uvahy.
Posledny tah sa nasiel neskoro vecer.
18
Pavlys hral v jedalni sachy so sympatickym Leopoldom, pricom debatovali o umeni; obaja uprednostnovali Botticelliho pred Rafaelom; trosku sa vystatovali svojou trufalostou, odrazu vbehla velka Tatjana v ochrannom odeve; vyzerala strasne, ako Martan zo stareho obrazku; strhla si masku a kricala:
— Tu v tomto pekle to uz nevydrzim! Poslite ma na Jupiter alebo Merkur, hoci tam ani vzduch nie je, nech tam aj nic nie je!
— Co sa stalo? — vyskocil Pavlys.
— Vola vas Nina, doktor. Nazdava sa, ze vas to bude zaujimat. Je to akesi moralne monstrum. Ani mysi sa neboji! To uz je privela. Kam bezite?! Oblecte sa! Su tam komare. A teba, Pol, nikam nepustim. Prisiel si o nohu, teraz prides o hlavu… Budem s tebou hrat sachy.
Pochopitelne, Leopold ju neposluchol. Pavlysa dobehol v priechode cudne obleceny. Pavlys si hned ani neuvedomil, ze z Tatjany strhol ochranny plast. Lekar Leopolda podoprel a ten na jednej nohe doskackal k vychodu. Za dverami ich oslepil reflektor a zastavil ich Jimov hlas:
— Stojte! Kto spravi krok, zomrie!
Pavlys nechapal, ci geolog zartuje, a ci zase nepresne cituje nejakeho klasika. No poslusne zastal. Jimov hlas doliehal zhora, z tmy spoza luca reflektora.
— Su na kupole observatoria, — povedal Leopold.
Pavlys sa rozhliadol. Nic. Potom mu pohlad sklzol dolu. Celu plochu pokryval cierny tecuci koberec. Akoby zem otvorila vsetky pory a vypustila myriady mravcekov. Pripadalo mu, ze stoji na brehu rieky, v ktorej tecie ropa.
— Doktor, videli ste uz nieco take? — ozvala sa zhora Nina.
— Nie, taku moznost som este nemal, — odpovedal a ohanal sa pred komarmi.
— Ak to bude takto pokracovat, — ohlasil sa Leskin, — budeme musiet stanicu evakuovat.
Mravce tiekli pred prahom, na pol metra od Pavlisovych topanok. V ich na prvy pohlad nezmyselnom hemzeni bolo badat system, zamer. Hoci kazdy mravec bezal vlastnym smerom, cele to more sa postupne premiestovalo doprava, na upatie pahorku.
— Odniekial museli prist, — povedal Pavlys. — Kto videl, ako sa to zacalo?
Zo strechy nad Pavlysovou hlavou sa znenazdajky rozlahol hlas malej Tatjany, akoby z dakeho mesiaca, co vysiel, aby osvetlil specialne tuto scenu.
— Isla som do skladu po nahradne suciastky do vysielacky, pozeram, mravce pobehuju. Zavolala som Ninu, bola s Leskinom v observatoriu. Aj Jim prisiel. Zbehlo sa to tak rychlo, ze som musela vyliezt na strechu a oni na kupolu. Zaujimalo by ma, ci je to navzdy alebo docasne?
— Docasne, — povedal Pavlys a urobil krok dopredu. — Mravce nestipu, — prehrnul nohou prud mravcov, ktore sa coraz rychlejsie, ako vodopad spustali za hranice osvetleneho kruhu.
Ostatni zliezli z vyvysenych miest stanice, az ked uz len zadny voj mravcej armady prechadzal po rovinke. Zem bola skyprena, akoby ju pohrabali.
— Teda vyliezli priamo spod zeme?
— Ano, videla som to, — povedala mala Tatjana.
— Viete, mne to pripomina stahovanie lumikov, — povedala Nina.
