co sa potom odohralo, uz vedel, a nemusel hadat.
Znicene vedenie, prevrateny robot, tmava skvrna na belavej stene, cudny chaos v riadiacej kabine, stopy po pustoseni v mozgu lode — vsetko vytvaralo obraz poslednych udalosti, na ktorych sa priamo zucastnila aj Nadezda. A Pavlys uz dokonca ani nehladal stopy, vedel, ze tam a tam by mohli byt. A ked ich nenachadzal, siel dalej dovtedy, kym nove dokazy opat nepotvrdili, co uz vedel.
…Nadezda sa ponahlala dopisat posledny listok. Teraz velmi lutovala, ze za posledne tyzdne pisala tak malo. Zrazu jej napadlo: odletim s trepangmi, a raz sa mozno dostane lod do ruk rozumnych bytosti, ktore jej dennik dopravia na Zem. A tam ju budu preklinat, ze podrobne neopisala svoj pobyt na lodi, den po dni, neopisala ani trepangy, hoci ich teraz pozna ako svojich pribuznych, ani ostatne tvory, ktore boli na lodi — niektore z nich uz davno zahynuli, ine putovali do muzea a tym ostatnym je tiez sudene zahynut, lebo trepangy zistili — omnoho lepsie sa vyznaju v hocakej technike ako Nadezda — preco sa lod tak dlho nevracia spat na matersku planetu: nie preto, ze by to azda malo tak byt, ale doslo k poruche jej systemu. Ak nezasiahnu, lod bude do sudneho dna bludit vo Vesmire a pomaly bude chatrat, umierat.
Posledne dni mala Nadezda velmi naponahlo. Robila vselico mozne, casto aj to, comu sama nerozumela, no vedela, ze je to dolezite a nevyhnutne, aby dosiahli ciel, ktory trepangy vytycili.
A teraz, len co dopise, pouklada si veci, ktore so sebou vezme, a poponahla sa otvorit troje dveri, ktore jej trepangy vyznacili do planu. Ony ich nevedia otvorit, su pre nich privysoke.
Nadezda pochopila, ze poletia tym „clnom“, ktory ju kedysi zajal. No nato bude treba vyradit hlavny stroj. Inak sa k clnu nedostanu, stroj ich jednoducho nepusti z lode. I tu mohla byt Nadezda velmi uzitocna.
Nadezda nespala uz druhu noc. Nielen preto, ze sa jej zmocnilo vzrusenie, ale najma preto, ze trepangy vobec nespali a nechapali, naco potrebuje spanok. Prave si chcela lahnut, ked zrazu v mozgu pocitila impulz — to ju volali trepangy.
Ked ukladala listky, zapochybovala, ci ich tu vobec ma nechat. Ma ich azda vziat na cln? Nie, rozhodla sa, ved ona moze hocikedy svoj pribeh porozpravat, ale tu, na lodi, nic neostane.
Impulz do mozgu. Treba sa poponahlat. Zrazu sa jej zmocnila predtucha, ze sa sem uz nikdy viac nevrati. Zivot, ktory doposial plynul tak strasne pomaly a jednotvarne, zrazu nabral velku rychlost a naplno sa rozbehol. A prave teraz sa moze vyslobodit…
— Pokusime sa nasmerovat lod k nasej planete, — povedali jej trepangy. — No je to velmi riskantne. Musime si preto podriadit mozog lode. Ak sa nam to nepodari, pokusime sa ho vyradit a vezmeme si zachranny cln. No ci poleti tam, kam chceme, ci ju budeme vediet riadit, este nevieme. Preto nam mozno aj hrozi smrt. Musis to vediet aj ty.
— Viem, — povedala Nadezda. — Bola som vo vojne.
No trepangom to nic nehovorilo.
Trepangy nemarnili cas. Vyhotovili taku palicu, ktorou ked udries Nevedka, zastavi sa a automaticky sa vypne. Dali ju aj Nadezde. Mala ist ako prva a otvarat dvere.
Dva trepangy isli hned za nou. Dalsie dva sa poponahlali, vydriapali sa, skackajuc navrch, kde bola akasi kabina so strojmi — akoby kapitansky mostik na lodi, lenze bez okien.
— Caka nas troje dveri, — zopakoval trepang. — Lenze za poslednymi mozno nebude vzduch. Alebo bude inaksi, ako bol v nasich kabinach. Hned nevojdi. Pockame, kym sa nenaplni vhodnym vzduchom. Jasne?
Trepangy vzdy vsetko hovorili jasne, velmi sa usilovali, aby Nadezda pochopila ich prikazy a zelania.
Za prve dvere sa Nadezda uz raz dostala. Pamatala sa, ze je tam siroky priechod a pri stenach stoja rezervni Nevedkovia. Ako mrtvoly. Trepangy jej povedali, ze Nevedkovia sa tam nabijaju i odpocivaju. Kedy tu predtym bola a co chcela, sa uz nepamatala. No chodbu so strnulymi Nevedkami vo vyklenkoch si jasne pamatala.
— Nic ti neurobia, — povedal Dola. — Sme ozbrojeni.
— Len sa neutesuj, — odvetila Nadezda.
— Radsej nic neriskuj, — povedal Dola. — Bez teba sa von nedostaneme. Pamataj na to!
— Uvedomujem si to. Neboj sa.
