Stroj znova poskocil. Pavlys by tazko zratal, kolko raz poskocili alebo vhupli do vymoli. Planetochod si kliesnil cestu pralesom, predieral sa potokmi a roklinami.
— Nase myslenie a konanie podlieha staremu stereotypu, — pokracoval Pavlys. — Vsetci sme tu ludia vzdelani, sedeli sme na prednaskach o nezasahovani a tak dalej. Predstierate, ze respektujete zakony, ktore si ludstvo krvopotne stanovilo. No len co sa vas cosi dotkne, prebudi sa vo vas zabijak. Zabit draka! Vytycili ste si nove kredo.
— Nezovseobecnujte, Pavlys, — poznamenala Tana. — Zabijak sa prebudil iba v Leskinovi. To on neveri v priatelstvo s dravcami.
— Neverim, — tvrdo vyhlasil Leskin.
Pavlys si uvedomil, ze jeho monolog nevyvolal zelatelny ucinok. Aj oni to vsetko vedeli. Lahko sa kritizuje v planetochode, zato uz horsie na obchodzke, ked ma clovek skontrolovat udaje na pristrojoch a nad hlavou mu kruzi drak, co o ekologii a humanizme nema ani potuchy.
Planetochod sa prebrodil cez siroku rieku, vysiel na breh a zacal pomaly stupat do svahu, vyvalujuc pred sebou velke stromy.
— Ideme na pahorok? — opytala sa Tatjana.
— Vari sme uz tu? — zacudoval sa Pavlys. — Skuste vyjst este kusok na nejake otvorene priestranstvo, no pokial mozno nenapadne.
— Museli by sme ist serpentinami, — vysvetlovala Tatjana. — A mozno by sme narobili viac hrmotu, ako kedsa dame rovno na pahorok.
— Ako myslis.
Planetochod zahucal, predierajuc sa krovim. Zrazu bolo svetlejsie. Planetochod sa akoby zaboril nosom a ocitol sa na rovnej terase. Za oblokmi bola stran posiata svistimi norami. Vozidlo zastalo.
— Skoro som zrazila svista, — riekla Tatjana. — Tarbak, vyskocil mi rovno pred nosom. Neovlada pravidla cestnej premavky.
Cez bocne okienko Pavlys zbadal, ako sa z nory zo pat metrov od planetochodu vystrcila biela uzka papula s otrcenym nufakom, akoby cakala, ze ju dakto pobozka. Male cierne ocka hnevlivo zazerali na vozidlo. Maly chobot sa cernel od nalepenych mravcov. Svista vyrusili pri obede.
— Divajte sa! — vykrikla Tana. — Male zahanaju!
Po cistine sa tarbavo nahlil svist. Predne laby sa mu hompalali pri bruchu, zahanal k nore dve mladata, co sa priecili, chceli ujst a zblizka si pozriet nevidaneho hosta. Nakoniec sa rodicovi podarilo zahnat ich do nory, zakryl ich telom tak, ze von trcal iba okruhly biely chrbat.
— Ideme dalej? — opytala sa Tana.
— Ano, neboja sa nas. Vyjdime rovno na vrch.
Zdalo sa, ze su tam stovky svistov. Ked zbadali planetochod, nechavali svoju beznu robotu, postojacky znehybneli, potom pobehli alebo odchadzali pomaly, s patricnou dostojnostou. Nad svistmi sa vznasali roje komarov, no tie si ich nevsimali.
Planetochod zdolal strminu a zastal na kraji sirokej holej plosiny s jedinym obrovskym stromom s ovisnutymi vetvami.
20
Hoci bola plosina prazdna, niesla stopy zivota. Kde-tu sa povalovali zvadnute vetvy a kopky dracieho trusu. Bola podupana. „Skoda,“ pomyslel si Pavlys „ze expedicia prisla na planetu, ked prsalo. Dazd zmyl z nasho pahorku vsetky tieto ocividne stopy cudzieho osidlenia.“
— Brloh — vyznamne poznamenal Leskin.
— Lepsie by ste spravili, keby ste odlozili pistol, — povedal mu Pavlys.
— Budem strielat iba v nevyhnutnom pripade, — v Leskinovom hlase znela rozhodnost, akoby Pavlys chcel svojich druhov vydat na milost drakom, a on jedinym zachrancom.
— Ako je to s tym humanizmom? — ozvala sa Tana.
