Zrazu mala dojem, ze sa Rzevskij ospravedlnuje. Pred nou a pred sebou samym.
— V sebe? — Rzevskij sa zasmial. — Zarozpraval som sa. Prepac. Kolkoze je uz hodin? Dvanast? Podme, odprevadim ta. Neuskodi mi nadychat sa cerstveho vzduchu.
16
Pocitujem samotu, v ktorej mi oziva telo. Mam ruky, rastu z pliec, su dlhe a koncia sa tenkymi vyrastkami, rastucimi zo vzduchu. Este nevieme, ako sa nazyvaju. Mam nohy, tiez sa koncia vyrastkami. Liza ich pomenovala, no neviem, co znamena Liza… Keby som tak vedel, ako sa zabudaju veci… Oni zabudaju, a my nesmieme. Opat klesanie nadol, do studne, hoci teraz to uz ma zmysel — zmysel a pochopenie toho, ze vyrastky sa nazyvaju prsty. Ako sa len tazko dycha, a cez stenu, namiesto toho, aby ukazali cestu von, hovoria o obsahu adrenalinu… obor Adrenalin pride, ked ta mama bude kupat v lavori… Co je to mama? Je to teplo a tis…
17
Na ulici bolo sviezo a prijemne. Ked prechadzali cez cestu, Rzevskij chytil Ninocku za laket, a Ninocka sa musela velmi premahat, aby mu laktom nepritisla ruku. Len-len ze sa zdrzala. Urcite by sa zasmial. A to by nezniesla.
Prisli na zastavku. Ninocka nechcela vziat peniaze, ktore jej Rzevskij daval na taxik. Autobus dlho nesiel. Rzevskij si zapalil a opat sa rozhovoril, pritom sa vsak nedival na Ninocku.
— Co je to smrt? Smrt nie je len to, ze organizmus prestane fungovat. Ludia sa vzdy, v kazdom nabozenstve, zmierili s tym, ze telo zahynie. No vobec nechceli pripustit, ze s clovekom umiera svet jeho myslienok, pamati a citov. Preto si podaktori vymysleli nesmrtelnost duse. Ini zasa prerod, znovuzrodenie tej istej podstaty utkanej z mysle a pamati, no v inej bytosti. Tak napriklad o nejaky cas umriem. Ale v tom mladom cloveku, ktory teraz pomaly vstupuje do zivota, uz oziva moja mysel. A o takych tridsat rokov on, Ivan, tym istym sposobom splodi syna, svojho duchovneho nastupcu, a odovzda mu nielen svoje, ale aj moje myslienky. Myslienky, nazhromazdene takmer za storocie. Len si predstav, ze o takych dvesto, tristo rokov bude na Zemi niekolko stotisic, neviem presne kolko, geniov, ktori pojmu do seba skusenosti a myslienky niekolkych pokoleni, ludi, ktori mali pat, sest ba i desat dusi…
— No tie duse budu rovnake, — povedala Ninocka. — Je to hrozne!
— Podla mna nie, — sucho odvetil Rzevskij. Zahodil cigaretu. Ako zerava hviezdicka spadla do kaluze na chodniku, zasycala a zmizla.
— A city? — spytala sa Ninocka. — City niekolkych pokoleni?
Rzevskij neodpovedal. Zbadal volny taxik a zdvihol ruku.
— Nina, zabehneme na pat minut do ustavu? Pozrieme sa, co je tam noveho, nie? Potom ta odveziem k priatelke Simocke.
— Dobre, — povedala Nina a cela sa schulila, ani co by ju nahle a predcasne vyzvali, aby sla k zubarovi.
Rzevskij si v taxiku sadol co najdalej od nej, a hned aj pochopila, preco — hanbil sa pred soferom. Nechcel, aby si pomyslel: chlap v rokoch a ma taku mladucku milenku.
Mlcky sedeli asi takych pat minut. Potom Rzevskij povedal:
— Dakujem ti, ze si prisla. Musel som sa niekomu zdoverit. Nuz ale komu, ak nie kolegom, co su mi najblizsi.
— Nuz coze, — povedala Ninocka a uvazovala, preco jej dava prednost pred ostatnymi. Azda preto, ze sa volakedy kamaratil s jej rodicmi? Alebo azda kvoli nej?
Na prednej strane budovy ustavu sa svietilo len v dvoch oknach — na vratnici. Okna laboratorii viedli do zahrady. Straznik dlho neotvaral, a ked konecne otvoril, ani sa nezacudoval, iba zacal frflat, ze teraz vraj vsetci rozum potratili, zamenili si den za noc, a nikto z toho nic nema.
