Vecer, ked slnko zapadlo a nastal vytuzeny cas, ked sa draky vracaju domov a komare este chvalabohu nevyletuju na lov, stanica sa vyludnila. Kazdemu sa nakopilo mnozstvo neodkladnych uloh, nikto nemal splneny pracovny program a vsetci sa ponahlali dobehnut hodiny nuteneho nicnerobenia. Pavlys zastihol Jima pri vychode.
— Velmi sa ponahlas?
— Nie, ani nie. — Slusnost a privetivost boli jeho silnymi strankami. V skole urcite daval opisovat lajdackym spoluziakom. Komu sa zachcelo, mohol ho vyuzit. Pavlys vedel, ze Jim sa ponahla, pretoze okrem svojich musel skontrolovat aj Leopoldove pristroje. Co sa da robit, Pavlys nebol lepsi od inych.
— Jim, ukaz mi nory.
— Ake nory?
— Doktor Stresnij pozoroval, ze komare vyletuju z dier.
— Odvsade vyletuju. Pod, ukazem ti nory.
Jim kracal vpredu. Bol zababuseny do deky a na rukavoch mal podsite gumene manzety. Na hlave sa mu tycil akysi vytvor z umelej hmoty, podobny na starodavnu potapacsku prilbu. Obrovske okuliare a obvaz mu davali vyzor polarneho badatela, ktory sa z poslednych sil prebija k polu. Pavlys vedel, ze sotva vyzera lepsie. Pozical si Stresneho specialny oblek a Leopold, majster na vsetko, mu ho upravil a vylepsil.
— Pozri, — povedal Jim, ked zastal na svahu. — Tu su nory.
Svah bol posiaty jaskynkami s priemerom asi tridsat centimetrov.
— Co tu zije okrem komarov?
— Stresnij sa nazdaval, ze sviste. Ked prsi, ziju v norach a v obdobi sucha sa stahuju do lesa.
— Hryzu?
— Co si, su neskodne. Ani papulu nemaju, iba akusi nahradku. Maly chobot. Rypu nim do zeme a hladaju hmyz.
— Co su to za sviste?
— Ani neviem, kto ich prvy tak nazval. Keby ich bol nazval mravciarmi, boli by mravciarmi. Aj rydzikmi ich mozes volat, len ich neukladaj do kosika. Ja pojdem, dobre?
Pavlys sa usadil pri nore a rozhodol sa cakat. Sprchlo, draky by sa nemali zjavit. Vokol vystrajali komare, no bolo ich malo. V ochrannom odeve s dvojitymi rukavicami bolo horuco. Nory vyzerali ako oci dajakeho monstra. Nitky veduce k rozlusteniu sa zdali byt nablizku. Lekar ich vsak zatial nenasiel.
Z ciernej nory akoby sa vyvalil kudol pary. Navrchu sa zahynal a ako vejar sa rozprestieral vo vetre. Pavlys sa prizeral. Pre boha ziveho! Ved su to komare! Desiatky tisic ich vyletovalo z ukrytu na lov. Stresnij mal pravdu. Hniezdili v norach.
Komare reagovali na teplo. Vybocovali zo smeru, aby si pochutnali na Pavlysovej krvi, nielen z najblizsej nory, ale aj zo vzdialenych, z krikov nizsie na svahu…
O dve minuty Pavlys nevydrzal a vybehol hore. Do stanice vbehol oblepeny komarmi ako mucholapka a dlho ich zmyval horucou vodou. Zato vymyslel viac ci menej prijatelnu metodu boja s komarmi: treba postavit pri norach nieco teple — a pasca je hotova.
Tri komare zachoval. V skatulke si ich priniesol do izby, Vyzliekol sa. Pootvoril zasuvku stola, polozil do nej odchylenu skatulku a cakal. Necakal dlho. Komare vyleteli ako stihacky, okamzite sa zorientovali a prisali sa k nastavenej ruke. Pavlys vydrzal vpichnutia a s trochou sebalutosti pozoroval, ako sa tela komarov plnili jeho krvou. Napokon sa nacicali, s uspokojenim jeden po druhom odleteli z ruky hladat pokojne miesto, aby si po dobre vykonanej praci oddychli. Zapacilo sa im na stene medzi postelou a umyvadlom.
Pavlys listoval v Stresneho denniku a obcas pozrel na komare. Pokojne driemali. Mozno to na ne neucinkuje… Vtom jeden tazkopadne zatrepal kridelkami, pokusil sa vzlietnut, nemohol a spadol na zem. Zdochol. O niekolko sekund to zopakoval druhy. Aj treti.