— Vsetko ma svoje medze, — povedal Leskin bez usmevu.
Pavlys otvoril bocny priklop.
— Nalietaju sem komare, — upozornil ho Jim.
— Sotva.
— Pozrite sa, — zvolala Tatjana. — Tam, pod stromom!
V jame medzi korenmi, vystlanej vetvami, lezali tri gulate vajcia; kazde malo v priemere asi pol metra.
— Tatjana, zatiahni tam, — prikazal Leskin.
— Co chcete robit?
— Nemiesajte sa do toho, doktor! — vybuchol Leskin. — Uz sme boli dost dlho zhovievavi a rozumni. Vasi favoriti su agresivne dravce a pre ludi budu vzdy znamenat nebezpecenstvo. Ked je tu prilezitost znizit pocet tychto netvorov, musime to urobit.
— Vyzera to na hysteriu. — Pavlys sa usiloval hovorit pokojne. — Pokusate sa merat seba a tunajsie zvierata rovnakym meradlom a v ich svete zavadzat spravodlivost z pozicie sily.
— To nie je ich svet! To je nas svet! Uz nikdy nebude taky, aky bol do prichodu cloveka. Je nasou povinnostou zaistit tu pokoj a bezpecie.
Pavlys pozrel na Jima a Tanu. Na cej strane su?
— Leskin, takto nic neziskas, — ozval sa Jim.
Astronomovi ruka s pistolou klesla. Napatie sa uvolnilo.
Vsetci mali pocit zbytocnej roztrzky. Ticho prerusila Tatjana: — Vezmeme jedno vajce? Najvacsie na svete! Muzea nam neodpustia, ak to nespravime.
— Hadam nabuduce? — poznamenal Pavlys, no nemienil sa priecit.
Planetochod sa pomkol k stromu, Pavlys pozrel na Leskina. Sedel pokojne, no lekarovmu pohladu sa vyhybal. Pavlys sa vyklonil z prielazu a pozrel nahor. Nic.
— Nebojte sa, — riekol Leskin, — keby daco, budem vas kryt.
Pavlys zoskocil na udupanu zem. Druhy vyliezol Leskin a zastal chrbtom oprety o palubu vozidla. Vyzeral, akoby sa umudril, Pavlys vsak citil, ze caka na hocaku zamienku, aby mohol vypalit. „No nic,“ pomyslel si Pavlys, „hned odideme.“ Zobral najblizsie vajce. Bolo tazke a klzke. Podal ho Jimovi.
— Pozrimeze, aka miniatura! — vystrcila sa po pas z horneho prielezu Tatjana.
Po plosine nenahlivo cupkal k planetochodu svist. Chobotcek zdvihnuty, labky rozhodene, prejavoval najvyssi stupen zvedavosti.
— Aj toho berme! — skrikla Tatjana.
Pavlys vykrocil k svistovi, no znehybnel…
K stromu sa za svistikom pomaly zakradal sivy drak. Laby lenivo prekladal, kridla vliekol po zemi, zboku vyzeral ako mudrc premyslajuci o pominutelnosti zivota. Drak tu bol panom a dobre to vedel. Lahostajne pozrel na planetochod…
— Dnu! — skrikol Pavlys na Leskina, predpokladajuc, ze mu stoji za chrbtom.
Pavlys schmatol svista ako dieta, ktore ohrozuje zly pes, zvrtol sa k planetochodu, a ani nepohadal moment, ked Leskin zacal strielat do papule priblizujucemu sa drakovi.
Zbehlo sa to tak, ze v rozhodujucej chvili ho nemal kto zastavit. Pavlys sa hodil k vozidlu so svistom na rukach, podal ho Tatjane, ktora sa este nestihla skryt. Jim bol v planetochode, ukladal dracie vajce, aby sa nerozbilo, a nasledujuca minutka sa skladala s viac-menej chaotickych zlomkov.
Pavlys sa vrhol do prielazu, aby sa mohol dostat k riadeniu, ved Tana so svistom v rukach by na to potrebovala privela casu… Pritom stihol postrehnut, ako postrielany drak zastal, sadol si na chvost, otvara zltu papulu a napina kridla… Leskin don zurivo pali dalej a priblizuje sa k nemu… a zhora sa ako kamen vali druhy drak…
Pavlys vyrazil s vozidlom tak, aby odrezal draka od Leskina, a pred nim sa ako v nepodarenom amaterskom
