— Nic nezdemoloval? — spytal sa Sidorov.
„Istotne ma svojho cloveka v mojom ustave,“ pomyslel si Rzevskij. „Hlasili mu, ako som sa blamoval.“
— Nie, nic, — odvetil. — No na smrt som sa vylakal, to je pravda. Vojdem do kancelarie a hutam, ktoze to sedi za mojim stolom?
Ostapenko zaklopal ceruzkou po stole, zdrziavajuc smiech.
— Ak si vas homunkulus zaumieni prechadzat sa po ustave, vobec sa to nemusi skoncit iba takto zartovne.
— Verim, ze sa s nim budem vediet dohodnut, — povedal Rzevskij.
— Niet zaruky, — nastojil Sidorov, — ze homunkulus bude mat ludsky rozum. Normalny.
— So zvieratami zatial bolo vsetko normalne.
— Dajte pokoj! — zvolal Celovekov. Spicaty ohryzok mu behal pod mlandravou pokozkou. — Tu sa nam predklada novy krok v evolucii cloveka, a my sa hadame o hluposti. Vari nechapete, ze v pripade uspechu sa ludstvo stane nesmrtelnym? Vsetci sa mozeme stat nesmrtelnymi, ja, vy, hocikto… Individualna smrt, smrt tela nebude smrtou ducha, smrtou mysle, smrtou osobnosti! Ak bude treba, venujem vam, Rzevskij, svoj dochodok. Nezartujem, neusmievajte sa.
Rzevskij uz dlho poznal Celovekova, hoci nie prilis blizko. A poznal aj jeho dvoch synov — Celovekov ich postrkal do ustavov, ochranoval ich a branil tychto starych trubirohov pred damoklovym mecom a hromami- bleskami.
— Dakujem, — povedal Rzevskij bez uskrnu.
— Po cely zivot som zbieral vedomosti ako skupy rytier, prepinal lebku faktami a teoriami, pozorovaniami a pochybnymi hypotezami. A vedel som, ze moja smrt to vsetko premeni na prach, znici tuto velku a zmatenu zbierku, ku ktorej som ani nespravil supis… — Celovekov si poklepal zahnutym prstom po sluche. — A teraz prisiel niekto, mozno sarlatan, ktory hlasa, ze kluce od mojej schranky moze dostat niekto iny, kto pojde dalej, ked ja sa uz zastavim. Nie ste sarlatan, Rzevskij?
— Nikto ma este z toho neobvinil, — povedal Rzevskij a vsimol si, ze Sidorovove pery sa pohli, ale napokon nic nepovedal. Sidorov mu neveril, no uz chapal, ze ti starci, co sa zisli v tejto kancelarii, odsuhlasia pre Rzevskeho trinast milionov a este milion vo valutach.
„Som sarlatan?“ premyslal Rzevskij. „A co ked sa to, co sa podarilo so psami a simpanzmi, neosvedci na cloveku? No dobre, ak sa to nepodari mne, podari sa to niekomu inemu, neskor.“
— Neponukam vam svoju bunku, — povedal Celovekov, — najma nie teraz, ked vlastne vsetko zavisi od prveho pokusu. Od prveho homo futuris. Moj mozog je uz riadne rozleptany sklerozou. Skoda, ze ste to nenavrhovali tak pred desiatimi rokmi. Bol by som trval na tom, aby ste mi spravili syna. Nasa spolupraca by bola skvela…
— Mimochodom, — povedal Semanskij, ked sa masivne, tarbave Celovekovovo telo unavene zvalilo do kresla, — premyslali ste o prvom darcovi?
— Ano, — odvetil Rzevskij. — Ja dam bunku.
— Preco? — vykrikol zrazu muz v kriklavej viazanke. — Ake mate na to dovody? Tuto otazku treba riesit na inom fore.
— Netreba ju riesit, — povedal Ajrapetan. — Podla mna je vsetko jasne. Kto by mohol lepsie ako sam vyskumnik skumat seba sameho… ako dvadsatrocneho?
8
Od pondelka pracovala Ninocka v laboratoriu, no nerobila to, co si predstavovala. Kazdy den kamsi cestovala, s papiermi alebo bez nich. S Alevicom alebo bez neho, autom alebo autobusom. Vybavovala, davala potvrdzovat a nosila do ustavu. Akoby sa Rzevskij pripravoval na obliehanie, zasoboval sa vsetkym moznym, co by sa pripadne mohlo zist.
