filme mihali oblaky, kmen stromu, kopa hliny, cierne kridla… Len aby Leskina nezachytil… Tresk, hrmot… Jim vyskocil bocnym prielazom, pricom Pavlysa buchol do pleca… Tatjana mu pomahala do planetochodu vtiahnut astronomovo telo… a dracie pazury sa zaparali do panciera planetochodu…
Potom nastalo ticho, len v usiach zvoni a cez to zvonenie preraza chod zapnuteho motora a chriplavy ston.
— Musel som, — ozval sa zrazu Leskin tvrdym a pokojnym hlasom, — zachranit Pavlysa… Chcel som… — hlas mu zlyhal.
Pavlys chcel pustit riadiacu paku… Nebolo to lahke, ruky mu priam primrzli ku kovu. Leskin lezal na dlazke kabiny. Tatjana mu rozrezala zakrvavenu kombinezu. V kute schuleny do klbka driemal svist.
21
Zachrannu raketu nemohli volat, nemala kde pristat. Prevoz Leskina do stanice v planetochode bol nebezpecny. Stratil vela krvi. Pavlys ho osetril, ako mohol, dal mu analgetikum.
— Zideme k rieke, — povedal. Uz mu nemal kto protirecit.
Jim zaujal miesto vodica. Pavlys s Tanou pridrzali Leskina, aby sa az tak nepoudieral. Jim riadil opatrne, planetochod vsak jednako nadskakoval. Azda bolo aj dobre, ze Leskin stratil vedomie.
Ked dosli k rieke, planetochod vosiel do vody a zo styri kilometre plaval po prude. Pri nizkom, miernom brehu, od ktoreho sa vo vzdialenosti asi sto metrov zacinal nevysoky priehladny les, poziadal Pavlys Jima, aby vysiel na breh a zastal pri prvych stromoch. Leskina vyniesli na travu. Lekar s Tanou ostanu pri nom a Jim na vozidle bude uhanat po lieky a zachrannu kapsulu, v ktorej raneneho do stanice prevezu bezpecnejsie.
— Aj tak to je nebezpecne, — povedal Jim, ked uz bol pri vozidle. — Mozu priletiet.
— Neznepokojuj sa, — ubezpecoval ho Pavlys. — Draky nepridu.
— Si o tom presvedceny, doktor?
Pavlys s Tatjanou sa divali za planetochodom, ako prechadza cez rieku, prediera sa krovinami, vystupuje na vzdialeny svah. Zmizol, no isty cas k nim este doliehal praskot konarov a hucanie vozidla. Potom ostalo ticho. Leskin chvilami postonaval. Den bol oblacny, suchy.
— Nehnevaj sa nanho, Slava, — prihovorila sa Tana.
Sedela vedla Pavlysa a rukami si obopinala kolena. Pavlys Leskinovi kontroloval na zapasti pulz. — Chranil ta.
— Nehnevam sa.
— Dracie vajce sa rozbilo.
— Ani som to nezbadal. A co svist?
— Je v kabine. Ani netusi, co vsetko sa kvoli nemu stalo.
Nad riekou zavial vietor a sceril vodu.
— Vies, Tana, — povedal Pavlys, — mozno coskoro bude stat nasa stanica tu.
— Na brehu? To by bolo dobre. — Tanu to vobec neprekvapilo.
— Tebe by sa to pozdavalo?
— Pri vode, da sa kupat v lete, ked je horuco. Preco…?
— Porozpravam ti maly detektivny pribeh. Ved kazda detektivka sa konci tak, ze detektiv v solovom vystupeni prezradza svoje omyly a originalne napady, ktore ho doviedli k objasneniu, kto vysypal jed do oblubenej case starej grofky.
— Rozpravaj, detektiv, — povedala Tatjana. Bola ustata, znepokojena kvoli Leskinovi a zucastnovala sa na hre bez zvycajneho nadsenia. — Aj tak zvelicujes.
— Pravdaze. Cela literatura stoji na zvelicovani. Teda ake boli verzie? Ze na planete ziju troglodyti a draky nas mali za nich. Sotva. Uroven evolucie tomu nezodpoveda. Druha verzia je tvoja: kedysi sem prileteli priselci, rozhnevali draky, a tie maju dobru pamat.
— Rozumiem. To vsak je hlupost, a nie verzia.
