska!
A hned sa zmiatol. Ved sa s Paskom vobec nepozna.
Ivan sa odvratil k vitrine, uprel pohlad na pestrofarebnu mapu greckeho osidlenia na pobrezi Cierneho mora. V skle sa odrazala zacudovana Dubovova tvar — fuziky a spicaty nostek. Hoci vtedy mu fuziky este iba zacali sibat. Dubov hovorieval, ze skutocny archeolog sa nema holit — setri tym energiu i cas. Fuziky mu uz sice sibali, ale brada nijaka. Sedeli na brehu Volchova nedaleko mosta. Bol chladny striebristy letny vecer. Slnko, ktore uz davno zapadlo, si zmyslelo este osvecovat kupoly Sofijskeho chramu. Sergej vtedy Paskovi povedal, ze takych, ako je on, hadzali z mosta do Volchova, a tym sa utvrdzovalo vitazstvo novgorodskej demokracie. Paska chcel, aby mu co najrychlejsie narastli fuzy a brada, lebo bol smrtelne zalubeny do aspirantky Nilskej. Rozdiel medzi nimi bol vsak obrovsky — najmenej sest rokov. Navyse Nilska vzdychala po Kolovi Vaninovi, ktory bol talent ako Schlieman. Potom prisiel sam Kola Vanin a povedal, ze brezova kora, ktoru nasli rano, je prazdna. Bez napisov. Paska hladel na most a bolo vidiet, ze ma sto chuti zhodit talentovaneho supera do Volchova. Kola netusil, ake nebezpecenstvo mu hrozi, a rozpraval, ze pecat Danilu Matvejevica pochadza zo zaciatku 15. storocia. Sergej nadsene hladel na mladeho Schliemana. Chapal city aspirantky Nilskej. Kola Vanin sa rozpraval so skolakmi, co prichadzali cez prazdniny do Novgorodu na exkurziu, akoby hovoril s akademikmi. Vazil si svojich privrzencov a mudrych ludi. Postavenie si treba budovat.
Paska Dubov sa opat zahlbil do listin. Zaujimalo by ma, ci je stastny. Odvtedy, co sedeli na brehu Volchova, preslo uz tridsat rokov. Kola Vanin je teraz clen korespondent. Listin, ktore vtedy este len zacali zbierat, sa naslo uz niekolko sto, a postarsi Paska Dubov, ako sa zda, pracuje v Historickom muzeu a rata crepiny.
Dubov ucitil na sebe pohlad a opat sa obratil. Kohoze tu teraz vidi? Vari iba mladeho cloveka, ktory sa sem zatulal v pochmurny den?
Dubov vstal, listiny polozil na stolicku, usmial sa nutene a bojazlivo. Vzdy sa tak usmieval.
— Prepacte, — povedal. — Prepacte…
— Spoznali ste ma, — odvetil Ivan. — Velmi sa totiz podobam na Rzevskeho, ked bol mlady.
A rychlo odisiel zo saly, dobre ze nebezal z muzea, takmer zabudol topanky v satni. Bolo mu trapne, ze sa spraval ako maly chlapec. Celkom ako maly chlapec.
31
Vecer sam od seba zasiel k otcovi. Bez toho, ze by mu bol predtym zavolal.
U otca sedel vysoky, mlandravy starec, akademik Celovekov. Otec sa zacudoval a potesil.
— Ach, ste vy ale fesak, — zahundral Celovekov. — Zavidim, zavidim vasmu otcovi. Mladenec vyrastol. Co vas trapi?
Pili caj s oblatkami. Dvaja solidni pani, skutocny akademik a buduci akademik. Rzevskemu bolo akosi trapne sa opytat, naco Ivan prisiel. Robil sa, ako ze tu Ivan travieva dni i noci.
— Das si caj? — spytal sa otec.
— Nie, dakujem. Zaleziem na pojd, dobre?
— A co potrebujes?
— Knihy, — povedal Ivan.
Celovekov zrejme usudil, ze Ivan tu byva, a pokracoval v rozhovore, neokunajuc sa pred cudzim. Napokon, akyze je on cudzi?
Ivan si pristavil rebrik. Pojd bol siroky, na samom vrchu boli naukladane stare topanky a zvazky casopisov. Ivan ich pohadzal na zem.
— Opatrne, — povedal Rzevskij. — Pod nami byvaju ludia.
— Za dotacie rucim, — fucal Celovekov. — Neprisiel by som k vam s prazdnymi rukami. Obstaram aj fond na japonsku aparaturu. Ved ju potrebujete, nie?
Z knih zastrcenych vzadu zavanulo prachom. Kedy ich sem ulozil? Pred siestimi rokmi, ked sa tu opravovalo. Zahrabal ich co najdalej, aby mu nic nepripominali. Ivan vytiahol dendrochronologicky zbornik v bielom papierovom obale. Rezne plochy kmenov, z ktorych sa sklada drevena novgorodska dlazba, boli prekreslene jemne a presne.
— V kazdom pripade, — dunivym hlasom povedal Celovekov, — nezostanete pri prvom exemplari. Nemracte sa! Exemplar — to nie je urazka. Je tak, mlady muz?
— Nehnevam sa, — ozval sa Ivan.
— No vidite, je rozumnejsi ako vy, — povedal Celovekov. — A penazi vam teraz viac nedaju. Najprv vas budu zo tri roky trapit komisiami.
Za hrubou vrstvou knih z archeologie nasiel i zasuvku — mladenecku zbierku. Zasuvka sa horko-tazko poddala. Bola tazka, Ivan ju s namahou spustil na dlazku. Sadol si k nej a postupne z nej vyberal do bieleho papiera zabalene crepiny a kamienky. Cital udaje napisane okruhlym pismom — kde a kedy sa nasli.
Az po chvili si uvedomil, ze sa Celovekov chysta na odchod.
— Tak pominie svetska slava, — povedal akademik. — Moj vnuk sa chce stat historikom. Odhovaram ho od toho. Minulost neexistuje, pokym sme nevybudovali sucasnost.
Ivan sa zdvihol, Celovekov presiel do predizby a dlho sa obliekal. Pozorne si obzeral Ivana, zakazdym rychlo flochol na Rzevskeho, potom opat na jeho syna.
Ked si napokon obliekol plast, zrazu sa opytal:
— Mlady muz, chceli by ste pokracovat v slapajach svojho otca?
— Este neviem, — odvetil Ivan. — No istotne nie vo vsetkom.
— Chlapik, — zaradoval sa akademik. — Ked urobime mojho syna, urcite ho prehovorim, aby sa venoval
