oni. A tak aj umrie, a nic nevysvetli. Najprv som sa usmiala, potom rozplakala. A tak len sedim a placem…
Ako tak rozmyslam o drakovi /medzitym som sa presvedcila, ze je este zivy/, usudzujem, ze mna postihol lepsi osud ako jeho. Predsa mam len aku-taku volnost. A to od sameho zaciatku. Vela som rozmyslala, preco je to tak, ved vsetci ostatni vazni, neviem, kolko ich tu je /za murmi na ostatnych poschodiach je iny vzduch, tam sa ja nedostanem, a akiste su aj tam vazni/, sedia za mrezami. Iba ja si slobodne chodim po poschodiach. Podla coho Nevedkovia usudili, ze nie som pre nich nebezpecna? Moznoze ich pani su mi podobni. Neviem, a zda sa, ze sa nikdy ani nedozviem. Pustili ma aj do zahrady a ukazali mi, kde maju semena. Aj do laboratoria mozem chodit. Dokonca ma Nevedkovia posluchaju. Ten, kto raz bude citat tieto riadky, sa akiste bude cudovat, kto su to ti Nevedkovia. Volam tak zelezne korytnacky. Akonahle som sa dozvedela, ze su to stroje a ze nechapu jednoduche veci, nazvala som ich Nevedkami. Len tak pre seba. Teda predsa len, ak sa tak nad tym zamyslim, zda sa mi, ze sa mi tu vodi nie ovela lepsie ako tym, co su v klietkach. A v komorach. Jednoducho moja izbietka je o cosi priestrannejsia ako tie ostatne miestnosti. A to je vsetko. Usilovala som sa prostrednictvom Nevedkov vysvetlit Stroju, Velitelovi, ze je to hotovy zlocin — chytit ziveho cloveka a drzat ho len tak. Chcela som im vysvetlit, ze by bolo lepsie, keby nadviazali spojenie s nami, so Zemou. No potom som sa presvedcila, ze okrem strojov tu nikoho niet. A stroje su naprogramovane: musia lietat vo vesmire, zbierat, co im pride do cesty, potom podat hlasenie. Lenze cesta spat trva akosi pridlho. Este vzdy dufam, ze sa toho dozijem a ze sa s Nimi stretnem a vsetko im vysvetlim. Moznoze oni ani nevedia, ze niekde vo vesmire ziju rozumne bytosti, ludia! Nazdavaju sa azda, ze oni su jedini?“
Ked Pavlys docital tento listok, Dag povedal:
— V podstate uvazovala celkom logicky.
— Mala na to dost casu, — povedal Sato.
— Cas! — rozculil sa Numilin. — Ved nevedela nic o kozmickych letoch.
— Zrejme to bola prieskumna lod, — odvetil Pavlys. — No je tu jedna zahada. A Nadezda ju odhalila.
— Zahada? — spytal sa Sato.
— Podla mna je to velmi zvlastne, ze taka obrovska lod, ktora sa vydala na daleku cestu, nema vobec spojenie so zakladnou, s materskou planetou. Podla vsetkeho leti vela rokov. Za take obdobie informacie stracaju na aktualnosti.
— Nesuhlasim s tebou, — povedal Dag. — Keby si tak bol na ich mieste! Predstav si, ze takych lodi je niekolko. Kazda ma prideleny urcity usek Galaxie. Dajme tomu, ze lietaju vela rokov. No a zivot v organickej podobe objavia prinajlepsom v jednom z tisic pripadov. V kazdom pripade hromadia informacie. Co je to sto rokov pre vyspelu civilizaciu, ktora si moze dovolit vyslat takych prieskumnikov? A potom si len tak pre zaujimavost prezru trofeje a rozhodnu, kam vyslu expediciu.
— Zmocnia sa vsetkeho, co sa im dostane do ruk? — spytal sa Sato, neskryvajuc nevrazivost k majitelom lode.
— Podla akych kriterii maju roboty rozlisit, ci ide o rozumne bytosti?
— Tak napriklad Nadezda bola oblecena. Videli aj nase mesta.
— To nie je dost presvedcive, — povedal Pavlys. — Mozu to byt pre nich mraveniska. Kde je zaruka, ze inde rozumne bytosti nechodia nahe a neobliekaju svoje domace zvierata?