— Tato verzia nie je horsia ako ktorakolvek ina. Napokon vsetko smeruje k dvom variantom: alebo sme drakom prekazali, alebo nas pokladaju za dakoho ineho…
— Mal som stastie. V den, ked som sem priletel, ste zostrelili draka. Skumal som ho. Co vyslo najavo? Draci metabolizmus nie je usposobeny na spracovanie ludi. Navyse som zistil, ze ani neprijemne, krvilacne komare nemozu upotrebit nasu krv. Kapu od nej. Je to tak, ako keby ludia zbierali muchotravky a narocky ich jedli, aby mohli v mukach umriet. Podstatne je, ze jedny aj druhe vyvadzaju iba na nasom pahorku. V lese uz nie su.
— A tak vznikla nova verzia, — povedala Tatjana.
— Pravdaze! Nazvime ju verziou tragickeho omylu. Nechtiac sme obyvali cudzi pribytok. Komare letia za teplom, za teplom svistov. Ked letia na nas, ako mozu vediet, ze to nie je to prave teplo? Draky nas zasa pokladaju za cosi ine, za svoju zvycajnu korist, za sviste.
— Preto ked ta chcel drak zdrapnut, zatal pazury meter nad zemou? Aj ked som to skusala s plazenim, drak ma minul, zatal pazury meter nad zemou. Preto sa vrhaju na svetle farby?
— Oklamal ich instinkt. Privykli polovat prave tak.
— Ved na nasom pahorku nie su sviste!
— To nas mylilo. Inak by bolo tazko nepochopit, o co ide. Preto sme zaujali miesto svistov v jedalnom listku komarov.
— A potom kde… — zacala Tana, ale Pavlys ju prerusil:
— To dokazuje, ze tu existuju ekologicke oblasti. Kazdy pahorok predstavuje zomknute spolocenstvo. Komare ziju v svistich norach, piju svistiu krv. Je velmi pravdepodobne, ze aj komare su svistom dako potrebne. Mozno, ze sviste pozieraju ich larvy. Sviste sa zivia mravcami a reguluju ich mnozstvo… Aj draky maju vyznamnu ulohu v susedstve tohto spolocenstva… No davaju dobry pozor, aby sa ich sfery nepomiesali. Pozieraju slabych a tazkopadnych.
— Sedela som na streche, — spomenula si Tatjana.
— Ukaz premnozenych mravcov bol pre mna poslednym tahom na obraze tohto sveta, — vysvetloval Pavlys. — Dobre, pojdeme dalej. Co sa stalo? Prileteli sme my a usadili sme sa na pahorku. V case dazdov, ked zivot na planete uticha. Zrovnavame nory, zaciname stavat, robime hluk, sviste kapu alebo utekaju do lesa. Tam nemaju zvycajnu potravu a postupne vymieraju. Pamatas sa na svista, ktoreho si priviezla? Bol chory, napoly zdochnuty. Komare si v procese evolucie zvykli na nove sviste. Nemozu odletiet. Nie su tu sviste, letia za teplom, stipu teda nas a kapu. Draky sme pripravili o strechu nad hlavou. Rady by zmenili pahorok, no zrejme kazdy pahorok ma vlastnych rodovych majitelov a rozlicne dracie rody si na svoje uzemie nepustia cudzich…
— Co ak aj tu bude daco podobne? — Tatjana sa poobzerala a zapocuvala sa do zvukov lesa.
— Vsetko zavisi od nas. Kym sa prestahujeme, preskumame to tu, ci zasa volakoho nevyplasime.
— Suhlasim, — povedala Tatjana. — Mne sa tu paci.
22
Hviezdolet Segeza sa dostal na obeznu drahu desat tyzdnov po tom, co Pavlys vymenil doktora Stresneho. Vyslal raketu s nakladom pre stanicu. Nina s Pavlysom sli k pristavacej rampe peso a mala Tatjana s Jimom davali do poriadku planetochod — neunavny pracant zacal strajkovat prave vtedy, ked bolo treba hostom ukazat, ze prisli na ukazkovu stanicu.
Pred paliacim slnkom sa ukryli pod pristresok vedla zachrannej rakety. Po klzkom, ligotavom boku rakety sa vinula dlha retaz oranzovych pavukov. Na cele najvacsi, velitel, za nim dalsi podla velkosti. Na kove sa pavuky neudrzali, podchvilou podajeden duto spadol na umelu dlazku, a nasledujuce hned doplnili utvar.
— Nasli hniezdo, — povedal Pavlys.
Pavuky mali rady vtacie vajcia a jednostaj za nimi snorili po okoli.
— Lupici, — riekla Nina, — A ako to uz byva, zbabelci.
Dlanou prikryla pavuka vyskumnika, pobiehajuceho pred utvarom. Pavuk predstieral, ze je mrtvy. Nina ho hodila do krikov. Ostatne pavuky sa dali bezhlavo na utek, utvar sa rozpadol.
— Nech si len pobiehaju. Mozno si papagaj stihne skryt vajcia.
