Rzevskij prave chcel vykrocit ku kancelarii, no zrazu sa zastavil. Premkol ho strach.
Ten strach bol iracionalny. Riaditel ustavu sa bal vojst do vlastnej kancelarie. Rzevskij stal a nacuval. Hrozne si zelal, aby odtial vysla Lena a povedala: „Trocha som vam na stole upratala.“ No v kancelarii bolo tma, zavesy zatiahnute. Lena by ich urcite bola roztiahla.
— Je tu niekto? — spytal sa Rzevskij vo dverach. Hlas mu zlyhal. Musel si odkaslat.
No tomu, co sa ukryval v pritmi, sa akosi nechcelo odpovedat. Mlcal, nehybal sa.
Musi vojst a rozsvietit. No zazat v kancelarii nie je take jednoduche. Treba urobit take dva kroky, aby sa clovek dostal k vypinacu na stene vpravo. Od dvier sa neda dociahnut. Na kieho certa tam zavesili take tmave zavesy? Vari sa tu bude premietat, ci co?
V kancelarii nebolo celkom tma. Oci rozoznali stol v tvare T. Skrine pri stenach… Rzevskij vstupil do miestnosti a pritiskajuc sa chrbtom k stene, priblizoval sa k vypinacu. Uz-uz sa ho dotykal, ked vtom za stolom zbadal tmavu postavu. Zazdalo sa mu, ze telo nema tvar. Vlastne tvar bola cierna, a takisto aj telo a ruky… Tmava hlava sa pohla, sledujuc Rzevskeho. Vo svetle vnikajucom dverami sa zaligotali male ocka.
A zrazu mohutne tmave telo vyletelo, akoby ho vymrstila pruzina, a vrhlo sa k Rzevskemu.
Sotva si mal cas uvedomit, ze telo mieri k dveram. Aj on sa k nim teda vrhol.
Bol pri dverach vo chvili, ked sa tam dovalila aj cierna masa. Odletel nabok, udrel sa o stol, svet sa mu zakrutil pred ocami, prepadal sa do priepasti… Na niekolko sekund stratil vedomie. Prebral sa na bolesti v chrbte a nohe.
Na strasny narek a vresk na chodbe.
Na dupot. Krik.
Uvedomil si, ze sedi na dlazke a chrbtom sa opiera o sekretarkin stol.
3
Alevic pribehol prvy, pomohol riaditelovi na nohy, chcel privolat prvu pomoc, no Rzevskij mu prikazal, aby mu pomohol do kancelarie.
Alevic roztiahol zavesy, zodvihol prevrhnute kreslo. Lutostivo potriasol hlavou a opakoval:
— Bolo vam to treba! Len si pomyslite!
Sergej Andrejevic mlcal.
Sadol si do kresla. Pozrel do odchylenej zasuvky, vybral z nej pokrkvany cerveny papier, vyrovnal ho a polozil na stol. Zrazu sa usmial. No bol to rozpacity, ba priam hlupy usmev.
— Ze som sa nedovtipil, — povedal.
— Klietka zostala z lahkovaznosti otvorena, — vysvetloval Alevic, pocupiacky zbierajuc papiere, co popadali zo stola. — Mozno sa pokazila zamka. Gurinova prisaha, ze vcera klietku zamkla.
— A zasla dnes rano do vivaria? — Rzevskij zlozil cerveny papierik na dvoje, potom na stvoro, presiel po okrajoch nechtom a pritlacil dlanou.
— Dnes rano…? Hned ju zavolame.
— Nechaj tak. Sam ta zajdem.
— Nemali by sme azda zavolat lekara?
— Netreba, nic sa mi nestalo, — povedal Rzevskij. — Trochu som sa udrel. To je vsetko. Mal som sa skor dovtipit. Zlakol som sa.
— To sa stava, — podotkol Alevic, — aj riaditelom. Podisiel k dveram, take dva kroky za Rzevskym, vo dverach sa obratil, zrakom zmeral vzdialenost k pisaciemu stolu a pokrutil hlavou:
— To teda bol skok!