— A pravdepodobnost, ze nadabia prave na rozumne bytosti, je predsa taka mala, — dodal Dag, — ze s tym akiste ani nerataju. V kazdom pripade sa usiluju o to, aby vsetky ich trofeje zostali pri zivote.
— Mlatime prazdnu slamu, — zhrnul Pavlys a vzal do ruky dalsi listok. — Nic zatial nevieme o tych, co vypustili lod. A nevieme ani to, co tym sledovali. V nasom useku Galaxie sme sa s nimi nestretli. To znamena, ze su zdaleka. Vieme iba, ze nas navstivili a ze sa z neznamych pricin nevratili domov.
— Mozno, ze je to tak lepsie, — povedal Dag.
„Raz, ak to este stihnem, napisem o svojich prvych rokoch v zajati. Teraz sa uz na vselico pamatam iba hmlisto, zda sa mi to vsetko take vzdialene, aj strach, aj zufalstvo, aj to, ako som hladala vychod, ako som sa chcela dostat k nim do centra a znicit vsetky ich stroje. Aby sme stroskotali! Vtedy som takto uvazovala, lebo som sa bala, ze opat priletia k nam na Zem a cosi vyvedu. Hned som vsak pochopila, ze s ich lodou si tak lahko neporadim. Akiste by tu ani sto inzinierov neprislo na to, ako co funguje. Teraz by som sa vsak uz mala vratit k udalostiam, ktore sa odohrali nedavno, pred par mesiacmi, tyzdnami, po tom, co som si zohnala papier a zacala si pisat dennik. Novi zajatci, ktorych dovliekli naposledy, sa dostali na to iste poschodie, kde teraz byvam ja, zrejme preto, lebo potrebuju ten isty vzduch. Spociatku ich drzali v komorke, akoby v karantene, na prvom poschodi, a potom ich umiestnili do velkych kabin vedla mojho kralovstva. Vtedy sa ma zmocnila nadej: co ak su to ludia alebo aspon mne podobni? No ked som ich uvidela — nazrela som, ked im Nevedkovia niesli jedlo — pochopila som, ze som sa opat iba strasne sklamala. Raz som v Jaroslavli videla predavat v obchode trepangy. Vtedy som sa cudovala, ako mozu ludia jest take svinstvo! Novi vazni mi ich cimsi pripominali. V kabine ich umiestnili po dva. Boli velke asi ako psy, klzke a odporne. Prislo mi vtedy zle a zavrela som sa do svojej kabiny. Ani som si o nich nic nezapisala do dennika. Na druhy den som vsetko rozpovedala svojej dracici, no ona samozrejme nic nechapala. Trepangy z kabiny nevypustali. Vzapati som sa dozvedela, ze ich je pat — dva su v kabine, tri v klietke za zeleznymi dverami. O niekolko dni som ich uvidela. Zistila som aj to, co jedia, lebo Nevedkovia ubrali z mojej zahradky a v saflikoch zacali pestovat akusi plesen, zrejme zivu, lebo sa hybala a neprijemne zapachala. A tuto piesen davali trepangom.
Hoci som k trepangom citila odpor, vedela som, ze je to nespravodlive. Nic zleho mi predsa neurobili. Tak som si zvykla zit medzi kadejakymi priserami a cudnymi tvormi, ze sa mi dokonca o nich uz ani nesniva. Z mojich skrabancov na stene, ktorymi odratuvam dni stravene v zajati, vznikol taky nekonecny a jednotvarny stlpec, az mi z toho prislo zle. No ked sa zamyslim, zistujem, ze kazdy den sa dozviem cosi nove. Aky je len clovek zvlastny tvor! Ved i ja mozem byt pre niekoho hrozny netvor. Moznoze i pre moju dracicu.
