nejdete?
Sofja Petrovna hovorila spisovne, ba priam knizne, akoby podvedome jednostaj tvorila vety a zaroven ich opravovala cervenou ceruzkou.
— Cele tie roky, — pokracovala, zdvihnuc pohar s limonadou a zahladiac sa do bubliniek na jeho stenach, — som cakala na tento den. Mozno je to zvlastne, lebo navonok som vobec neprejavila to ustavicne napatie, ktore ma spalovalo po cely cas. Cakala som, kym desifruju obsah pamatovych blokov lode. Cakala som na den, ked odleti expedicia na planetu tych bytosti, ktore moja babicka nazvala trepangmi.
Cakala som na jej navrat. A dockala som sa.
— Teraz to uz bude co nevidiet, — povedal Pavlys.
— Viem, ze ste boli sklamany, ked sme sa prvy raz stretli, a ja som nebola taka dojata, ako ste ocakavali. Nuz, co som mala robit? Babicku som poznala len z niekolkych amaterskych fotografii, z rozpravania mamy a styroch medaili, ktore babicka dostala, ked bola zdravotnickou na fronte. Babicka bola pre mna abstraktnym pojmom. Moja matka uz zomrela. A ona bola posledna, pre ktoru slova Nadezda Sidorovna neznamenali len amatersku fotografiu, ale zivu osobu, ruky, oci, slova. Odo dna babickinho zmiznutia uz preslo devatdesiat rokov… Urcitu spatost s nou som pocitila az vtedy, ked ste odisli. Ked som si precitala a prelistovala babickin dennik. Svoje ciny som zacala merat jej meradlom, jej trpezlivostou, jej osamelostou.
Pavlys sklonil hlavu na znak suhlasu.
Dag z dialky zbadal Pavlysa a Sofju Petrovnu a rychlo preklzol pomedzi stoly.
— Uz prichadzaju, — povedal. — Dispeceri ich uz zachytili.
Stali pri okne a videli, ze na horizonte pristal planetarny cln a ze sa k nemu zdvihli od zapadu slnka sfarbene kvapky flyerov. Potom zisli dolu, lebo Dag sa dobre poznal s veducim expedicie Klapacom a myslel si, ze sa s nim moze porozpravat skor ako novinari.
Klapac vyliezol z flyera ako prvy. Zastavil sa a obzeral si, kto ich prisiel privitat. Dievcatko s vyhrnutym nostekom a svetlymi vlasmi, ake mal aj Klapac, pribehlo k nemu a on ho vzal na ruky. No jeho oci dalej hladali kohosi v zastupe. A ked podisiel k dveram, zbadal Daga, Pavlysa a Sofju Petrovnu. Dcerku polozil na zem.
— Vitajte, — povedal Sofji Petrovne. — Uz som sa bal, ze nepridete.
Sofja Petrovna sa zamracila. Bola nesvoja, lebo ju brali televizne kamery a fotografi.
— Dostala sa na ich planetu? — spytala sa.
— Nie, — povedal Klapac. — Zahynula. Pavlys mal pravdu.
— A nic ste…
— Nemuseli sme sa na nu dlho vypytovat. Pozrite sa.
Klapac rozopol vrecko vychadzkovej uniformy. Letne expedicie si vzdy obliekali vychadzkove uniformy na mimozemskych zakladniach. Ostatni clenovia posadky stali za Klapacom. Na plosine pred pristavacou plochou bolo ticho.
Klapac vytiahol fotografiu. Objektivy televiznych kamier sa zamerali na jeho ruky a fotografiu bolo vidno na celej obrazovke televizora.
Bolo na nej mesto. Nizke kupoly a dlhe stavby podobne valcekom a retazcom gul. V popredi stala socha na nizkom okruhlom podstavci. Chuda zena s hladko scesanymi vlasmi vo vrecovitom odeve, ktora sa velmi podobala na Sofju Petrovnu, sedi a na kolenach drzi cudnu bytost pripominajucu trepanga.
