Rzevskij vyprevadil dalsiu komisiu z laboratoria. Chvilu si este posedeli v kancelarii. Lenocka priniesla kavu s loksami. Debatovalo sa len tak, o vselicom. Strumilov nadhodil, ze na prizemi nie su mreze. Alevic vyuzil situaciu a hned ziadal peniaze na opravy — priecelie je uz na zaplakanie, parkety sa doslova rozpadavaju. A co ked k nim zavitaju zahranicne delegacie? „Len sa vy neponahlajte so zahranicnymi delegaciami,“ povedal Ostapenko. Chruckij zvrtol rec na kongres v Brne, radili sa, koho poslat. Rzevskij pil kavu, diskutoval s vedenim, navonok sa tvaril, ze patri k ich kategorii, no v skutocnosti rozmyslal o tom, ako prebieha delenie prvych buniek. Doslova videl pred sebou — akoby v zornom poli mikroskopu — ako sa bunky pohybuju, preliacuju. Hlavne aby sa im podarilo uskutocnit prenos…
Potom dlho sedel v izolovanom laboratoriu. Pod nim stekali psi, potom sa ozvalo rincanie. Rzevskij si pomyslel, ze opice sa zrejme nudia — privolavaju ludi hrncekom o mreze klietky.
Izolovane laboratorium bolo priam chirurgicky osvetlene. Sluzbu konajuci Tola Milenkov, aby neprekazal riaditelovi, tvaril sa, ze cita anglicku detektivku. Prenho bol riaditel geniom a tesilo ho to.
Rzevskij siel domov pesi. Zastavil sa pri baraku, dvere boli odchylene. Vosiel dnu. Zavanulo prachom a dlhorocnym ludskym byvanim. Svetlo nefungovalo, davno ho uz odpojili. Zapalil zapalku, no hned si povedal, ze zbytocne — dobre si pamatal, kolko schodov vedie nahor. Vysiel na poschodie a premkol ho zvlastny pocit, ani co by nevchadzal do prazdneho opusteneho baraka, ale domov, kde za dvermi urcite stoji a pocuva jeho kroky Liza. Otvara, hladi a mlci. Unavene jej podava tasku s nakupmi alebo aktovku, aby ju postavila na stolcek v malej predsieni, a hovori: „Nehnevaj sa, Liza, bol som v kniznici, usla mi elektricka.“ Katka — spi za stolom na pricni, ktoru sam zhlobil, nie bohvieako, no drzi dobre — zastona v spanku. A Liza s previnilym usmevom hovori: „Fasirky su celkom studene. Dvakrat som ich uz zohrievala.“
Dvere boli otvorene. Do okna hladel mesiac, na dlazke sa povalovali stare casopisy. Ine nic. Nic z minulosti. Aj tapety su ine.
Rzevskij podisiel k oknu. Ked v noci nemohol spavat, vyliezol spod prikryvky a siel k oknu, otvoril ho, fajcil a hladel do prazdna. Tam, kde teraz stoja svetle domy noveho sidliska, sa temnela zelen. Uprostred nej sa tajila dedinka, kam Liza chodila po mlieko, ked bola Katka prechladnuta. Zrazu spozornel. Vedel, ze Liza sa uz-uz zobudi — vzdy sa prebrala, ked v noci vstal. „Co ti je? Je ti zle?“ „Jednoducho iba nemozem spat.“ „To sa len tak jednoducho nestava. Trapi ta nieco? Je ti zle?“ „Nie, je mi dobre. Premyslam.“ Casto sa k nej spraval nezdvorilo, unavovala ho jej prepiata starostlivost, vybuchy ziarlivosti a jemne, az takmer bojazlive dotyky. „Dam ti valerianske kvapky?“ „Esteze co!“
Vrzgol schod na schodisku. Potom buchot. Sramot. Akoby sa ten, co vystupoval nahor, ako neisto a pomaly ohmatkaval rukou stenu, udrel o vycnelok.
Mal by som sa bat, hovoril si Rzevskij. Kto len moze teraz uprostred noci vystupovat po schodisku opusteneho baraku?
Dvere sa otvarali pomaly, akoby ten, co sem vstupoval, si nebol isty, ci su to tie prave dvere.
Rzevskij ustupil nabok, aby nestal v okne.
10
Chlap, co vosiel do izby, sa neisto zastavil na prahu. Rzevskeho oci si uz zvykli na tmu, navyse izbu osvetloval mesiac, nuz videl, ze chlap smatra rukou vpravo po stene, a doslo mu, ze tam by mal byt vypinac. Kolkokrat on sam takto natahoval ruku a zazinal svetlo. Ozvalo sa stuknutie.
— Docerta! — zasepkal chlap.
— Pocuj, svetlo uz predsa odpojili, — povedal Rzevskij. — Tieto baraky uz vystahovali, nevsimol si si?
Chlap zamrel, pritisol sa do kuta, nespoznal Rzevskeho hlas, a tak strasne sa vylakal, ze sa jeho tucne telo rozlialo po stene.
— Vari si sa nalakal? — Rzevskij podisiel k Viktorovi, potkol sa o kopu casopisov, takze skoro spadol. — To som ja, Sergej.
