24
— Teraz sa este viac odlisujes od Sergeja Andrejevica, — povedala Ninocka. — Mas v sebe moju krv.
— Dakujem, — povedal Ivan. Sedeli na lavicke v zimnej zahrade ustavu. — Hoci niekedy sa mi aj zaziadalo, aby ma nezachranili.
— Mal si take bolesti?
— Nie.
Odmlcali sa. Ivan poutahoval skrutky, aby nespadli z lavicky, a vytiahol cigarety.
— Preco ti len dovolil fajcit?
— Akiste preto, lebo sam fajci, — povedal Ivan. — V mojom vedomi je zafixovana pamat o fajceni, a s tym sa neda nic robit…
— No, dobre, len si fajci, — zhovievavo privolila Ninocka. — To znamena, ze si zdedil jeho zlozvyky.
— A co ti povedali doma? — spytal sa zrazu Ivan.
— Matka mi povedala, ze to od teba necakala. Ze si sa vraj stale staral iba o seba.
— To nie je pravda, — urazil sa Ivan za Rzevskeho. — Vie predsa, ze to nie je pravda…
— Ivan, a preco si tam vlastne bezal? Ja ta chapem, no ja by som sa bola bala. Vsetci hovoria, ze rozumnejsie by bolo byvalo zavolat havarku.
— Samozrejme, rozumnejsie. No ved ja som tiez len pokusne zviera. A svojim treba pomoct…
— Netaraj, — zahriakla ho Ninocka. — Nikto sa teraz k tebe tak nesprava. Aspon nie ti, co ti dali krv.
— A potom… Na vine je Sergej. Zmocnil sa ma pocit, ze je to moj ustav, moji psi… bez neho by som ani nebol nasiel cestu do suterenu.
— Zaujimave, — povedala Ninocka. — Ty si sa obaril na miesto neho, a on si doma pokojne spal.
25
Ivan odlozil Scientific American — na stoliku pri posteli lezala hrba casopisov, otec mu ich nosil kazde rano, akoby tym, ze ich Ivan cita, sam ziskaval aspon cast informacii. Je zaujimave pozorovat, ako cita Rzevskij. Seba — z odstupu. Chcel by som citat inak. Ked otec vezme plniace pero, urobi machulu — ja v nijakom pripade nesmiem urobit machulu, musim mat stale na pamati, ze nesmiem urobit machulu. Ked sa otec zamysli, precesava si prstami po spankoch. Ivan ma nutkanie robit to iste, ale musi sa ovladnut…
Casopis sa zosuchol na dlazku. Obvazy z ruk mu uz dali dolu — ruky ma samy cerveny flak. Tesilo ho, ze sa tym odlisuje od otca. Otec nikdy take cosi nevyviedol — je to moj vlastny skutok.
Mal slabsi organizmus, nez si mysleli — nikto to pred nim nepriznal, no utrusili vety ako „Normalny clovek by nepotreboval reanimaciu pre take popaleniny“… A on vari nie je normalny?
Jeho dlhe a podrobne tazke sny boli skor formou spomienok. Cudzia pamat starostlivo vyberala stresove momenty z minulosti, to, co sa zretelne vrylo do mozgu Sergeja Rzevskeho. Ivan predpokladal, ze zdedil dva subory spomienok: vedome a spankove — podvedome. Sergej ako kazdy clovek zatiskal stresove spomienky hlboko do mozgu, aby mu nezatazovali pamat. Ivanov mozog tieto spomienky pocitoval ako cudzie. No ked nebolo vedomej kontroly, sny vrhali do Ivanovho mozgu podrobne obrazy z cudzej minulosti, kde kazdy detail bol zvlast vypichnuty, lezal ako balvan v ceste — nebolo ho mozno obist, ani zazmurit oci.
