ukladal v kabine veci, Sato namontoval osvetlenie a vyskusal radiostanicu. Potom sa rozlucili.
Sest hodin naberali rychlost. Dag trpol, aby vlecne lano bolo dost pevne. Ked skoncili rozbiehame, Pavlys sa postavil za riadiaci pult a sledoval, ako popri nom leteli strieborne valceky — naklad vyhodeny cez palubu, ako postupne zaostavali, ani vyprevadzajuci na nastupisti. Pretazenie sa dalo vydrzat, nuz sa zacal venovat svojej praci. Riadiaci pult mu poskytol malo informacii. Na tento pult bol nezvycajny pohlad. Vlastne na celu kabinu. Akiste tu vystrajal daky ulicnik. Nie ulicnik, skor neplnolety radioamater, ktoremu dali k dispozicii drahu a zlozitu aparaturu, aby ju zdemoloval. A on ju aj dokladne znicil: tranzistory pouzil ako klince, z dosak s plosnymi spojmi si urobil podstavec, platinovou foliou si namiesto tapiet oblepil povalu. Podla vsetkeho, Dag to zistil hned, len co sem vstupil, bolo riadenie lode povodne plnoautomaticke. No potom ktosi bez akychkolvek zabran strhol kryty a oblozenie, bezdovodne porobil kratke spojenia — jednoducho urobil vsetko, aby z chronometra urobil primitivny budik.
Zarazajuce bolo, ze nikde nestala stolicka ani kreslo alebo cosi, co by sluzilo tomuto ucelu. Moznoze povodni majitelia ani stolicku nepoznali. Pavlys vlacil za sebou kameru a nakrucal vsetko, co sa len dalo. Pre kazdy pripad. Ak by sa nahodou cosi zomlelo, filmy zostanu. Slabe bzucanie prilboveho lampasa iba zdoraznovalo absolutne ticho navokol. Bolo tak ticho, az sa Pavlysovi zamarilo, ze pocuje suchot krokov a akysi sramot.
Zacal sa citit akysi nesvoj. Prichytil sa pri nezmyselnom posunku — polozil dlan na rukovat blastera.
— Atavizmus, — povedal.
Vysvitlo, ze to povedal celkom nahlas, lebo v radiotelefone sa ozval Dagov hlas.
— Co to hovoris?
— Zvykol som si, ze sme vzdy boli spolu, — povedal Pavlys. — Je mi akosi cudne.
— A este minuly tyzden si zuril.
— Ja?
— Uz si zabudol? Pri veceri si mi povedal, ze len co sa dostanes na Zem, pousilujes sa, aby si sa uz s nikym z nas v zivote viac nestretol.
— Jedno nevylucuje druhe.
— Mozeme sa vystriedat. Hoci to nie je jednoduche.
— Netreba. Ved vies.
Dag si vzdychol. A jeho povzdych, prekonajuc niekolko kilometrov vzduchoprazdna, zaznel v sluchadlach prilby.
Pavlys sa videl ocami pozorovatela: cloviecik v ligotavom skafandri, chrobacik v obrovskej banke naplnenej omrvinkami. A vydal sa na prvu put po lodi.
Chodba vedla jeho kabiny viedla do okruhlej prazdnej miestnosti. Pavlys sa odrazil od prielezu a dvoma skokmi ho prekonal. Za prielezom chodba pokracovala. Jej steny aj dlazky boli rovnakej modrej farby, takmer belavej, akoby vyblednutej od slnka. Svetlo prilboveho lampasa sa rozlievalo dosiroka a odrazalo sa od stien. Chodba pred nim sa zahybala. Pavlys ju zakreslil do planu. Plan lode zatial znazornoval akusi elipsu, v prednej casti ktorej bol vyznaceny nakladaci otvor a helling pre zachranny cln ci raketu, ktorej tam uz nebolo, riadiaci pult, chodba, spojovaci pult s okruhlou miestnostou a este tri chodby, ktore sa zacinali pri pulte. Vedel, kde su motory, ale zatial ich do planu nezakreslil. Mal dost casu, aby si vsetko dokladne prezrel.
Asi po sto krokoch chodba ustila do napoly odkryteho otvoru, pri ktorom lezalo cosi biele, ploche. Pavlys sa k tej bielobe pomaly priblizil. Naklonil hlavu, aby si lepsie posvietil. Bola to obycajna handra. Biela handra, krehka pod vplyvom vakua. Pavlys k nej prisunul nohu, chcel ju prekrocit, no zrejme sa jej nevdojak dotkol a handra sa v okamihu rozsypala na prach.
