Stroj — to bola vlastne stena s nespocetnymi okienkami, roznofarebnymi lampockami, sivymi a modrymi platnami a pakami. Bol to Stroj — nic viac. Nadezdu to ohromilo. Nebola sklamana, ale ohurena, lebo za tie roky, co tu stravila, velakrat si predstavovala pana tejto lode a pripisovala mu tie najstrasnejsie crty. A prave tato neosobnost ju ohromovala.
Maly Nevedko, ktory sedel kdesi hore na stroji, sa zosuchol a prikotulal k nim. Nadezda ho chcela udriet palicou, no palicu mal Dola, priplazil sa v ustrety Nevedkovi a zastavil ho.
— Co teraz? — spytala sa Nadezda, lapajuc dych. Dola neodpovedal. Stal pred strojom, krutil tou svojou cervicou hlavou a obzeral si ho.
Cosi cvaklo, akoby od Dolovho pohladu, a v miestnosti sa rozlahlo hlasne prerusovane sipenie. Nadezda odskocila, no hned sa dovtipila, ze je to hlas druheho trepanga.
— Vsetko v poriadku, — povedal Dola. — Naddvihni ma. Otocim tou pakou.
Nadezda ho zodvihla a Dola cosi pomajstroval v stroji.
— To su nasi, — povedal Dola, ked sa znovu spustil na dlazku a preklzol popri stroji, — napojili sa na riadiaci pult. Ked bude vsetko fungovat, budeme moct riadit lod.
Dola sa zapocuval do sipenia a hovoril Nadezde, co ma robit, ked sam nedociahol nejaku paku alebo gombik. A Nadezda zrazu pochopila, ze su vlastne „v strojovni“ lode a „kapitan“ im z mostika vydava rozkazy: „Spomalit, pridat.“ A coskoro poletia dalej, domov.
Zmocnila sa jej akasi zvlastna, sladka unava. Sadla si na dlazku, lebo nohy jej vypovedali poslusnost, a povedala Dolovi:
— Trocha si oddychnem.
— Dobre, — povedal a dalej pocuval, co mu hovoria priatelia.
— Oddychnem si a potom budem pomahat.
— Pokusaju sa prepojit stroj na rucne riadenie, — povedal jej Dola po chvili a jeho hlas k nej doliehal akoby zdaleka.
Zrazu Dola vykrikol. Nadezda este nikdy nepocula trepangy kricat. Muselo sa udiat cosi, co ho strasne vylakalo.
Svetielka na celnej strane stroja rad-radom vyhasinali, blikali coraz slabsie, akoby sa lucil priatel s priatelkou.
— Rychlo, — povedal Dola. — K clnu.
S niecim neratali. Kdesi v stroji, ktory sa navonok podrobil vzburenym zajatcom, sa ukryvali bunky, ktore prikazali stroju zastavit sa, vypnut, nepodriadit sa cudzim.
Nadezda sa zdvihla, citila, ze ju Dola postrkuje, suri, no akosi sa nemohla naozaj zlaknut: jej vedomie sa krcovite drzalo spasonosnej myslienky: „Uz je vsetko za nami, uz je dobre, ide sa domov.“
Aj ked bezala za Dolom po chodbe popri spalenych Nevedkoch, ked vybehli von a Dola jej kazal priniest do clna jedlo a akesi okruhle, tazke predmety, s ktorymi jej pomahal, este stale sa utesovala myslienkou, ze azda sa to vsetko dobre skonci. Ved predsa premohli Stroj!
Pri otvore, ktorym sa vchadzalo do clna, Nadezda zlozila veci a opat sa vratila. Dola sa jej snazil vysvetlit, no zabudal slova a mylil sa, ze stroj teraz prestal produkovat vzduch a teplo, a preto lod coskoro vyhasne, a ze ked rychlo vsetko nenalozia a nepripravia cln na odlet, nic ich uz nezachrani.
Dva trepangy pribehli z velitelskeho mostika, privliekli akesi pristroje a zacali sa tmolit v clne. Nadezdu si vobec nevsimali, pohybovali sa rychlo, no presne, akoby kazda ruka — trepangy ich maju dvadsat — robila cosi ine.
Ako dlho trval tento zhon a chvat, Nadezda si neuvedomila, no ked sa po desiaty ci dvadsiaty raz vracala do sklenika, citila, ze sa v lodi citelne ochladilo a ze sa tazsie dycha. Prekvapilo ju aj to, ze sa Dolova predpoved tak rychlo splnila. Lod je predsa uzavreta. Nevedela vsak, ze zariadenie, ktore pohlcovalo vzduch, cistilo ho a ohrievalo, pracovalo nadalej, no zariadenie, ktore malo vzduch vpustat do lode, sa uz vyplo. Lod pomaly odumierala, ale niektore jej systemy, co Nadezda taktiez nemohla vediet, budu este dlho pracovat — mesiace, ba aj roky.