Napadlo mi, ci tieto trepangy nie su schopne aspon trochu mysliet. Raz, ked som prechadzala popri ich klietkach, hladeli na mna a zacali sa hybat. Isla som zo zahradky so zvazockom redkoviek v ruke. Boli drobne a zvadnute, no predsa to len boli vitaminy. Jeden trepang sa tmolil tesne pri mrezi. Zdalo sa mi, ze chce vylomit zamok. Nuz coze, pomyslela som si, ved aj mne to neraz napadlo. V prve dni, ked som bola zamknuta, i potom, ked ma zatvarali, lebo sme sa blizili k cudzim planetam. Zarazilo ma to. Co to ma znamenat? Spravaju sa presne tak ako ja. Azda myslia? No ked ma trepang zbadal, zasycal a odplazil sa dovnutra. Jeden Nevedko bol nablizku /ani som ho nezbadala, uz som si na nich tak zvykla/ a slahol trepanga elektrinou. Takto trestaju. Trepang sa schulil. Okrikla som Nevedka a chcela som ist dalej, no zrazu sa uslo i mne. Tak silno ma slahol prudom, ze som spadla a redkovky sa mi rozkotulali po dlazke. Zrejme mi chcel naznacit, ze s trepangmi sa nemam co bavit. Len-len ze som sa pozviechala, svaly ma v poslednom case pobolievaju, a odisla som do svojej kabiny. Hoci tu zijem uz dost dlho, nemozem si zvyknut, ze som tu pre nich ako kralik v laboratoriu. Ved ma hocikedy mozu zabit a strcit do muzea, do banky. A nic sa im za to nestane. Stisla som zuby a odisla.
Len potom vysvitlo, aku sluzbu mi tym uderom Nevedkovia urobili. Trepangy si spociatku mysleli, ze patrim k ich panom. Dokonca ma pokladali za ich velitela. Keby ma Nevedko nebol potrestal, nadalej by ma boli pokladali za nepriatela. No takto po troch dnoch, ked som isla popri nich k laboratoriu, aby som osetrila dracicu, vidim, ze sa jeden trepang plazi popri mrezi a sipi. Ticho sipi. Obzrela som sa: Nevedkovia nikde. „Coze by si rad, mily,“ pytam sa, „nie je ti azda dobre?“ Za tie dni som si uz na ne tak zvykla, ze mi uz vobec neboli odporne ako prvy den. Ale trepang iba sipi a strkoce. Vtedy som pochopila, ze sa so mnou zhovara. „Nerozumiem,“ odvetila som a chcela som sa usmiat, no rozmyslela som si to. Mozno by som im tym pripominala vlka, ktory ceri zuby. Zrazu sa na chodbe objavil velky Nevedko, ruky mal ako kovacik. Smetiar. Hoci som vedela, ze tito nebiju prudom, isla som dalej. Nechcela som, aby ma videli pri ich klietkach. Ked som sa vracala, znova som si pri nich postala, porozpravala. Aspon sa mam komu postazovat. Napadlo mi: mozno by sme sa lepsie dorozumeli pisomne. Napisala som na listok svoje meno, ukazala som to trepangovi a vyslovila ho nahlas. No obavam sa, ze to nepochopil. Na druhy den sa jeden trepang pobil s Nevedkami. Podla vsetkeho sa mu podarilo otvorit zamku, no chytili ho na chodbe. Zrejme natrafil na smetiarov a ti ho riadne dobili, kym privolali ostatnych. Urcite sa branil. Bola som na chodbe, zacula som lomoz, pribehla som, ale bolo uz neskoro. Prelozili ho do osobitnej komory a dali mu novu zamku. Vidim, ze ostatne trepangy v klietkach su rozrusene a znepokojene. Pokusila som sa dostat do komorky k trepangovi, ktoreho izolovali. No Nevedkovia ma nechcu pustit. Nebiju ma sice prudom, no jednoducho ma nepustia. Vtedy som sa rozhodla, ze zlomim ich zatatost. Stala som si ku dveram a cakam. Ked otvorili dvere, podarilo sa mi nazriet dnu. Trepang lezi na dlazke cely doranany. Nato som sa pobrala do laboratoria, vzala som si lekarnicku — nie je to prvy raz, co musim poskytnut prvu pomoc — a vosla som do komorky. Ked ma Nevedko chcel zastavit, ukazala som mu, co mam v taske. Nevedko znehybnel. Vedela som, co to znamena: radi sa so Strojom. Cakam. Presla minuta. Zrazu sa Nevedko odstupil — nech sa paci, chod si. Pri trepangovi som presedela tri hodiny. Prehanala som Nevedkov ako
