„Dnes ma postipal komar. Vlastne to nie je komar, ale hmyz, ktory posobi na nas ludi ako komare na Zemi. Je maly, ticho bzuci, a co je hlavne, stipe. Aby sme si nezatazovali fantaziu vymyslanim novych nazvov, budeme volat tohto mucitela komarom. Hned som upozornil Ninu, ze treba podniknut opatrenia proti invazii komarov. Ano, proti invazii, zdoraznil som, pretoze vsetko nasvedcuje tomu, ze tento krvopijca nie je nezvycajny exoticky host na nasom pahorku. Za nim pridu dalsi milovnici mojej krvi…“
O tri dni dostal Leopold zimnicu. Tri dni ho striasalo, po tri dni doktor Stresnij zapasil s neviditelnym, neznamym, nepremozitelnym nepriatelom, ktory nastastie nebol taky huzevnaty, aby svoju obet usmrtil. Na treti den zimnica ustupila. S trochou stastia sa skusenemu lekarovi podarilo zistit, ze povodcami zimnice su komare. Preto sa cely tyzden, pocas ktoreho takmer vsetci pracovnici stanice /vratane doktora Stresneho/ stihli prekonat zimnicu, na stranach dennika venoval vylucne komarom. Z tychto zapisov Pavlysa najvacsmi zaujali vety, ktore si lekar podciarkol, aby ich neskor lahko nasiel.
„Komare hniezdia niekde blizko nas. Vyletuju po zapade slnka a podla vsetkeho vyborne reaguju na teplo. Doposial sa mi nepodarilo zistit dve dolezite veci: koho okrem nas napadaju a aky je ich zivotny cyklus. Len co budem mat trochu casu, vyberiem sa hladat ich bydlisko.“
Lekar to uz nestihol, zjavili sa draky… Horsie zlo ako komare. Dennik dopodrobna opisoval vsetky pripady utoku drakov na ludi. Doktor Stresnij sa pokusal najst v nich logiku, suvislost. Vykricnikom oznacil miesto, kde pisal: „Drak chcel stoj co stoj schmatnut Leopolda, aj ked sa uz skryl v budove. Dobyjal sa do dveri a chcel ho vytiahnut von.“
Pavlys ani nevedel, ako vosla mala Tatjana. Dvere boli otvorene, a pohruzeny do citania az vtedy zbadal, ze mu cita ponad plece dennik, ked mu za chrbtom zacvakali dracie zuby — Tatjanin nahrdelnik.
— Nechcela som vas vyrusit, doktor, — povedala. — Dnes som vam takmer zachranila zivot, nuz nemate pravo vyhnat ma. Tym skor, ze aj ja mam svoju teoriu.
— Rozpravajte, — vyzval ju a zavrel dennik.
— Samozrejme, draky neznasaju ludi. A viete preco? Asi pred desiatimi rokmi tu pristala hviezdna expedicia. Nie nasa, ina. Aj to boli antropoidi. Ked tu zili, velmi znenavideli draky. Polovali na ne, hladali ich hniezda, kladivami rozbijali dracie vajcia a zabijali mladata. A draky maju vybornu pamat. Teraz sa nazdavaju, ze sa nepriatelia vratili. Je to presvedcive?
— A co navrhujes? — Pavlys sa vyhol priamej odpovedi.
— Ja? Zatial chodit stvornozky a pokusit sa najst stopy po tej expedicii.
— Preco stvornozky?
— Aby nas nepokladali za ludi.
— To je pekna bachorka, — povedal v domnienke, ze Tatjana zartuje. Vtom si vsak uvedomil, ze zart skryva zaujimavy postreh. — To je pravda, ked drak na mna pikoval, zatal pazurmi privysoko.
— No vidite, — potesila sa Tana. — Stoji to za pokus. Vsak?
Pavlys sa usmial, nepovedal nic. Tana odbehla. Znova otvoril Stresneho dennik.
„Predpokladam, ze populacia pahorku je stabilna a priestorovo obmedzena, takze komare nelietaju zdaleka. Treba to zistit oznacenim niekolkych exemplarov…“
Pavlys obratil stranu.