Nadezda chcela este zajst do kabiny a vziat si svoje veci, no Dola jej povedal, ze o niekolko minut musia startovat, a tak sa rozhodla, ze namiesto nich radsej dovlecie este jednu gulu so vzduchom, ktory budu vsetci potrebovat. Ved bez sukne, satky a salok za zaobide.
Vliekla gulu po chodbe, a hoci bolo na lodi zima, priam blcala. Zadychcala sa.
Keby nebola taka rozrusena — myslela na to, ako sa co najskor dostat do clna — iste by bola zbadala velkeho Nevedka, ktory mal akiste strazit ine miesto na lodi, no zrejme vytusil, ze sa na lodi deje cosi nedobre, ked sa vypol stroj, a rozbehol sa po chodbach, aby odhalil pricinu poruchy.
Nadezda sa ponahlala k clnu, mala prejst uz iba par krokov, ked ju Nevedko, ktory spozoroval cln a nasmeroval svoj ohnivy jazyk k otvoru, aby spalil vsetko, co bolo vnutri, zbadal. Nevedno, co si zrazu zmyslel, a ci vobec myslel, no zmenil smer luca.
Ten zlomok sekundy vyuzil Dola nato, aby zavrel otvor. Dalsi Nevedkov vystrel uz len opalil blok clna.
Nevedko, vybijuc vsetku svoju energiu, znehybnel nad kopkou popola. Dola odkryl otvor a zrazu vsetko pochopil. Nemohol sa uz dlhsie zdrzat. Mozno keby to bol clovek, bol by vzal popol, co zostal po Nadezde, a pochoval by ju doma. No u trepangov to nie je zvykom.
Dola zaskrutkoval priklop otvoru, cln sa odtrhol od umierajucej lode a vzlietol k hviezdam, k jednej z nich, kde mali trepangy svoj domov. Nevedeli este, ci sa k nej vobec dostanu…
Pavlys zodvihol z dlazky obhoreny zdrap latky — vsetko, co zostalo po Nadezde.
Vstal a podisiel k vyhasnutemu, znicenemu robotu, ktory urobil vsetko, co sa od neho vyzadovalo, k robotu, ktory tu tak stal cele tie roky, kym lod padala do vzduchoprazdna. Robot splnil svoju povinnost — chranil lod pred pripadnym nebezpecenstvom.
— Mlcis uz akiste dve hodiny, — povedal Dag. — Stalo sa nieco?
— Potom vam poviem, — povedal Pavlys. — Potom.
6
Sedel so Sofjou Petrovnou hned pri okne. Pila limonadu. Pavlys pivo. Bolo dobre, tmave, a vedomie toho, ze ho vobec moze pit, ze ma volno a ze najblizsia lekarska komisia bude tak o tri mesiace, nie skor, umocnovala sladky pocit z maleho, ospravedlnitelneho previnenia.
— Vari vy mozete pit pivo? — spytala sa Sofja Petrovna.
— Mozem, — odsekol Pavlys.
Sofja Petrovna sa odvratila od Pavlysa a zahladela sa na nekonecne priestranstvo, na bizarne siluety planetarnych strojov na cervenkastom pozadi zapadu slnka.
— Ako sa ten cas vlecie, — povedala.
Pre Pavlysa bola Sofja Petrovna nudnym, no poriadnym clovekom. Bezpochyby sa vyborne vyzna vo svojej praci. Vyucuje deti rusky jazyk, no sotva ju maju rady, pomyslel si Pavlys pri pohlade na jej ostry, koncisty profil, hladko scesane a vzadu zviazane sive vlasy.
— Preco si ma obzerate? — spytala sa Sofja Petrovna, a ani sa len neobratila.
— Choroba z povolania? — odpovedal otazkou Pavlys.
— Nechapem.
— Ucitel musi vidiet vsetko, co sa robi v triede, aj za jeho chrbtom.
Sofja Petrovna sa usmiala na pol ust.
— Myslela som si, ze hladate podobu.
Pavlys neodpovedal. Naozaj hladal podobu, no nechcel to priznat. Hlucna spolocnost frekventantov v sivych kombinezach si sadla k vedlajsiemu stolu. Kombinezy si mohli vyzliect uz v hangari, no radi ich nosili. Este si na ne nezvykli, ani na ciapky so zlatym odznakom planetarnej sluzby.
— Akosi meskaju, — zopakovala Sofja Petrovna.
— Ani nie, — Pavlys sa pozrel na hodinky. — Radil som vam, aby ste pockali doma.
— Doma som nemohla obsediet. Mala som dojem, ze kazdu chvilku volakto vojde a spyta sa: A vy tam