Presli slabo osvetlenou chodbou k laboratoriam. V prednej miestnosti sedel laborant Jura a krutil gombikom prijimaca.
— Tichsie, — povedal Rzevskij.
— Tam to nie je pocut, — povedal Jurocka, no hudbu stisil, ze ju takmer nebolo pocut. Hladel na Ninocku. Preco vlastne sem prisla v noci?
Rzevskij postrcil Ninocku do spojovacej chodby. Tam ju prinutil, aby si umyla ruky odporne pachnucou tekutinou, podrzal jej plast, podal masku. Robil to rychlo, nervozne. Ponahlal sa.
Potom stlacil gombik na dverach izolovaneho laboratoria. Okienko sa odchylilo. Dvere sa otvorili.
Vnutri bolo vsetko inak ako predtym. Sarkofagy zmizli. Ninocka si bohvie preco ani nevsimla, kedy ich odmontovali a odniesli. Namiesto toho sem dali postel. Celkom obycajnu postel. Nemocnicnu. Vedla nej stala infuzna aparatura a nevelky pult. Clovek leziaci na posteli spal. Jeho tvar Ninocku zarazila. Bola chladna a bleda. Na hlave mu rastli stetinovite zlatozlte vlasy. Ruky mal volne polozene pri tele na plachte. Sluzbukonajuci pri pulte vstal a cosi sepkal Rzevskemu. On ho pozorne pocuval, no pritom hladel na Ivana. Zdravotna sestra, ktora sedela z druhej strany postele na tmavom divane, co tu bol aj vtedy, ked Ivan neexistoval, rozospato zmurila oci.
Ninocka hladala na mladencovej tvari podobu so Rzevskym. Samozrejme, podobali sa. Ten isty nos, tvar brady… Zaujimave, ake asi ma oci?
Mladenec ani coby bol pocul jej otazku.
Ruky sa mu pohli. Pomaly otvoril oci. Rzevskeho oci. Pozrel sa na Ninu, no akosi lenivo, mdlo, akoby sa mu ani nechcelo hladiet. Nespoznal ju.
18
Jednou z prvych, ak nie prvou vlastnou, skutocnou spomienkou Ivana bolo:
Zobudza sa uprostred noci. Po velmi dlhom sne, no sen sa este neskoncil, iba ho na okamih vypustil… Vidi, ze nad jeho postelou stoji v polotme chuda okata dievcina s hustymi tmavymi vlasmi a nalakane nanho hladi, ani co by sa jej prisnil. Ta tvar mu je znama, no velmi tazko sa sustreduje a rozpomina, odkial to dievca pozna, potom dievca ustupi z obzoru, a on zrazu chape, ze prisla Nina, Ninocka, Elzina dcera, hoci vobec nechape, co znamena ten zhluk pismen — El-za…
Potom Ivan opat precitol, no bolo uz rano a strbinou stiahnutych roliet sa predieralo slnko, celkom take, ako ked s Lizou a Katou byvali pri Kaunase, v dedine, a on nevstaval, lebo cakal, kym Liza prva vyskoci z postele, pobehne, dupkajuc bosymi nohami po vylestenej podlahe k oknu, a jedinym prudkym pohybom vytiahne rolety, doslova ich vyhodi do vzduchu, a teply slnecny luc, nasyteny mriezkovym tienom listia, ako akvarium rybkami, vnikne do izby…
V laboratoriu bola Ninocka. Sedela v kute a so sklonenou hlavou prepisovala akysi papier, zavse vystrcila cerveny spicaty jazyk, rychlo ako hadik, aby odstranila pramen vlasov. Zvlastne, ale nikdy predtym si Ninu nevsimal. Uz je v ustave pol roka, a takmer sa s nim nestretava. A mimochodom, naco aj? To, ze ju prelozil do laboratoria, bolo iba preto, ze ho o to prosila Elza, ktorej bolo neprijemne prosikat, no podstupila to preto, lebo udelom matiek je starat sa o svoje deti, trapit sa kvoli nim. Ale preco je Ninocka prave tu?
Zaroven si uvedomil, ze je chory. Nevedel, kedy a na co ochorel, ale bola to choroba vazna, inak by ho neboli dali do tejto miestnosti. Zrazu prisla nova spomienka — spomienky sa zjavovali, ako obraz na fotografickom papieri
