izolovaneho laboratoria, lebo On mohol vyjst sam od seba, zabudnuty a nekontrolovany. A ked si vysiel pofajcit aj Kola Milenkov, nezdrzala sa a spytala sa ho, ticho, aby to nikto nepocul a nevysmial sa jej:
— Aj chodi? Hovori?
— Bude chodit, — povedal Kola samolubo.
Potom sa vratil Rzevskij a pytal si od Falejevovej rozpis sluzieb laborantiek. Sedel za stolom, Ninocka podisla blizsie k nemu. Velmi ju dojalo, ked videla, ze Rzevskeho vlasy na zatylku su riedke, jemne, a zachcelo sa jej ich pohladkat.
— Nasledujuce tyzdne, — povedal Rzevskij Falejevovej, no poculi to vsetci, — budu mat pri nom sluzbu osetrovatelky. Dohodol som sa so Zinnelmannom, no su na tom zle s pomocnym personalom. Sestry budu, no potrebovali by od nas este niekoho na vypomoc. Hlasia sa dobrovolnicky?
Rzevskij sa poobzeral.
— Samozrejme, — povedala Falejevova. No nikto sa neprihlasil, lebo dievcata sa zrazu vsetky zlakli.
Strach dostal aj Jura, laborant, cinkar. Najviac sa vsak nalakala Ninocka. Preto preriekla tenkym hlaskom:
— Ja by som azda…
— Dobre, — povedal Rzevskij, ktory sa zrejme vobec nebal o Ninockin osud. — A kto este?
Prihlasil sa Jura a sama Falejevova.
13
Vokol vsade vladne tma a tis, len tma a tis, no ta tma nie je nekonecna, len z nej treba vybrdnut, no treba vediet, kam cez nu liezt, ale nik nevie povedat, kadial.
Ak nepolezies spravne, spadnes do studne; nie je to este studna, ale pojem, ktory nemozno definovat, miesto, kam sa pada, pada, pada a telo je coraz mohutnejsie a stale rastie, az prerastie okraje studne, no tychto okrajov sa nedotkne, ustupuju rychlejsie, aby ho prepustili do priepasti. A on nevie, co to znaci, hoci by to mal vediet, inak sa nedostane z tmy…
14
Ninocka prisla domov okolo deviatej. Rodicia boli v kuchyni. Otec cital Sovietsky sport. Mama krajala kapustu.
— Co tak neskoro? — spytal sa otec mierne, akoby s ulavou.
— Tak sme sa narobili… — Ninocka zmlkla. Cestou domov este nevedela, co urobi, ci vbehne a zvola: „Je na svete!“ alebo si jednoducho pojde lahnut.
— Samozrejme, ze si unavena, — povedal otec. — Kazdy den chodis domov dobreze nie v noci… Teraz aspon budes sediet doma.
— Nie, — povedala Ninocka. — Teraz budeme mat este viac roboty. Budem mavat sluzby pri Nom.
— Pri kom? — spytala sa matka, ruka s nozom jej zavisia vo vzduchu.
— Pri Ivanovi. Vola sa Ivan, nevies?
— Nic neviem, — povedala mama. — Odisla som skor. Ivan — to je ten jeho vytvor?
Slovom „vytvor“ vyjadrila svoj vztah k novorodencovi. Odmietavy vztah.
— Budem mat pri nom sluzbu.
— Bozemoj, — zahorekovala mama. — Pri tom netvorovi? Sama?
— Ved to nie je netvor. Je to Rzevskeho syn. Chapes, biologicky je to jeho syn, vypestovali ho z jeho bunky.
Matka smarila noz, ten sa odrazil od dosky a spadol na zem. Nik ho nezdvihol.
— Je to vrah! — zarevala mama. — Zahubil Lizu! Nici vsetko, coho sa dotkne. Cely tento cirkus si vymyslel z chorobnej tuzby dokazat mi, ze aj on moze mat dieta.
Ninocka by bola najradsej zdupkala, zakazdym zmizla, ked sa zacali taketo sceny, no teraz ju vsetko, co sa tykalo Rzevskeho, az prilis zaujimalo.
— Aka Liza? — spytala sa Ninocka.
Matka zodvihla noz a povedala, akoby ani nebola pocula:
— Som kategoricky proti, — mavanim noza zdoraznovala svoje slova, — aby sa Nina co i len priblizila k tomu bastardovi. Ak bude treba, pozeniem to hore. Nenecham kamen na kameni!
A vtedy Ninocka usla z domu. Bola tma a drvila ju zima. Mala Rzevskeho telefonne cislo domov, vypisala si ho z telefonneho zoznamu. Vosla do telefonnej budky, hoci este nemyslela na to, ze mu zavola. Jednoducho budka znutra osvetlena zltou lampickou sa jej javila ako prijemny a teply utulok. Potom vytocila Rzevskeho cislo.
Podla hlasu v telefone pochopila, ze riaditela ustavu zobudila, a chcela rychlo zlozit, ale uz nestihla.
Spytal sa prisnym hlasom:
— Kto je tam?
Nemala odvahu sa zatajit.
— Prepacte, nechcela som vas zobudit. Tu Nina Gulinska.
— Stalo sa nieco? Volas z ustavu?
— Nie, odisla som domov, a potom som sa pohadala s mamou, no vlastne som sa ani nepohadala, ale som od nich usla.
— Preto nemusis plakat, — povedal Rzevskij. — Nic vazneho sa predsa nestalo.
— Ona mi nechce dovolit, a ja chcem. Ujdem od nich, ak mi to nedovoli…
— Volas z budky?
— Ano.
— Prid teda ku mne. Zapamatas si adresu?
— Viem ju. Mam ju uz davno… No je uz neskoro a vy sa musite vyspat.
— Ak neprides sem, kam sa teda podejes?
— Neviem.
— Utri si oci a prid, — v jeho hlase vycitila vysmech, preto sucho odvetila:
— Nie, dakujem.
Nepojde si veru po sucit…
Presla dve ci tri ulice, zavolala kamaratke Simocke, povedala jej, ze u nej prenocuje, a sla k Rzevskemu.
15
Byt Rzevskeho Ninocku sklamal. Casto si predstavovala, ako asi zije, celkom sam, a myslela si, ze jeho svet — to je zalaha knih, hrba rukopisov na stole, neodmyslitelne velke kozene kreslo, Levitanov obraz na stene — neusporiadane utociste velkeho cloveka. No byt bol maly, dvojizbovy, solidny a fadny.
— Prave som si chcel dat kavu, — povedal Rzevskij. Mal na sebe dzinsy a pulover. — Das si?
— Dakujem.
Zasiel do kuchyne. Ninocka zostala stat pri prazdnom pisacom stole, poobhliadla sa, zbadala siroky gauc a pomyslela si: „Akiste k nemu chodia zeny. Pridu, on ich ponukne kavou a vytiahne tam odtial z baru v stene konak.
