strieborna. Tesne predo mnou pristala, a tak ma odrezala od cesty. Zarazilo ma to. Za vojny som mala moznost vidiet vselijaku vojensku techniku, a najprv som si myslela, ze je to akiste nejaky novy typ lietadla, ktory nudzovo pristal, zrejme mu vypovedali motory. Motory tejto vzducholode akoby ani nepracovali, iba ticho bzucali. Spustala sa celkom pomalicky. Chcela som ujst, schovat sa za borovicu, aby som zostala nazive, ak nastane vybuch. No lod vysunula zelezne chapadla a vystupili z nej Nevedkovia.
Vtedy som este nevedela, ze su to Nevedkovia, no v tom okamihu som stratila vedomie a pravdepodobne som spadla…
— A co dalej? — spytal sa Dag, ked Pavlys uz dlhsie mlcal.
— To je vsetko, — odvetil Pavlys.
— No co bolo dalej?
— Viac o tom nepise.
— Ale predsa, co je tam este?
Pavlys este chvilu mlcal.
„Viem, kadial sa schadza na prizemie. Cesta tam vedie zo zahradky, ktoru Nevedkovia nestrazia. Velmi som zvedava na novych zajatcov. Bohvie preco som sa rozhodla, ze ich stoj co stoj musim vidiet. Viem, ze tu nie som sama. No ostatni vazni nie su rozumne bytosti. Uz navstevujem aj draka priamo v klietke. Spociatku som sa ho bala. No raz som zahliadla, ze ho Nevedkovia krmia travou zo zahrady. Vtedy som si uvedomila, ze ma nezje. Moznoze by som za nim este dlho nebola prisla, no raz, ked som sla okolo, zbadala som, ze je chory. Nevedkovia pobehovali sem a tam, strkali mu jedlo, cosi premeriavali, posuvali. A drak len lezal na boku a tazko dychal. Tu som pristupila k mrezi a obzrela som si ho. Som predsa zdravotnicka! Mojou povinnostou je zmiernit utrpenie. Nevedkom by som nevedela pomoct, su zo zeleza. Ale draka som vysetrila, aj ked cez mreze. Bol zraneny. Akiste sa pokusal vyslobodit a pootlkal sa o mreze. Ma vela sily, no rozumu malo. Vosla do mna akasi zufalost — nuz co, ked zomriem. Pomyslela som si: akiste si na mna uz zvykol. Ved on sa sem dostal skor nez ja, tisic raz ma uz videl. Povedala som Nevedkom, aby nezavadzali a priniesli teplu vodu. Prirodzene som riskovala. Rany boli zhnisane. Vymyla som ich, previazala, ako som vedela. Drak sa nevzpieral, dokonca mi aj pomahal. Obracal sa tak, aby som sa lepsie dostala k ranam.“
Pavlys si precital aj nasledujuci listok. Zrejme sa zamiesal medzi ostatne nahodou zo spodu skatulky, lebo obsahom vobec nenadvazoval na predchadzajuce listky.
„Dnes som sa dala do pisania, no ruky akosi neposluchaju. Vtak sa vyslobodil z klietky. Nevedkovia lietali za nim po chodbe, chytali ho do siete. Aj ja som sa ho usilovala chytit, bala som sa totiz, ze sa porani. No nadarmo. Vtak vletel do velkej miestnosti, poudieral sa o rury a zahynul.
