svojich osetrovatelov. Doniesli mi vodu aj podlozku pre trepanga, iba jedno som nemohla dosiahnut — aby sem priviedli este jedneho trepanga. Ved trepang by ovela lepsie vedel, co potrebuje moj pacient. Zarazilo ma, ze vo chvili, ked Nevedkovia neboli v komorke, trepang opat zasycal. Z toho sycania som vyrozumela otazku: „Nie je ti dobre, mily?“ Pochopila som, ze si zapamatal, co som mu hovorila, a pokusa sa ma napodobnit. A vtedy som prvy raz za tie dlhe mesiace pocitila ozajstnu radost…
Prekvapilo ma, ako rychlo si zapamatali moje slova. Hoci sa im velmi tazko artikulovalo — usta mali ako trubu, bez zubov — velmi sa o to usilovali. Po cele tieto dni a tyzdne som zila ako vo sne. V sladkom sne. Pozorovala som na sebe velke zmeny. Zdalo sa mi, ze na svete niet milsich bytosti ako trepangy. Pochopila som, ze su to krasne tvory. Dokonca som sa ich naucila aj rozlisovat, no pravdu povediac, ich sipeniu a strkotaniu som vobec nerozumela. Ba ani teraz mu nerozumiem. Zakazdym, ked to len trochu bolo mozne, som ich niecomu naucila. Vzdy ked som sla okolo, prihovorila som sa im, ukazovala rozne predmety a oni hned vsetko chapali. Naucili sa aj to, ako sa volam, a ked ma zazru /ak tam nie su Nevedkovia/, hned zasipia: „Nasesda, Nasesda!“ Ako male deti! V zahradke som zistila, co maju najradsej. Chcela som ich vykrmit. Ich jedlo zapacha, nezvykla som si na ten smrad. Nevedkovia dostali od Stroja prisne pokyny, pokial ide o trepangy: nepustat ich na slobodu, dozerat na nich a nedoverovat im. Nemohla som sa s nimi len tak stretavat. I mna by podozrievali. Je to zvlastne, ze hoci som tu uz velmi dlho, nie som pre Nevedkov nebezpecna. No spolu s trepangmi sme sila. Citila som to. Aj trepangy mi to povedali, ked sa naucili po rusky. Raz som podisla k ich klietke a zacula som:
— Nadezda, musime odtialto ujst.
— No, ale kam? — spytala som sa. — Ved lod leti bohviekam. Nikto nevie, kde teraz sme. Vari by sme mohli riadit lod?
A vtedy mi trepang Bal povedal:
— Lod by sme vedeli riadit. No teraz este nie. Neskor, az sa dozvieme trochu viac. Teba vsak potrebujeme.
— Budem vam vediet pomahat? — pytam sa.
Vtom svorne zavrestali, zasipeli na mna, presviedcali. A ja som sa len usmievala. Nemohla som im povedat, ze som stastna!“
— Slovom, nasla si spolocnikov, — odvrkol Pavlys, ked sa Dag rozculoval, ze necita vsetko nahlas. — Pochopte, ved ja desatkrat rychlejsie prebehnem tieto riadky.
— No len… — zacal Dag, no Pavlys uz cital dalsi listok.
„Niekolko dni som vobec nepisala. Nebolo kedy. To vsak neznamena, ze by som bola zaneprazdnena viac ako inokedy. Jednoducho som mala starosti. Aj som sa ostrihala; dlho som stala pred tmavymi zrkadlami a driapala som si vlasy skalpelom. Pol zivota by som dala za zehlicku. Tu ma nikto nevidi, nikto nevie, co je to zehlicka. Okrem mna tu nikto nenosi saty. Kolko som sa narozmyslala, kym som prisla na to, z coho si usit saty a cim ich sit. No skratka mam to tu horsie ako Robinson na neobyvanom ostrove. Zrazu som stala pred tmavym zrkadlom a napadlo mi, ze som sa predtym nikdy neparadila. Kedy som sa tak teraz objavila na Zemi, vsetci by sa asi cudovali, co je to za vykopavku! Podla mojich vypoctov sa teraz na Zemi pise sestdesiaty rok. Co tam asi teraz nosia zeny? Ale odbieham od veci. Rozmyslam o handrach. Smiesne, nie? A Bal, moj najmilsi trepang, aby sa lepsie mohol ucit po rusky, sa strasne cimsi porezal. Nevedkovia ma zavolali, aby som mu pomohla. Fungujem tu ako prva pomoc. Bala som vyhresila, az sa hory zelenali, no neratala som s tym, ze ma dobru pamat. Vsetky moje nadavky si zapamatal. No neboli to nejake strasne nadavky, iba: hlava kapustna, chumaj, trulo a podobne.
Kedze sa mozem po lodi volne pohybovat, trepangy ma poverili dvoma ulohami: po prve, mam udrziavat spojenie medzi celami, kde drzia trepangy, po druhe, musim sa dostat za liniu frontu a zistit, kde co je. Pripomenulo mi to vojnove casy.“
Text na nasledujucom listku bol kratky, zrejme sa ponahlala.
„Dola ma tri razy poslal za ohradu do velkej miestnosti. Informovala som ho. Dola je ich velitel. Do riadiacej kabiny chcu vyslat Bala — zrejme sa im moja pomoc mali. K ohrade ho mam zaviest ja, dalej pojde sam podla mojho nacrtu. Ja zostanem pri ohrade a budem cakat, kym sa vrati. Velmi sa o Bala bojim. Nevedkovia su coraz bystrejsi. Pojde tam teraz, ked takmer vsetci Nevedkovia maju robotu na inych poschodiach.“
Na tomto mieste sa zapis konci. Pokracuje inymi pismenami, drobnymi a vyraznymi.