Riaditelove laboratoria zaberali polovicu prizemia. Okna viedli do nevelkeho parku. Stromy sa este zelenali, no listy uz sem-tam opadavali. V parku mal svoj domov parik krotkych vevericiek. V izolovanych laboratoriach za tazkymi kovovymi dverami s iluminatorom bola Nina iba raz, pocas sobotnajsej brigady, ked sa cistili steny a dlazky, ktore beztak boli ciste, iba zapratane laboratornymi pristrojmi. Dokonca aj Grisa, elektrotechnik, tam vchadzal iba v plasti a gumenych cizmach. Nebolo tam nic zaujimave — v prvej miestnosti boli pristroje, v druhej vpravo za nou inkubator, dalej — vane s biologickym roztokom. Jedna o cosi mensia — v nej pestovali simpanzy, druha nova, ktoru este celkom nenamontovali. Do tretej miestnosti sa prestahoval sam Rzevskij.
Rzevskemu sa venovali dvaja lekari — jeden jeho vlastny, Volkov, maly, rysavy, s velkymi ustami, vzdy usmiaty a vzdy zasobeny cokoladami, druhy cudzi, co prisiel zo Zinnelmannovho ustavu.
Na ustav dolahla akasi nervozita. Dokonca aj technici a zamocnici, ktori predtym casto vysedavali za krikmi v parku a fajcili jednu od druhej, ba si aj vypili, prestali vykrikovat pod oknami. Nasadili vazne tvare a tvarili sa zamestnane a otravene.
Ninockina mama zo dva razy zbehla dolu, aby sa pozrela za dcerou. Oprela sa o kovove dvere a hlasno sepkala. Nina sa citila trapne pred ostatnymi laborantkami. Matka tu nemala co hladat, jej pritomnost Ninocku izolovala od ostatnych a zdoraznovala jej postavenie protekcneho dietata.
Vecer sa doma dlho debatovalo o Rzevskom a jeho vyskume. Hovorili koldokola to iste, iba s malymi variaciami, takze Ninocka uz vopred vedela, co sa bude dalej hovorit. Preto sa radsej zatvarala do svojej izby a snazila sa niecim zamestnat. Ale aj tak vsetko pocula.
Buchli dvere chladnicky — otec z nej cosi vyberal.
— Co to robis! — rozculuje sa mama. — O polhodinu bude vecera.
— Budem vecerat este raz, — odvetil otec. — Tak co, budes brzdit Rzevskeho?
— Ked mu to vyjde, zaiste si uchmatne statnu cenu. Je to takmer iste. Alevic mi to hovoril, — bolo pocut matkin hlas.
— Mal sa radsej s tebou ozenit, a bol by pokoj, — povedal otec.
— Nikdy som ho nechcela!
— Mas pravdu, maciatko, vzdy som bol tvojim idolom.
— Ach, prestan s tymi hlupostami.
Vtom sa Nina zdvihla z gauca, odlozila matematiku a podisla k dveram. Nevie presne, co sa vlastne pred mnohymi rokmi odohralo. Nieco, co az dodnes spaja tychto ludi. Vedela, ze Rzevskij zradil mamu a zahubil ubohu Lizu. Za tie roky si Nina zvykla na to, ze Rzevskij je zradca a nevdacnik. Predtym sa jej to netykalo. Rzevskij nikdy nechodieval k nim domov. Ale teraz jej tato znamost umoznuje ako samozrejmost povedat znamym: „Seriozka Rzevskij, nas stary priatel…“ Potom ju mama dotiahla do kniznice a konecne spoznala Rzevskeho, ktory vobec nevyzeral ako zradca. Mala urcitu predstavu o zradcovi, ktoru si utvorila pod vplyvom televizie, kde zradcov obycajne hraju vzdy ti isti herci. Rzevskij bol chudy, uhladeny, driecny, s cervenou tvarou, modrymi ocami a zle ostrihanymi presedivenymi vlasmi. Na okruhlej brade mal svetlu jazvu, ruky male. Rzevskij ju zdravil velmi rozpacito, akoby sa zakazdym horko-tazko rozpamataval, odkial sa poznaju. Potom sa usmial, trochu previnilo, zrejme si uvedomil, co vselico musi o nom Ninocka vediet. Ninocka by bola schopna sa do Rzevskeho aj zalubit, do toho tajuplneho nanichodnika. Pravda, Rzevskij mal uz svoje roky. Dobre cez styridsat.
Spoza dvier doliehali hlasy rodicov:
— Predstav si, buraju baraky, — hovori matka.
— Ake baraky?
— Tie, kde byval s Lizou.
9