Potom, ked ho Nevedkovia preniesli do muzea, zodvihla som jeho dlhe pierko, uzke ako kavyl. Aj som ho lutovala, aj som mu zavidela. Predsa len nasiel v sebe tolko odvahy, aby zahynul, ked sa uz nemohol dostat na slobodu. Este pred rokom by ma takyto priklad silne ovplyvnil. No teraz som si uz nasla pracu. Nemozem sa len tak zahubit. Mam isty ciel, aj ked je mozno nerealny. A taka znechutena a zamyslena som vykrocila za Nevedkami, ktori zabudli za sebou zavriet dvere do muzea. Nevosla som, tam totiz niet vzduchu, no nazrela som cez sklenu stenu. Stali tam banky, kotliky, nadoby, v ktorych Nevedkovia drzia tych, co zahynuli cestou. Vo formaline ci v comsi podobnom. Ako akesi monstra v panoptiku v Leningrade. A pochopila som, ze o nejaky cas ani mna, ked zomriem, nespalia ani nepochovaju, ale ma ulozia do sklenej bane, aby si ma mohli obzerat oni alebo ich pani. Bolo mi z toho nanic. Postazovala som sa Balovi. No on sa len zachvel, co malo znamenat: aj on sa toho boji. A tak tu sedim nad papierom a predstavujem sa v sklenej nadobe nalozena v liehu. A niet uniku. Hroza. Uz davno mi tak nebolo.“
O niekolko dni Pavlys nasiel „muzeum“. Tekutina, v ktorej drzali preparaty, od kozmickeho chladu zamrzla. Mnohe z nich sa znicili. Pavlys pomaly prechadzal od mensich nadob k vacsim, nazeral do ladu. Chcel najst Nadezdino telo. No v skutocnosti sa toho bal. A v sluchadlach sa Dag a Sato netrpezlivo prekrikovali: „Tak co?“ Pavlys ju nechcel najst. Rovnako ako Nadezda prezival strach. Radsej hocico ako banku s formalinom. No nenasiel ju. Ale zato nasiel toho vtaka, pestrofarebneho s dlhym chvostom a velkymi ocami, bez zobaka. Nasiel aj banku, v ktorej bol Bal. O tom sa hovori na dalsich listkoch.
„Rozpravajuc svoj pribeh, zakazdym odbocim, lebo to, co sa odohrava dnes, je dolezitejsie ako vsetko predtym. A tak nemozem opisat svoje dobrodruzstvo po poriadku.
Prebrala som sa v kabine. Svietilo tam matne svetlo. Nebola to ta miestnost, kde byvam teraz. V tej komorke su teraz naukladane skamenene lastury, ktore sem Nevedkovia dovliekli pred rokom. Za styri a pol roka sme sestnastkrat prerusili cestu a zakazdym sa strhla trma-vrma, dovliekli sem kadejake haraburdy, ale aj zive bytosti. A tak sa v komorke okrem mna ocitli nadoby, ktore som kedysi umyvala a ktore sa mi potom velmi zisli, borovicove konare, trava, kamene a rozny hmyz. Len potom som pochopila, ze Nevedkovia takto chceli zistit, cim ma maju krmit, a dovtipila som sa aj to, ze tento vyber bol podla vsetkeho nahodny. Nepustila som sa do jedenia, vobec som nemala chut. Sadla som si, zaklopkala na stenu, no stena bola tvrda. Vsade vokol bolo pocut akesi bzucanie, ako ked na lodi pracuju motory. A okrem toho som pocitila zvlastnu lahkost. Tu je vobec vsetko lahsie ako na Zemi. Vedela som, ze na Mesiaci je pritazlivost mensia, a aj to, ze ak sa raz ludia dostanu ku hviezdam, ako to predpovedal Ciolkovskij, uplne stratia tiaz.
A tato nepatrna pritazliva sila mi prezradila, ze uz nie som na Zemi, ze ma ukradli, odvliekli, a nijako nemozu dojst do ciela. Pevne verim, ze sa ludia na Zemi raz naucia lietat v kozmickom priestore. No obavam sa, ze to este chvilu potrva.“
Pavlys precital tieto riadky nahlas. Dag poznamenal:
— A o rok nato vypustili prvy sputnik.
