— Ak este natrafim na nejaky napis, zvecnim ho pre teba.
Na ceste ku svojej kabine, aj potom, ked vytahoval konzervator zo skatule, kde boli vselijake potreby, ktore tam svedomity Sato pribalil, jednostaj sa pokusal vybavit si v pamati handricku alebo listok s napisom. Ked sa vratil ku komore, kde ho cakala /uz sa zacal obavat, ze zmizne/ kopka belaveho prachu, prestaval verit v existenciu napisu. Rozum mu napovedal neverit v zazraky.
Dag sa podchvilou na cosi vypytoval, no Pavlys mu bud neodpovedal, alebo, ak sa tomu nemohol vyhnut, odpovedal vecne a strucne.
— Co robis? — spytal sa Dag.
— Hladam priechod, — odpovedal Pavlys. — Aby som sa mohol dostat dalej.
— Ako to tam bolo napisane? — opytal sa Dag.
— Po rusky.
— To si uz povedal. Ale akym pismom? Akymi pismenami?
— Pismena? Boli to velke tlacene pismena.
Natrafil na priechod. Dal sa lahko otvorit. Bola to zvlastna miestnost, rozdelena priehradkami na rozlicne velke casti rozneho tvaru. Niektore z nich boli zasklene, ine oddelene od chodby sietou.
Uprostred chodby stalo cosi ako pologula. Pripominalo to vysoku korytnacku s priemerom zo sestdesiat centimetrov. Pavlys sa jej opatrne dotkol a vtom sa nepredvidanou lahkostou rozbehla po chodbe, akoby stala na dobre namazanych kolieskach. Pologula narazila do steny a zastala. Luc lampasa osvetloval v tme kuty a vyklenky. Nie vsetky boli prazdne. Na jednej kope lezalo kamenie, na druhej ulomky dreva. Ked sa lepsie prizrel, ulomky pripominali zvysky akehosi velkeho hmyzu. Pavlys napredoval pomaly, podchvilou na lod referoval takmer o kazdom svojom kroku.
— Chapes, co je to za korist?! — rozohnal mu myslienky Dagov hlas. — Mozno predpokladat, ze ju opustili pred styridsiatimi rokmi.
— Mozno pred tridsiatimi.
— Moznoze i pred patdesiatimi. Mozog iba teraz poskytol predbeznu informaciu.
— To je aj tak jedno, — povedal Pavlys. — Ani pred tridsiatimi rokmi sme sa este nepustali za hranice Sustavy.
— Viem, — odvetil Dag. — No este sa presvedcim, ci nemas halucinacie.
Nebolo sa o com presviedcat. O to skor, ze vedeli — lod, ktoru nasli, neprichadzala od Slnka. Nanajvys sa k nemu mnoho rokov priblizovala. A predtym sa musela vzdalovat. Iba pred styridsiatimi, patdesiatimi rokmi ludia dobyli Mars a pristali na Plute. A tam, za Plutom, lezal neznamy vesmir — ako zamorske krajiny pre ludi staroveku. A v tomto vesmire nikto nevedel hovorit ani pisat po rusky.
— Mam taku teoriu, — povedal Numilin. Numilin, inak nezhovorcivy, casto drzal kazne, lebo sa velmi rad pocuval. — Kedysi davno nas navstivili a prijali rusky jazyk ako dorozumievaci prostriedok.
— Preco? — cudoval sa Sato.
— Zapacil sa im.
Dag povedal:
— Slava, pokracuj. Nepocuvaj nas, lebo sa z nas zblaznis.
Pavlys presiel do dalsej casti, pokusal sa zorientovat v labyrinte chodieb, vyklenkov, komor. O pol hodiny povedal:
— Boli to hotovi starinari.
— A Nadezda?
— Zatial o nej nic neviem.
Zrejme si jednoducho nevsimol jej stopy, ked prechadzal mimo nich.
Predmety v cudzej lodi boli zahadne. Pologule, ktore sa lahko odkotulali od noh, vyklenky, zapratane kadejakymi haraburdami a pristrojmi, ktore bohvie na co sluzili, splet vedeni a rur, jasne skvrny na stenach a siete na strope, smyklave plochy dlazky, popraskane priesvitne blany. Pavlys sa nemohol dopatrat, aki vlastne boli obyvatelia tejto lode. Raz sa dostal do miestnosti, ktoru akiste obyvali obri, inokedy zasa nadabil na komorku pre skriatkov, potom prisiel k zamrznutemu bazenu a zamarili sa mu podlhovaste tela zamrznute v mutnom lade. Potom sa ocitol vo velkom sklade, ktoreho vzdialenejsia stena pripominala akysi stroj. Jej plochu vypinali vyhasnute obrazovky. Hned pri dlazke, ale aj tesne pod stropom, asi takych pat metrov nad hlavou, sa tiahol rad gombikov.