— Ty? Co tu robis? — zachripnute sa spytal Viktor. — Nalakal som sa. Vobec mi nenapadlo, ze by som tu niekoho mohol stretnut. Odmlcali sa.
— Zapalis si? — spytal sa Rzevskij.
— Nedbam.
Rzevskij vytiahol cigarety. Ked si Viktor pripaloval, naklonil sa a Rzevskij zbadal plesinu, ktoru skryvali nabok scesane riedke vlasy.
— Davno som ta nevidel, — poznamenal Rzevskij.
— Vari pojdem, — povedal Viktor.
Rzevskij prikyvol. Tiez by uz mal ist. No akosi sa mu nechcelo ist nocou s Viktorom. Viktorove topanky tazko dopadali na schody. Schodisko stonalo. Potom vsetko zmlklo.
Iste mu Elza povedala, ze buraju baraky, pomyslel si Sergej. Moznoze sem Viktor chodil aj predtym? Jeho, Rzevskeho, sem taha minulost, podobne ako vraha, ktory prichadza na miesto zlocinu. A tam ho aj chytia. Chytil ho Viktor? Nie. Sam prisiel. Rzevskij zavrel oci a usiloval sa vybavit si izbu tak, ako vyzerala vtedy. V duchu ju zariadoval nabytkom, potom polozil na stol svoje knihy a spomenul si, ze stolnu lampu tienili starou satkou, aby svetlo nezobudilo Katku. A Liza lezala v pritmi a hladela mu na chrbat. Citil jej pohlad, ako sa premaha, aby nezakaslala a nehybala sa. Ten pohlad mu vsak nedal pracovat. Ticho jej hovoril: „Spi, musis rano skoro vstat.“ „Dobre,“ odpovedala Liza, „uz spim.“
V to posledne rano zaspali tak asi o piatej. Uz svitalo. Celu noc sa posepky zhovarali. Ked otvoril oci, akoby v hroznom sne ju videl, ze stoji vo dverach, drziac za ruku naobliekanu Katku a v druhej ruke kufor. Vtedy si este neuvedomil, ze Liza odchadza navzdy. No to, ze odchadza, bolo prenho ulavou, vychodiskom zo slepej ulicky. Znova zaspal…
Rzevskij otvoril oci. Cerstvy nocny vetrik vnikol cez rozbite kridlo okna a zasustal papiermi na dlazke.
Vyhodil cigaretu von oknom a zisiel dolu. Premkla ho taka smrtelna, hlboka, beznadejna uzkost, ze ked uvidel — nedaleko za stromom — Viktora, ktory tam stal a cakal, znehybnel, ani nevysiel von. Az ked Viktor zazal zapalku a opat si pripaloval, vybehol spod brany, preklzol popri stene za roh a skocil do krikov.
11
Nina sa velmi chcela pozriet do izolovaneho laboratoria, centra, okolo ktoreho sa uz siesty tyzden krutil zivot v ustave. No nijako sa jej to nedarilo. Mali tam pristup iba piati ci siesti — okrem Rzevskeho a Ostapenka z prezidia. Pravda, zo tri razy prisli akisi Rzevskeho priatelia, sedivi, postarsi. Kola Milenkov ich vsetkych poznal — akademik ten a ten, akademik onen… Tychto sudruhov Rzevskij sam zaviedol dovnutra a dlho sa tam zdrzali.
— Pochop ma, Milenkov, — povedala Ninocka, ktora si na Kolu uz zvykla a vobec sa ho nebala. — Pre mna je to ako dvere do Modrofuzovho zamku. Pamatas sa?
— Pamatam. Chces silou-mocou neslavne skoncit svoj mlady zivot. Neuvedomujes si, ze Modrofuz nas oboch moze vyrazit z ustavu. A ja co nevidiet mam dostat doktorat.
Rzevskeho osobne Ninocka nemala odvahu o to poziadat, hoci ho teraz videla kazdy den a on ju uz pokladal za svoju spolupracovnicku — nie za Elzinu dceru, dokonca ju aj okrikol, chapete ten rozdiel? Bol zlostny, nervozny, vyhresil kde-koho pre nic-zanic. No nehnevali sa nanho, chapali ho, ved to prvy umely clovek rastie v biokupeli u nich v ustave, a nie kdesi vo Svajciarsku.
Napokon sa Ninocka predsa len dostala do laboratoria.
Bol vecer, tma a akosi tiesnivo. Stromy za oknami uz takmer oprchli, jeden zlty javorovy list sa prilepil na sklo. Vyzeralo to prekrasne. Kola vysiel z izolovaneho laboratoria, uvidel Ninocku, ako sedi za svojim stolom s knihou, a spytal sa:
— Ty si este tu?
— Zastupujem Juliu. Aj tak sa mi nechce domov. Mam robotu.
— Zabehnem do obchodu, o chvilku zatvoria. Len sem na roh. Musim kupit mineralku. Ty tu sed a sleduj pult. Nemoze sa nic stat.
Ninocka prikyvla. Vonkajsi kontrolny pult zaberal polovicu steny. Rzevskij uz davno, este v septembri, primal laborantov, aby sa oboznamili s tymito stupnicami a ciselnikmi. Pre kazdy pripad.