„…Ked nastane noc a clovek nemoze spat, pretoze nic tak velmi nezahana spanok ako nevyrieseny problem, predstavivost nezastreta dennou realitou trha medze logiky a ponuka riesenia, ktore by sa cez den zdali trapne, detske, naivne… Pisem hlavne v noci, teraz su dve hodiny prec, stanica spi, vlastne nie, Jim nespi, ma zachvat zimnice, pred chvilou som sa bol nanho pozriet. Vnucuju sa mi vyjavy z minulosti tejto planety, kde niet miesta pre cloveka, do ktorej sa clovek nehodi, a mozno sa nehodi ani do jej pritomnosti. Zvykli sme si pripisovat okolitemu svetu rozum; je to atavizmus z pra-pradavna, ked lesy, hory, aj more, aj slnko boli zive, vacsinou zle a ukladne, malokedy dobre bytosti, ktore mali nieco spolocne s kazdym slovom, myslienkou, pochybami prvobytneho cloveka. Nepriatelsky svet, ktory si ludia este nepodmanili, bol ovladnuty cudzim rozumom, zosielajucim na ludi dazde a sneh, vietor, sucha a zurive dravce. A tu? Ci sa neskryva za cielavedomym hnevom drakov a komarov cudzia vola, nam cudzi a nepriatelsky rozum, pre ktory su nasi konkretni hryzavi nepriatelia iba nastroje pomsty, alebo azda leukocyty vyhanajuce cudzi prvok z organizmu? Za zamrezovanym oknom mrholi, Clarena vyckava… Nie, je cas spat…“
Tym sa zapisky koncili. Lekar uz nemal prilezitost vratit sa k denniku.
15
Uprostred jedalne stala mala Tatjana. Strapata, blciace oci, na prsiach sa jej blyskaju dracie zuby. Nad nou stal zamraceny Leskin. Nina sedela za stolom a premahala smiech.
— Keby si zahynula, — vysvetloval Leskin Tani, — mohli by sme zbalit stanicu. Alebo si myslis, ze niekto povoli expediciu prieskumnikom, co sa vydavaju napospas kadejakym priseram?
— Nie, — riekla mala Tana. — To si nemyslim.
— Aha! — Leskin zazrel Pavlysa. — Mam taky pocit, ze doktor je do tejto vytrznosti zapleteny.
— Nie som, — ponahlal sa Pavlys s odpovedou. — Neviem totiz, co sa stalo.
— Tanecka, — povedala Nina laskavym hlasom. — Povedz mu, co sa stalo.
— Prisaham, doktor za nic nemoze! — zvolala Tatjana. — Nemal o tom ani tusenia. O co teda ide. Vyviezla som planetochod, prehodila som si cez seba deku, vyliezla som spodnymi dverami a vysla na volne priestranstvo.
— Dzigit sa neboji rohov a kopyt, — zahadne zacitoval Jim.
Ocividne ju neodsudzoval.
— Plazila som sa a draky lietali nado mnou.
— Nelietali, pikovali, — opravil ju Leskin.
— A kym sa Leskin, ktory ma pozoroval z okna observatoria, pchal cez mreze, pretoze celkom zabudol, kde su dvere, — pokracovala Tana, — priplazila som sa spat. Teraz ho mrzi, ze ma nestihol zachranit.
— Rozumiem, — povedal Pavlys. — Chceli ste zistit, ci draky napadaju plaziace sa tvory. A nazorne ste im takeho tvora predviedli.
— Ste naozaj dovtipny, — suhlasne prikyvla Tatjana.
— A ony sa vrhli na nu, — povedal Jim. — Experiment nastastie nevysiel. Ved by sme sa museli plazit. Viete si ma predstavit?
Velka Tatjana zavolala z kuchyne:
— Nesiem vyvar, tak prestante uz s tymi hrozami, lebo stratite chut do jedla!
Pavlys si sadol na svoje miesto vedla Niny. Potichu sa spytala:
— Vsimli ste si, ze Tatjana sa preplazila niekolko metrov a stihla sa vratit? Draky jej zatinali pazury nad hlavou, ale nezasiahli ju.
— Presne tak! — zacula ju mala Tana.
— Muzom sa povoluje padat na kolena len pri mojich nohach, — zhrnula diskusiu velka Tatjana. — Zien sa to netyka. Vezmite to na vedomie, doktor. Nesmiete sa ponizovat pred drakmi.
— Beriem na vedomie, — usmial sa Pavlys.
— Aj tak musim vyjadrit svoje poburenie, — ozval sa Leskin. — Ved to nejde, obracat na zart vazne skutocnosti. Smejete sa, a zabudate nielen na Tatjanino hrube porusenie discipliny, ale zabudate pritom aj na to, ze v dosledku nasho spravania nas draky vsetkych pohlusia.
16