Tato nelogickost okoliteho sveta cloveka drazdila, lebo si nijako, ani priblizne, nevedel vyprodukovat pracovnu hypotezu, na ktoru by sa mohli „navliect“ fakty. A mozog, unaveny od bludenia po labyrintoch, prave toto potreboval.
Za riedkou sietou /dalo sa preliezt cez jej oka/ lezala cierna, vo vakuu sprachnivena hmota. Ziva mohla mat asi tak rozmery slona. Mozno to bol jeden z kozmonautov. No od chodby ho oddelovala siet. Azda ho za cosi potrestali a uvaznili. A ked bolo treba urychlene opustit lod, zabudli nanho. Alebo ho nechceli vziat so sebou.
Pavlys povedal Dagovi o zajatcovi, no ten pohotovo odvetil:
— Zachranny cln bol predsa urceny pre mensie bytosti. Ved si videl.
Samozrejme mal pravdu.
Na dlazke vedla ciernej hmoty sa povalovala prazdna nadoba s priemerom asi patnast centimetrov.
A o taku polhodinu vo vedlajsej chodbe, za prikrytym, no neuzavretym priechodom, Pavlys natrafil na kabinu, kde byvala Nadezda.
Do kabiny nevosiel. Zastavil sa na prahu a hladel na lozko pedantne prikryte sivastou latkou, na vyblednutu satku s drobnymi cervenymi bodkami pohodenu na dlazke, na policku, kde stala salka s odlomenym uskom a este akesi ine predmety. Potom, ked sa vracal do tejto miestnosti, zakazdym zbadal dalsie a dalsie veci, ktore patrili Nadezde. No vtedy prvy raz si zapamatal iba cervene bodky na satke a salku s odlomenym uskom, lebo prave tieto veci boli tu menej pravdepodobne ako tisice neznamych strojov a pristrojov.
— V poriadku, — povedal Pavlys. Zapol rozptylovac konzervatora, aby sa zachovalo v kabine vsetko tak, ako to bolo v povodnom stave.
— O com to hovoris? — spytal sa Dag.
— Nasiel som Nadezdu.
— Coze?
— Nuz vlastne nie Nadezdu. Nasiel som kabinu, kde byvala.
— To hovoris vazne?
— Smrtelne vazne. Tu stoji jej salka. A zabudla si tu este satku.
— Pocuj, — povedal Dag, — viem, ze si nezosalel. No predsa len tomu nemozem uverit.
— Ani ja tomu neverim.
— Predstav si, — povedal Dag, — ze by sme dajme tomu pristali na Mesiaci a najdeme tam dievca, ako si len tak sedi a vysiva.
— Cosi take, — suhlasil Pavlys. — No je tu ta salka. S odlomenym uskom.
— Stara salka?
— Celkom stara. Ani neviem, kolko moze mat rokov.
— A kde je Nadezda? — spytal sa Sato.
— Neviem, — povedal Pavlys. — Davno tu uz nie je.
— A co mas este? — spytal sa Dag. — No, povedz este nieco. Aka bola?
— Bola pekna, — povedal Sato.
— Pravdaze, — suhlasil Pavlys. — Velmi pekna.
Zrazu Pavlys zbadal za ustlanym lozkom nevelku skatulu plnu vselijakych veci. Akoby sa Nadezda chystala na cestu, no cosi ju prinutilo vsetko nechat tak a bezat len s prazdnymi rukami.
Pavlys poprasoval veci konzervatorom, preberal ich a ukladal na postel. Bola tam sukna z umelej latky, zosita hrubymi nilonovymi nitami, „vrece“ s otvorom pre hlavu a ruky, sal ci stola, upletena z pestrofarebnych vlakien…
— Zrejme tu byvala dost dlho, — povedal Pavlys. Celkom na spodku skatule lezal zvazok bielych stvorcovych listkov, popisanych pravidelnym doprava naklonenym pismom. Pavlys za zdrzal a nedal sa do citania, kym sa nepresvedcil, ze sa mu listky nerozsypu medzi prstami. Citat ich zacal az vo svojej kabine, kde si mohol vyzliect skafander, lahnut si na nafukovaci matrac a naplno zapnut osvetlenie.
— Citaj nahlas, — naliehal Dag. No Pavlys odmietol. Bol velmi unaveny. Slubil vsak, ze im precita