Nadezda presla rukou po stvorci v stene a dvere sa odchylili. V tej chodbe akosi zvlastne smrdelo — bol tam sladkasty a akoby pripaleny vzduch. Vsetky vyklenky boli obsadene.
— Teraz sa musia dlhsie nabijat, — povedal Dola, ktory liezol za nou. — Vsimla si si, ze ich bolo nejako malo na nasich chodbach?
— Ano, vsimla som si, — povedala Nadezda.
— Pozor!
Jeden z Nevedkov zrazu prudko vyskocil z vyklenku a vrhol sa k nim, aby im zastal cestu.
— Rychlo, — povedal Dola. — Pohni!
Nadezda pobehla dopredu a chcela Nevedka preskocit, ked sa jej vrhol k noham.
No Nevedko — ako len na to mohla zabudnut? — tiez podskocil a slahol ju prudom. Nastastie nie prilis silne. Zrejme sa este nestacil nabit. Nadezda spadla na kolena a vypadla jej palica.
Nevedka zastavil Dola, ktory mal taku istu palicu ako Nadezda, ibaze kratsiu.
— Co ti je? — spytal sa. Jeho hlas bol siplavy, nevyrazny, no podla impulzov v hlave Nadezda vedela, ze sa znepokojuje.
— Nic, — povedala Nadezda, vstala a nutila sa zabudnut na bolest. — Podme dalej.
K najblizsim dveram bolo takych dvadsat krokov. Este jeden Nevedko vyliezol z vyklenku, no pomaly.
— Stroj uz dostal signal, — povedal Dola. — Su s nim v spojeni.
Nadezda pobehla krivkajuc k dveram, no stvorec na obvyklom mieste nenasla.
— Neviem ich otvorit, — povedala.
No nik jej neodpovedal.
Obzrela sa. Dola stal za nou. Nehybne. Druhy trepang palickou odbil naraz troch Nevedkov.
— Rychlo, — povedal napokon Dola.
— Niet tu azda inej cesty? — spytala sa Nadezda a citila, ze jej chladnu ruky. — Tieto dvere neotvorime.
— Inej cesty niet, — povedal Dola posepky. Jeho hlas prichadzal akoby odkialsi z hlbky a z dialky. Dvere boli beznadejne zamknute.
Ini Nevedkovia, malatni, pomaly vyliezali z vyklenkov a zdalo sa, akoby sa na trepanga valilo stado obrovitych panbozkovych kraviciek.
Zrazu sa dvere otvorili. Prudko sa rozleteli, Nadezda len-len ze stihla odskocit.
Aj Dola stacil uhnut. Trepangy niekedy vedia velmi svizne skakat.
Z dvier vyskocil Nevedko, ktoreho Nadezda predtym este nikdy nevidela. Bol takmer taky vysoky ako ona, no nepodobal sa na korytnacku ako ostatni, pripominal skor gulu. Mal tri clankovane ruky a hlasno a hrozivo vrcal, akoby chcel odstrasit tych, co sa odvazili prist az sem na zakazane miesto.
Odkialsi — mozno z jeho prs, mozno, zhora — vzblkol plamen, zaplnil celu chodbu, preletel tesne popri Nadezde, ktora pocitila jeho spalujucu blizkost. Prizmurila oci, a tak nevidela, ze Dola schmatol velku palicu a zastavil Nevedka, ktory znehybnel.
Korytnacky, ktore sa zhrkli vo vzdialenejsom kute chodby, tmavli, akoby uholnateli, a druhy trepang, ktory ich „kryl“, nestihol odskocit, ked sa otvorili dvere, a vzapati sa premenil na kopu popola na dlazke.
Nadezde sa zdalo, ze sa jej to vsetko iba sniva, akoby sa jej nebezpecenstvo a smrt ani netykali. Pochopila, ze teraz sa musi co najskor dostat cez druhe dvere, lebo sa mozu kazdu chvilu zatvorit a potom vsetko, kvoli comu zomrel Bal a aj tento trepang, strati zmysel.
Dola ju vzapati nasledoval, ani sa neobzrel. Za druhymi dverami bola okruhla miestnost, akoby horna polovica gule. Len tak-tak to stihli. K dveram sa uz valil dalsi Nevedko.
Jeho ulohou vsak zrejme bolo slahat a palit len v chodbe, a stroj uz nestihol dat novy prikaz. Dola sa nanho vrhol a zneskodnil ho skor, nez mohol daco podniknut.
Nadezda sa ocitla pred viacerymi dverami, celkom rovnakymi, a obratila sa k Dolovi, aby jej povedal, ako dalej. No on sa uz hnal dopredu, uhybajuc ako vylakana husenica, vysoko dvihajuc chrbat, preklzol popri dverach, iba na zlomok sekundy sa pred nimi zastavil, akoby vetril, co je za nimi.
— Tu, — povedal, — hladaj otvor.
Nadezda uz aj bola pri nom. Tie dvere tiez nemali zaporu. Nadezdy sa zmocnilo tupe zufalstvo. No len tak sa rukou dotkla dveri, a tie akoby len na to cakali, vzapati sa zvalili.
Ocitli sa pred Strojom. Pred panom lode, pred tym, co vydaval rozkazy pristat na cudzich planetach a brat vsetko, co sa len da, pred tym, co udrziaval na lodi poriadok, krmil, trestal a strazil zajatcov i korist.
