— Treba pisat dalej, — presviedcal Viktor. — Napokon pre kazdy pripad poslu komisiu.
Buchli dvere, pribehla Nina. Nina vzdy lieta — za osemnast rokov sa este nenaucila chodit ako normalni ludia.
— Nie som hladna, — kricala uz od kuchynskych dvier a ani nepozdravila.
Nina nerada jedla doma. Vobec malo jedla. Bala sa, ze priberie.
— Vsetko som zariadila, — povedala Elza. — Od pondelka ta preradia do laboratoria.
7
Rzevskij skoncil svoj vyklad. Vsetci nanho hladeli. Sestnast ludi opravnenych povedat „ano“. Alebo neodsuhlasit peniaze. Pripadne zastavit vyskum. Ostapenko je presvedceny, ze vsetko dobre dopadne. Z okna kancelarie sa nuka prekrasny vyhlad. Rieka Moskva, mostik na Leninskych horach, stadion. Vecerne slnko zlati plesiny a striebriste paperie nad usami. Preco vsetci mlcia? Ostapenko zaklepal ceruzkou na stol.
— Su nejake otazky? — spytal sa.
— A co nasi kolegovia? — vyzvedal statny muz v pestrofarebnej viazanke. Div sa nepoondial kvoli tej viazanke, vsetko ostatne bolo na nom vedlajsie. — Co robia v Statoch?
Rzevskij opat vstal. Bola to otazka k veci.
— Predpokladame, — povedal, — ze Japonci su velmi blizko k uspechu. S Americanmi je to komplikovanejsie. V minulom roku uverejnili vysledky — so psami im to vyslo.
— Jackson? — spytal sa Semanskij z druheho konca stola.
— Jackson a Chajjez, — spresnil Rzevskij. Opat zavladlo ticho.
— Jasne, — povedal muz v pestrej viazanke. Ako to, ze ho Rzevskij predtym nikdy nevidel. — Teda, co nas caka?
— Dnes sa da tazko dosiahnut, aby cely vyvoj v biologii bol monopolom jednej krajiny. Vsetci postupujeme paralelne.
— Priatelko, — ozvalo sa zboku. Rzevskij sa otocil, ale hned nezistil, kto to hovori, slnko ho oslepilo. Bol to pisklavy starecky hlas. — Vy teda mienite nahradit panaboha?
Aha, to je Celovekov, byvaly riaditel vyskumneho ustavu. Velky konzultant a vyznamna osobnost na doktorskych banketoch.
— Ak nam uvolnia prostriedky, pousilujeme sa, aby sme kolektivne odviedli boziu robotu.
Takychto otazok sa nebal.
— Vyborne, — povedal Celovekov. — A kolkoze nas bude stat ten vas homunkulus?
— Rzevskij nas uz o tom informoval, — povedal Ostapenko. — Hoci sa samozrejme do tej sumy nevmesti.
— Myslite si, ze Pentagon zatajil udaje? — spytal sa clovek v pestrej viazanke.
— Nic si nemyslim, — povedal Rzevskij. — Hoci som presvedceny, ze robit ludi klasickou metodou je lacnejsie.
Ktosi sa zasmial.
— Perspektivy su lakave, — povedal tajomnik Oddelenia.
— Zatial perspektivy. Raz sa to naucime robit vo velkom.
— Nemyslim, ze to bude v blizkej buducnosti, — povedal Rzevskij.
— Prva atomova bomba bola tiez draha, — poznamenal Sidorov. Sidorov bol proti Rzevskeho koncepcii. Jeho firma sa tiez zaoberala podobnymi problemami, no pokial Sergej vedel, dostali sa do slepej ulicky. — Znepokojuje ma cosi ine — neodovodnene riziko. Ktosi tu vyriekol slovo homunkulus. A hoci literarne analogie by sa mohli zdat povrchne, ja by som siel aj dalej — Frankensteinova obluda. Kde je zaruka, ze nesplodite debila? Monstrum?
— Metoda je overena, — povedal Rzevskij.
— Ja som vam neskakal do reci, Sergej Andrejevic. Medzi pokusmi na zvieratach a experimentmi s ludmi je obrovska priepast a kazdy z nas to velmi dobre vie.
— Co navrhujete? — spytal sa Ostapenko.
— Vytvorit komisiu, autoritativnu, ktora by sa oboznamila s vysledkami prac ustavu…
— V januari som uz viedol taku komisiu, — povedal Semanskij.