Ivan pri cakani na sestricku, ktora mu mala dat injekciu proti bolesti, si premietal ako v kine — Sergejovi to ani na um nezislo — podrobnosti z minulosti. Rekonstruoval, usporaduval do chronologickeho sledu to, co sa uchovalo v jeho pamati z cudzieho detstva. Vypukla vojna, ma sedem rokov, otec odchadza na front. Z Kurska ich evakuovali, transport sa dlho vliekol — cely mesiac. V Sergejovej pamati sa tato skutocnost zafixovala ako subor faktov tvoriacich formalnu stranku jeho zivotopisu: „Pred vojnou sme zili v Kursku, potom nas evakuovali a zili sme rok pri Kazani.“ V Ivanovom mozgu sa zachovali len utrzkovite obrazy, nebolo zaruky, ze nasledovali za sebou v takom poradi ako v mozgu otcovom. Ivan sa chcel silou-mocou rozpomenut: Akoze sme to vlastne odchadzali z Kurska? Bolo to v lete. V lete? Ano. A viezli sme sa v osobnom vagone ci v tepluske? Uz viem, v tepluske, lebo sa mu v pamati vynoril obraz — dlha suprava teplusiek stojaca na vysokom nasype uprostred stepi, a on s mamou a este jednym dievcatom odbehli daleko od vlaku nazbierat kvety. Vlak uz dlho stoji a predpokladalo sa, ze este dlho bude stat, no zrazu sa vagony, take male z dialky, pomaly pohli, a vzdialeny strasny piskot parnej lokomotivy, ktoru nevedno kedy pripojili k suprave, dolieha k nim hustym horucim vzduchom, a oni sa rozbehli za vlakom, no este stale je velmi daleko, vyzera to, ze nedobehnu… Potom im od vlaku bezi ktosi v ustrety… A su vo vlaku. Na viac sa Ivan nemoze rozpamatat…
V noci, Ivan si uz na to zvykol ako na injekcie a prevazy, sa spomienky, ktore sa cez den nazbierali, vracaju ako tazivy sen, kde vystupuje kazdy detail z preziteho zivota, aj taky, na ktory sa vo dne nemoze rozpomenut. Opat sa rozbehne k malemu vlaku tiahnucemu sa na horizonte, no teraz vidi, ze mama berie na ruky cudzie dievcatko, lebo place a zaostava. On, Sergej, ma hrozny strach, ze zostane dolu, a taha dievca za saty, aby ho mama pustila — ved je to jeho mama, musi predsa zachranil jeho — a bezi za mamou a krici: „Pust ju! Pust ju!“, no matka sa neobracia, ma na sebe modre saty, dievca mlci, tiez je cele prestrasene, a beh k vlaku, v skutocnosti taky kratky, sa v sne meni na vecnost, takze si moze matku poprezerat, spomina si, ze ma kratke svetle vlasy, ostrihane akoby podla hrnca, vidi, ze ma plne lytka, uzke clenky, vycaptane sandale. Keby nemal tento sen, nikdy by si nespomenul, ako vyzerala mama za mladi. V dennej spomienke videl mamu ako tucnu, zhovorcivu a hlupu zenu s naondulovanymi, nafarbenymi, pri koreni sivymi vlasmi. A potom, ked sa zobudil, uveril, ze sen bol pravdivy, ako vsetky jeho sny, a ocenil matkino spravanie, lebo aj ked sa bala, ze zostane kdesi v privolzskej stepi, uvedomila si, ze jej sedemrocny syn vladze bezat, no cudzie dievcatko nie… No mama je uz sest rokov mrtva a on, Sergej, stihol iba na pohreb… On, Ivan, nikdy matku nemal, a pritulnost pocitoval k cudzej mame, ktora s nim nikdy nebezala za odchadzajucim vlakom a nikdy od neho neodhanala strasneho cmeliaka. Ivan si zaroven uvedomuje, ze teraz mu je tato zena blizsia ako Sergejovi, pretoze Sergej nikdy nemal ten sen, ukryty hlboko v mozgu.
26
— Zaplietla si sa s nim, a to ma trapi, — povedala mama.
Pozerali v televizii nudnu detektivku. Ninocka sa cez den tak unavila, ze nemala sil hadat sa s mamou.
— Najprv si hovorila, ze som si zacala so Sergejom Andrejevicom, — povedala Ninocka, — a teraz mi vnucujes jeho syna.
Mala by som ist uz spat, pomyslela si Ninocka. Zajtra rano treba vstavat a este za tmy a mrazu ist do ustavu. Marija Stepanovna ochorela, aj Falejevova ma chripku, a ona slubila, ze prepise na stroji vyrocnu spravu. Clovek by sa zblaznil!
— Lubostna zapletka s umelym clovekom je este horsia vec, — povedala matka. — Nie je normalny.
— Mama, uz zase zacinas!
— A ten pokus o samovrazdu vo vriacej vode! Vari nevidis, ze sa od zarodku rozpada jeho osobnost?
Bol najvyssi cas vstat a ist do svojej izby. Zas pride o caj, a nebude to prvy raz. Umyla sa a lahla si. Cez tenku stenu k Ninocke doliehal rozhovor z obyvacky.
— Milovala som ho, — hovori mama.
— Neverim. Nevyrusuj ma, chcem pozerat.