Pavlys si cupol. Komare lezali nozkami hore. Zdochnute. Dalsia analyza nebola potrebna. Otravili sa Pavlysovou krvou. Zakon vzajomnej nepozieratelnosti /velky objav v biologii a kanibalizme!/ platil na tejto planete vseobecne. Vztah medzi ludmi a miestnou faunou nikdy nenadobudne gastronomicky charakter. Komare pritahovalo vylucne teplo.
17
— Kde by som mohol vidiet svista? — obratil sa pri veceri Pavlys na Ninu.
— Nevidela som ich zblizka, — odvetila. — Iba letmo. Su velmi bojazlive a ostrazite.
— Podobaju sa na tucniaky, — povedala velka Tatjana.
— Ja vam zozeniem svista, — ponukla sa mala Tatjana. — Viem o jednej obyvanej nore dolu.
Pavlys potreboval svista. Komare zili v svistich norach. Na druhy den rano Tatjana privliekla svista.
— Doktor, — volala, nazerajuc do nemocnice, kde mal Pavlys rehabilitacne cvicenie s Leopoldom. — Vas rozkaz je splneny. Tu je zajatec.
Pavlys razom pochopil, o co ide.
— Vypocujem si ho sam. Kde ste ho ubytovali?
— Lezi poviazany v tanku.
— Kladol odpor?
— Nie. Chcela som ho doviest do stanice, no Nina mi to zakazala.
— Preco? — opytal sa Pavlys, nahliac sa za Tatjanou po chodbe. — Ved vonku su draky.
— Nazdava sa, ze by nas mohol nakazit. Skuste ju presvedcit!
— Napokon ma pravdu… Prsi?
— Draky nevidno. Nebojte sa!
— Nebojim sa. Kto sa uz dnes boji drakov, prosim vas?
Planetochod stal pred poodchylenymi dverami. Pri nom cakala Nina. Mala sluzbu, bola v zastere s volanikmi, no ani ta nezmenila veducu na zenu v domacnosti. Nic na tom nemenila ani celenka, zakryvajuca jazvu na cele, hoci sa hodila k zastere. Nina, akoby vytusila Pavlysove myslienky, povedala:
— Varim vyborne. Dnes sa sam o tom presvedcite.
Nato inym tonom pokracovala:
— Pavlys, ak to zviera naozaj tak velmi potrebujete, robte si s nim sam. Nikomu nedovolim dotykat sa ho. Uz zdochyna a vyzera, akoby malo mor.
— Ako to vies? — rozhorcila sa Tana. — Je v planetochode. Okrem mna ho nevidel nik. Ak chces vediet, je velmi mily.
— Nazrela som dnu. Aj ja som zvedava… Tatjana!
Tatjana uz bola pri planetochode. Otvorila dvere, a kym jej lekar stihol pomoct, zviazaneho svista vytiahla von.
— Aj tak som ho uz drzala, — povedala.
Pavlys sa sklonil nad svista. Lezal na boku a ledva dychal. Bol velky asi ako stredny pes. Mal okruhle, podlhovaste telo, kratke rucky a nozky a vzpriameny pri nore by vyzeral ako ozajstny svist. Tym sa vsak podobnost koncila — stacilo pozriet na bielu papulu prechadzajucu do maleho chobota. Svist sa metal, snazil sa vymanit z put, no robil to akosi nasilu, akoby chcel ukazat, ze sa s osudom az natolko nezmieril, ako sa to moze zdat.
— Len ho nerozviazte, — upozornovala Tatjana, — lebo ujde. Kde zasa dakeho chytim? Sviste sa len tak na ceste nepovaluju.
Zviera previnilo vzdychlo. Ved ono sa valalo na ceste.
Nad svistom poletovalo zopar komarov. Kazdu chvilu sa mohol zjavit drak. Pavlys odtisol Tanu, zdvihol svista a odniesol ho dnu. Bol lahky a horuci.
O dve hodiny svist zdochol. Bol vycerpany, styrany vsetkymi svojimi chorobami. /Nina mala pravdu ako vzdy./ Pavlys ho nevedel zachranit, preskumal mu vsak krv a obsah zaludka. Svist sluzbu vede preukazal.
Uz sa vytvaral pomerne logicky obraz, chybal len posledny tah. Ako sa Pavlys zaoberal svojou obetou, nazrela do laboratoria Nina a dala mu zopar otazok. Pavlys pochopil, ze je jej jasne, akym smerom sa uberaju jeho