— Vtedy sa vsak neriesila otazka pokusov s clovekom.
— Riesila. V konecnom dosledku to bol vlastne jej ciel.
— Pokladajte ma za skeptika.
— A ked to Americania vskutku urobia? — spytal sa clovek v pestrej viazanke.
— Nech ich cert vezme, — nechal sa uniest Sidorov. — Mate strach, ze aj tam su… nepredvidavi ludia, ktorym by sa zachcelo len tak vyhodit niekolko milionov dolarov na ubohu napodobeninu cloveka?
„Uz je to tu,“ pomyslel si Rzevskij.
— Ja som pochopil, — zapojil sa do diskusie Ajrapetan, vyslovujuc kazde slovo s dorazom, akoby ho balil do sustaveho papiera, — profesora Rzevskeho inak. Zda sa mi, ze najzaujimavejsi aspekt jeho prace tkvie v comsi celkom inom.
Ostapenko prikyvol. Rzevskij si spomenul, ze s Ajrapetanom o tom uz diskutoval.
— Klonovanie uz davno nie je tajomstvom, — povedal Ajrapetan. — Robili sa pokusy a robia sa aj dnes…
— No vypestovat v banke dospeleho cloveka, naraz… — povedal Celovekov.
— Ani to uz nie je novinka, — povedal Sidorov.
— Veru nie je, — suhlasil Ajrapetan. — Podarilo sa to.
Malo to vsak jeden hacik. Jedinec vypestovany in vitro bol maugli.
Ostapenko opat prikyvol.
— Maugli? — chlap v pestrej viazanke sa zamracil.
— V dejinach ludstva, — zacal svoj vyklad sta ucitel Ajrapetan, — sa stavali pripady, ze zvierata ukradli deti a potom ich vychovavali. Ak sa dieta aj naslo, clovekom sa uz nikdy nestalo, bolo menejcenne. Sme spolocenske zivocichy. Dospely jedinec vypestovany in vitro je batola. Jeho mozog je prazdny. Ucit ho je neskoro.
— Ved prave, — povedal Sidorov. — A niet dokazov…
— Prepacte, — skocil mu do reci Ajrapetan. — Dokoncim myslienku. Uspechy Sergeja Andrejevica a jeho kolegov spocivaju v tom, ze su schopni odovzdat klonu pamat genetickeho otca. Preto sme sa tu vlastne zisli.
„Ved o tom sa uz hovorilo,“ pomyslel si Rzevskij. „No v mozgu akiste existuju akesi dvierka, ci riecica, cez ktoru unika to najhlavnejsie.“
— Potvrdte to, Sergej Andrejevic, — vyzval ho Ajrapetan.
Rzevskij vstal. Rieka bola zlatista. Plavil sa po nej maly ruzovy propeler.
— Pokusy na zvieratach nam potvrdili, — povedal Rzevskij, — ze novy jedinec dedi po darcovi nielen jeho fyzicke vlastnosti, ale aj jeho pamat a zivotnu skusenost.
— Od akeho data? — spytal sa Celovekov.
— Od momentu, ked sa extrahuje bunka z darcovho organizmu.
— Konkretnejsie, — nastojil Ostapenko.
— Jedinca pestujeme az do chvile, kym sa nedovrsi proces fyzickeho vyvinu organizmu. U cloveka je to takych dvadsat rokov. Ak ma napriklad darca patdesiat rokov, tak vsetky jeho vedomosti, zivotne skusenosti, ktore ziskal za tie roky, prechadzaju na jeho „syna“. Myslel som si, ze je to jasne z mojej prednasky.
— Je to jasne, — povedal Semanskij. — Jasne, lenze malo pravdepodobne.
— Nic tu nie je nepravdepodobne, — oponoval Ajrapetan.
— Vsetky zvierata bez vynimky, ktore sa vypestovali podla nasej metody, — povedal Rzevskij, — zdedili pamat po svojich darcoch. Mimochodom, pred tromi dnami prisiel do mojej kancelarie simpanz, ktory sa „narodil“ pred dvoma tyzdnami. Nielenze vedel, ako ma otvorit zamku na klietke, ale „pamatal“ si aj cestu po ustave, trafil do mojej kancelarie, ba ten nanichodnik dokonca vedel, kde mam v pisacom stole cukriky. Vlastne nevedel to on, ale jeho geneticky otec.