Pavlys prikyvol. Suhlasil s nou. Nina rozmysla takisto ako on. Pavlys bol na devatdesiat percent presvedceny, ze aj s drakmi sa to da zvladnut, a aj vedel ako, no desat percent rizika mu branilo navrhy predlozit. Do nasledujuceho dna.
19
Rano sa Nina opytala:
— Pavlys, budete potrebovat planetochod?
— Prave som vas on chcel poziadat.
— Co sa deje, na Newtona spadlo jablko? — opytal sa Jim.
— Spadlo, — prikyvol Pavlys. — Treba ho uz iba zdvihnut.
— Tatjana, skontroluj akumulatory, — povedala Nina. — Ta a spat je to zo 25 kilometrov. A nijaka cesta.
— Nina! — zhikol Pavlys. — Ste genialna!
— Nerucim za to, — odpovedala Nina. — Mali sme na to prist uz skor.
— Nina je vo vsetkom najlepsia, — pridala sa k Pavlysovi mala Tatjana. — Dokonca aj v biologii. Kam ideme, doktor?
Pavlys sa obratil k Nine.
— Nerobte sa, Slava, — usmiala sa Nina. — Viete to lepsie ako ja. K susednemu pahorku. Stimt?
— Stimt.
— S doktorom pojde mala Tana a Jim. Ostatni zostanu tu!
— Napokon, — prehodil Leskin, — ja som sam sebe panom…
Cesta lesom bola umorna, planetochod v pevnych, no nie vzdy najsikovnejsich rukach malej Tane skakal ako konik. Cestujuci si iba zazrakom nedolamali ruky a nohy.
— Ak tomu dobre rozumiem, — ozval sa Leskin, ked planetochod spomalil, predierajuc sa krovim, — ideme sa pozriet, kde sidlia draky. Ak mame verit sefkinej a Pavlysovej teorii, priletuju zo susedneho pahorku. Nuz coze, je to logicke…
Zmlkol, aby Pavlysovi dal moznost pokracovat.
— Udrieme na ne priamo v dupati?
Vtedy Pavlys zbadal, ze Leskin ma pistol. Aj Jim si to vsimol a povedal:
— Len nie tvojim delom, Leskin.
— Nekazal som vam brat zbran, — povedal Pavlys.
— Ja, doktor, nemam vas altruizmus. Nemozete vediet, co nas caka. Skusenost mi kaze…
Tatjana sa zamracila a nechala planetochod prehupnut ponad mensiu roklinu. Cestujuci popadali jeden na druheho a rozhovor sa na chvilu prerusil. Ked vozidlo znovu vyslo na rovnejsi teren, Tatjana povedala:
— Pavlys je humanista, zato my prieskumnici sme krvilacni. Bezbrannym drobcekom ublizovat nam Pavlys nedovoli. Ved maju deti! A Leskin k nim prichadza s olivovou ratoliestkou. Dobre, ze mu Nina dovolila ist s nami. Napokon, bez astronoma stanica moze existovat.
— Doktor, naozaj sa domnievate, — opytal sa Leskin, nevsimajuc si Tanu, — ze treba draky usetrit?
— Nielen ja. Aj Nina je tej mienky. A Tatjana tiez, podla mna…
— Som do nich paf, — podotkla Tatjana a prudko pridala rychlost.
Pavlys sa drzal remena nad sedadlom a spustil monolog:
— Ludstvo, — zacal s citom, — je najvacsim zlocincom a iba dlhym kajanim sa moze vykupit z hriechov. Isty mudrc povedal: „Kde sa zjavi clovek, priroda sa zmeni na zivotne prostredie.“ Vo vlastnom zaujme sme ho menili, a na prirodu sme nemysleli. Vykynozili sme mnozstvo zivocichov, podajedny nacisto.
— Obvinenie adresujete aj nam, — riekol Jim, — preto, ze sme sa dotkli prirody tejto planety, hoci iba preto, aby nas nepozrali draky.
— Radi by sme im dali pokoj, — povedala Tatjana, — ony nam vsak nedaju. Drzte sa, nadskocime!