— Tato, — povedalo dievcatko s vyhrnutym nostekom, ktore sa uz nudilo, — ukaz mi obrazok.
— Tu mas, — Klapac jej dal fotografiu.
— Cervik, — povedalo sklamane.
Sofja Petrovna sklonila hlavu a kratkym, strmym krokom vykrocila k budove kozmodromu. Nikto ju nezastavoval, nik na nu nezavolal. Len jeden novinar sa chcel za nou pustit, no Pavlys ho chytil za rukav.
Dag vzal dievcatku fotografiu.
Hladel na nu, videl mrtvu lod, rutiacu sa do nekonecnosti vesmiru…
O chvilku sa na plosine pred pristavacou plochou rozozvucali hlasy, smiech a radostny virvar, ktore sprevadzaju pristatie lode alebo navrat kozmonautov na Zem.
CUDZIA PAMAT
1
Za tie dlhe roky si Sergej Andrejevic Rzevskij uz prestal vsimat budovu ustavu a domy okolo. No teraz v pondelok prenho auto neprislo, nuz siel do roboty autobusom a cestou videl, ze zacali burat skupinu barakov, ktora sa tiahla od autobusovej zastavky az k ustavu.
Tuto koloniu postavili v tridsiatych rokoch, cize ma uz patdesiat rokov. Medzi jednoposchodovymi zltymi barakmi vyrastli vysoke topole. To, ze tu buraju, si Sergej Andrejevic uvedomil az vtedy, ked namiesto prveho baraka zazrel medzi stromami volne priestranstvo a za nim, ako v rame, z ktoreho vyberu obraz, sa tiahla este nezastavana pustatina az po samy horizont, kde sa crtali svetle budovy noveho sidliska.
Pri dalsom baraku stal bager so zeleznou gulou namiesto rypadla. Zo strechy strhli krytinu a nahadzali ju vedla na kopu. Trcali z nej tmavozelene listy plechu.
Pri tretom dome sa Rzevskij zastavil. Kedysi tu pol roka byval. Bolo to vtedy, ked mal ist robit do ustavu. Mal prenajatu izbu na prvom poschodi.
Dom bol prazdny, brana odchylena, len vojst, no Sergej Andrejevic zahnal chvilkovy popud nazriet do tej izby, pristupit k oknu, co vedie na ulicu, a postat si pri nom, ako staval a cakal volakedy.
Rzevskij sa pozrel na hodinky, akoby hladal dovod, preco sa tu dlhsie nemoze zdrzat. Bolo devat hodin desat minut. Presiel este takych sto metrov a uvidel budovu ustavu, sivu trojposchodovu s velkymi stvorcovymi oknami a neumerne malymi dverami. Ked ju stavali, Moskva sa este nerozrastla do tychto koncin. No neskor spolu s barakovou koloniou tvorila akoby zatoku medzi vysokymi brehmi novostavieb.
Rzevskij sa zahladel na opadavajucu omietku na poschodi a pomyslel si, ze uz vola po oprave. Hned si da zavolat Alevica. Ze mu samemu uz nie je hanba!
2
Chodba bola uz prazdna, vsetci sa uz rozisli po oddeleniach a laboratoriach. V uzkej predsieni pred Rzevskeho kancelariou tiez nikto nebol. Na sekretarkinom stole bol listok:
„S. A.! Som na zavodnom vybore. Hodnotime pioniersky tabor. Lena.“
Vedla lezi niekolko uradnych obalok — pozvanky. Nove cislo anglickeho casopisu. Autoreferat z Leningradu.
Rzevskij mal odrazu naladu pod psa. Hladal dovod, nechcel si priznat, ze na vine su baraky. Coze to vlastne chcel urobit? Predvolat Alevica? Nie, najprv by si mal prezriet postu…
Za odchylenymi dverami v kancelarii zacul sramot. Potom slabe vrzgnutie. Niekto otvaral strednu zasuvku jeho pisacieho stola. To mu este chybalo!