— Skoda, — povedal.
— Co sa stalo? — spytal sa Dag.
— Staraj sa o seba, — povedal Pavlys. — Lebo sa celkom odpojim.
— Len to skus. Hned za tebou priletim. Nezabudni na plan.
— Nezabudol som, — povedal Pavlys a zaznacil otvor do planu.
Za otvorom sa chodba zvacsovala, rozvetvovala sa na vsetky strany. No Pavlys ju zatial nezakreslil do planu.
Vybral si iba prostrednu chodbu, najsirsiu. Zaviedla ho k dalsiemu, tesne uzavretemu otvoru.
— Tak, a to by pre dnesok stacilo, — povedal Pavlys. Dag mlcal.
— Co mlcis? — spytal sa Pavlys.
— Nebudem ta predsa rusit, len si hovor.
— Dakujem. Dostal som sa k uzavretemu otvoru.
— Neunahli sa s otvaranim, — povedal Dag. — Mozno sa tam udrzala atmosfera.
— Asi sotva. Vsetko je tu mrtve.
Osvetlil stenu okolo otvoru. Zbadal vycnievajuci stvorec a presiel po nom rukavicou.
Otvor sa zlahka odchylil a Pavlys sa pritisol k stene. No nic sa nedialo.
Zrazu sa mu zazdalo, ze za nim ktosi stoji. Prudko sa otocil, vrhol luc svetla na chodbu. Nikto. To iba nervy. Dagovi nic nepovedal a prekrocil prah.
Ocitol sa v priestrannej komore, kde pozdlz stien stali policky. Na niektorych z nich lezali akesi skatulky. Nazrel do jednej z nich. Skatulka bola do tretiny zaplnena prachom. Co v nej bolo predtym, tazko uhadnut.
Vo vzdialenom kute komory lampas osvetlil este jednu bielu handru. Pavlys sa rozhodol, ze k nej nepodide. Radsej potom pouzije konzervator, aspon bude zaujimave na Zemi zistit, z coho latku vyrobili. No ked Pavlys preniesol luc lampasa nabok, zrazu zbadal, ze na handre je cosi napisane. Azda sa mu to iba zdalo? Urobil tym smerom krok. Teraz uz jasne videl cierny napis. Pavlys sa naklonil. Cupol si.
„Volam sa Nadezda“ — bolo napisane na handre. Po rusky.
Pavlys stratil rovnovahu a rukou sa dotkol handry. Handra sa v okamihu premenila na prach. Zmizla. Zmizol aj napis.
— Volam sa Nadezda, — zopakoval Pavlys.
— Co? — spytal sa Dag.
— Je to tu napisane.
— Co sa to s tebou robi?
— Bolo tu napisane: „Volam sa Nadezda“— povedal Pavlys.
— A kde, prosim ta?
— Uz nikde, — povedal Pavlys. — Dotkol som sa a zmizlo to.
— Chvalabohu, — povedal ticho Dag. — Upokoj sa.
— Som celkom pokojny, — odvetil Pavlys.
3
Pre Pavlysa bola do tej chvile lod akymsi prizrakom, jej existencia bola relativna, akoby dana pravidlami hry. Ani potom, co zakreslil do planu — na platnicku z umelej hmoty, ktoru mal pripevnenu na lavom zapasti — siet chodieb a priechody, nedostal sa za ramec tejto relativity. Bol ako mysliaca mys v laboratornom labyrinte. Na rozdiel od skutocnej mysi vsak Pavlys vedel, ze labyrint je konecny a urcitym sposobom sa premiestnuje v kozmickom priestore, priblizujuc sa k Slnecnej sustave.
Napis, ktory sa rozpadol na prach, narusal pravidla, kedze sa tu nemohol zrazu zjavit ako v rozpravke, a jedinou moznostou bolo ho vymazat z mysle: jednoducho neexistoval. Dag to tak spravil. Podobne by bol konal aj Pavlys, keby bol na jeho mieste.
— Prave Nadezda? — spytal sa Dag.
— Ano, — odvetil Pavlys. Hladel na kopku belaveho prachu.
— Uvaz, Slava, — povedal Dag. — Ty si fyziolog. Vies co? Azda bude lepsie, ak ta vystriedame. Alebo celkom nechame lod bez kontroly.
— Vsetko je v poriadku, — povedal Pavlys. — Len nijake strachy. Zasiel som po konzervator.
— Naco?