4
Oba simpanzy boli umiestnene na prizemi vo velkej miestnosti rozdelenej napoly hrubou riedkou sietou. Boli izolovane od psov, ktore sa tiesnili v suterene a zavse tam robili pekelny hurhaj, akoby sa burili proti svojmu osudu pokusnych zvierat.
Gurinova mala vlhke oci.
— Zamkla som, — tvrdila. — Skontrolovala som zamku pred odchodom, naozaj som ju skontrolovala.
Simpanzy sa na seba velmi podobali. Iba z vyrazu tvare Johna, dospeleho samca, zmizlo sibalstvo a roztopasna zivost. Spokojne si skrabkal brucho, trochu prizmuril oci a solidne kyvol Rzevskemu. Nezacal drankat — vedel, ze od neho beztak nic nevydranka. Ak bude chciet, da aj sam. Lev — ten je zivsi. Zmrastil tvar, zarazajuco podobnu na otcovu. Opice maju rozlicny oblicaj, podobne ako ludia, ak sa s nimi clovek zblizi, nikdy si ich nespletie. Lev vyceril zuby. Bol spokojny sam so sebou.
— Ty hnusoba, len-len ze si nezabil riaditela, — vycital mu Alevic.
— Cia je to klietka? — spytal sa Rzevskij.
— Akoze cia? — nechapala Gurinova.
— Je Lev vo svojej klietke?
— Ano, vo svojej, — odvetila Gurinova.
— Mylite sa, — opravil ju Alevic. — My sme ho sem prelozili iba tento tyzden. Vymenili sme klietky.
— Tak je, — povedal Rzevskij. — V tom pripade je vsetko jasne.
— Co? — Gurinova bola velmi pekna, krehka ruzova kraska, akoby vystrihnuta z nemeckej vianocnej pohladnice. Len oci mala teraz cervene.
Rzevskij pristupil ku klietke a strcil ruku dovnutra. Lev vystrel labu a ukazovakom sa mu dotkol ruky.
— Pozor, — zasepkala Gurinova.
— Nic sa nebojte, Svetlana, — upokojoval ju Rzevskij. — My sme stari znami. Pozname sa uz pat rokov.
Gurinova mu neoponovala, neodvazila sa. Lev sa ocitol vo vivariu pred tromi tyzdnami. Predtym ho Rzevskij nemohol vidiet. Ale nemalo vyznam mu protirecit. Riaditel by mal vediet, co hovori. Ak, pravda, neutrpel otras mozgu.
— Noze mi ukaz, Lev, — prikazal Rzevskij, — ako sa otvara tato zamka.
John sa pohniezdil vo svojej klietke, zavrcal, bol akysi nesvoj.
— No, co je to s tebou, — nastojil Rzevskij. — My uz vieme o tvojom malom tajomstve.
Lev sklonil hlavu nabok. Vsetko rozumel. Potom si znamym pohybom — celkom ako John — poskrabkal brucho.
— Uz si to zozral, — povedal Rzevskij. — Odmena sa dvakrat nedava. Zjedol si bez povolenia.
Vybral z vrecka cerveny papierik od cukrika a ukazal ho Levovi. Johna to priviedlo do zurivosti. Lomcoval klietkou, chcel sa dostat k synovi, potrestat ho za svojvolu.
Lev lenivo zdvihol labu, dlhymi prstami mykol zamkou, trocha ju nadvihol. Zamka cvakla a otvorila sa.
— Tak, a toto je cele tajomstvo, — povedal Rzevskij. — Dakujem, ze si nam to predviedol, Lev.
— Nevedela som, cestne slovo som o tom nevedela, — povedala Gurinova.
— Pravdaze. Nemohli ste to vediet. Vedel to iba John a ja. No John to nevyuzil. Ved nic nepotreboval. Je to chlapik, ako sa patri…
„Chlapik“ zatial zuril dalej. Mal strasne zlte ocne zuby a od hnevu gulal ocami, ze mu bolo vidno len bielka.
— Vymenime zamku, — uistoval Alevic riaditela. — Hned aj zavolam zamocnika. Nanichodnik akysi! Nasiel cestu do vasej kancelarie. Aky je len bystry!
— Dakujem, Lev, — povedal Rzevskij, — dakujem ti, si chlapik.