„Prihodilo sa cosi hrozne. Stala som za ohradou, cakala na Bala a v duchu som pocitala. Pomyslela som si, ze ak sa vrati skor, nez napocitam do tisic, vsetko sa dobre skonci. No nestihol to. Zdrzal sa. Zablikali svetielka, zabzucalo — vzdy to tak byva, ak sa na lodi cosi zomelie. Popri mne prebehli Nevedkovia. Pokusila som sa zatvorit dvere a nepustit ich, no jeden z nich ma tak silno slahol prudom, ze som takmer stratila vedomie. A Bala zabili. Neviem, ci umyselne, alebo ci im kladol odpor. Bal je uz v muzeu. Ja som sa skryla vo svojej kabine, kym ta trma- vrma neutichla. Bala som sa, ze ma zamknu, ale bohvie preco mi nevenovali pozornost. Ked som o dve hodiny vysla na chodbu, pomaly som sa odvliekla k zahradke, uz bolo na case dat mojej dracici vitaminy, uvidela som, ze pri dverach kabiny, kde byvali trepangy, stoja Nevedkovia. Presla som popri nich, no ani som sa na nich nepozrela. Vtedy som este nevedela, ze Bala zabili. Az vecer som sa rozpravala s trepangmi. Dola mi to vtedy povedal. V noci som sa kvoli tomu trapila, spominala som na Bala, aky bol mily, privetivy, krasny. Myslela som i na to, ze teraz je uz vsetko stratene. Teraz sa uz nikomu nepodari vniknut do riadiacej kabiny. Dnes mi Dola vysvetlil, ze este nic nie je stratene. Vysvitlo, ze sa trepangy mozu navzajom dorozumievat aj na vacsiu vzdialenost. Teraz uz viem, preco sa Bal tak dlho zdrzal. Chcel svojim priatelom odhalit cely mechanizmus riadiaceho pultu nasej lode. Bol aj pri Stroji. Vedel, ze urcite zahynie, musel vsak stihnut vsetko zistit a oznamit. Stroj ho zabil. Mozno ho ani nechcel zabit, ved je to iba stroj, no stalo sa.
Prvy raz za vsetky tie roky som sa zobudila na to, ze mi je zima. Tazko sa mi dychalo. No potom ma to preslo. Zohriala som sa. No ked som zasla k trepangom, povedali mi, ze s lodou cosi nie je v poriadku. Spytala som sa, ci je na vine Bal. Odpovedali, ze nie. No naliehali, ze je uz najvyssi cas konat. A ja som si myslela, ze lod je nesmrtelna. Ako Slnko. Dola mi este povedal, ze teraz uz vela vedia o mechanizme lode. Aj o tom, ako pracuje Stroj. Vraj oni doma maju este zlozitejsie stroje. No tazko sa im bojuje so Strojom, lebo ich Nevedkovia prepadli znenazdajky. Ako mna. Spytali sa ma, ci im chcem aj nadalej pomahat. Samozrejme, odvetila som. Dola ma upozornil, ze vela riskujem. Ak sa im podari obratit lod, alebo nejakym sposobom sa odtialto dostat, mohli by sa vratit domov. No mne nemozu pomoct, lebo nepoznaju cestu na Zem. — A nie su na lodi nejake zaznamy, podla ktorych by sa dala urcit cesta na Zem? — spytala som sa. Odvetili, ze nevedia, kde ich hladat, a ze podla vsetkeho su zaprogramovane v pamati Stroja. Vtedy som im povedala, ze nech ma radsej vezmu so sebou, hocikam, len nech sa odtialto dostanem co najskor. Radsej zit, ba hoci aj umriet u trepangov, ako vo vazeni. A keby sa mi nepodarilo odtialto ujst, jednako budem stastna, ze som niekomu mohla pomoct. Lahsie sa mi bude umierat…
Na lodi sa ochladilo. Zisla som dolu, skontrolovala rury v malej sale. Boli takmer studene. Dvaja Nevedkovia sa pri nich motali, cosi opravovali. S trepangmi som sa vedela dorozumiet, no Nevedkovia mi za tie dlhe roky nepovedali ani slova. A o com by sme sa tak aj mohli rozpravat? Akyze moze byt rozhovor medzi strazcom a zajatcom? Ved ani medzi sebou sa nerozpravaju. No uz musim ist, a neviem, ci este vobec nieco napisem.“
Posledny listok.
„Drahy Timofej Fiodorovic!
Dovolte, aby som sa vam podakovala za vsetko, co ste pre mna a moju dcerku Olgu urobili. Ako sa vam vodi? Spomeniete si niekedy aj na mna?“
Pod tym boli popisane este dva riadky, no nedali sa precitat, lebo boli viackrat preskrtane. A bola tam nakreslena borovica. Alebo jedla. No velmi neobratne.
5
Preslo niekolko dni. Pavlys spal a jedol pod svojim tentom a do dlhych chodieb lode vychadzal len do „prace“. Malokedy nadvazoval spojenie.
Po cely cas chodil po Nadezdinych stopach, vsetko — lod, jej chodby, sklady, kuty — videl Nadezdinymi ocami.
Teraz, ked pozna kazde slovo v jej zapiskoch, kazdy jej krok, ked si objasnil vyznam jej skutkov, ked sa dostal aj na miesta, kam Nadezda nemohla, no kde sa rodili rozhodnutia urcujuce osud lode, Pavlys si uz domyslel,