„Doniesli mi jedlo a stali vo dverach, hladeli, ci sa do toho pustim. Ochutnala som to, no bolo to akesi mdle, malo slane, no cosi hrozne. No uz som bola hladna a akasi omracena. Jednostaj som hladela na Nevedkov, co stali vo dverach ako korytnacky, a prosila som ich, aby zavolali svojho velitela. Vtedy som este nevedela, ze ich velitel, stroj, zaplna celu stenu vedlajsej miestnosti. Nevedela som ani to, ze ich skutocni pani /ako vyzeraju neviem ani dnes/ vyslali tuto lod iba s kovovymi robotmi. Potom som si predstavovala, ako sa asi dohaduju, co by mi mali dat jest. Uvazovala som, az som sa dostala do ich laboratoria, a tam som sa dovtipila, ze ked som bola v bezvedomi, vzali mi krv a dokladne preskumali moj organizmus. A pochopili, co a v akom mnozstve potrebujem, aby som neumrela od hladu. Ale co je chutne, to je pre nich spanielska dedina. No na Nevedkov sa uz nehnevam. Su ako vojaci, plnia rozkaz. Lenze vojaci aj myslia. A oni nemozu. Prve dni som len plakala, prosikala, aby ma pustili na slobodu, a vobec som nemohla pochopit, ze odteraz budem len lietat a lietat. A nikdy nepristanem.
Dnes sa mi snivalo o Olenke. A vo sne som sa cudovala, preco nerastie, preco je este stale taka mala. Mala by uz predsa byt vacsia. No ona sa len smiala. Potom som sa cely den len motala. Nemohla som obsediet. Medziinym mi napadlo, ci dobre odratuvam dni. Vzdy rano, ked vstanem, urobim ryhu. A co ked nevstavam prave rano? Moznoze teraz castejsie spim. Alebo zriedkavejsie. Ktovie. Tu je vsetko take jednotvarne. A co ked presli odvtedy len dva roky, a nie styri? Alebo iba jeden. Moznoze i viac — pat, sest, sedem rokov! Kolko rokov moze mat teraz Olenka? A ja? Kolko rokov mam ja? Moznoze je zo mna uz starena. Tak som sa prelakla, ze som sa rozbehla k zrkadlam. Vobec to nie su zrkadla. Su len trochu vypukle, oble a pripominaju televiznu obrazovku. Obycajne po nich behaju zelene a modre krivky. Dlho som sa obzerala v tych obrazovkach. Uz aj Nevedkovia, ktori tam mali sluzbu, mi signalizovali, ci nieco nepotrebujem. Iba som hodila rukou. Uz su prec tie casy, ked som ich nazyvala katmi, mucitelmi, fasistami. Teraz sa ich uz nebojim. Bojim sa len Stroja. Velitela. Dlho som sa obzerala v zrkadlach, chodila som od jedneho k druhemu a hladala to najsvetlejsie. Ale nic som nezistila. Zda sa, ze som to este stale ja. Aj nos, aj usta su tie iste, len oci su vpadnute a tvar akasi popolava. No mozno je to len odraz od zrkadla. Vacky pod ocami… A vratila som sa do komorky.“
— Je to velmi zaujimave, — povedal Dag. — Ty, Pavlys, co si o tom myslis?
— O com?
— No, o tom vsetkom. Izolovat cloveka na niekolko rokov tak, aby nevedel, ako plynie cas mimo jeho priestoru. Zmeni sa potom jeho biologicky cyklus?
— Teraz nie o tom rozmyslam, — odpovedal Pavlys.
„Drak je na tom velmi zle. Zda sa, ze coskoro zahynie. Vcera som unho pobudla dost dlho, opat som mu vymyvala rany. Je velmi slaby. No na cosi som prisla. Ked som s nim, zda sa mi, ze nejako moze vplyvat na moje myslienky. Niezeby som mu rozumela, ale ked trpi, citim to aj ja. A viem, ze je rad, ked za nim pridem. Teraz mi je velmi luto, ze som si ho predtym nevsimala. Bala som sa. Ved on je takisto vazen. Ako ja. Lenze este nestastnejsi. Po cely cas ho drzia v klietke. Zrazu mi cosi napadlo a trpko som sa usmiala. Moznoze tento drak je tiez zdravotna sestra v nemocnici na nejakej vzdialenej planete. A tiez isla navstivit svoju dcerku. A dostala sa do nasej zoologickej zahrady. A stravila tu vela rokov, v klietke. Jednostaj chcela Nevedkom vysvetlit, ze nie je hlupejsia ako
