von, vtom ho vsak ktosi surovo schmatol za plece a mykol nazad. Leskin zasuval zaporu.
— Zblaznili ste sa?! — zvolal bez okolkov.
— Prepacte, — riekol Pavlys, — este som si nezvykol na miestne obycaje.
— Ak si budete zvykat, dlho sa tu nezdrzite, — oznamil mu Leskin. Na Pavlysovo prekvapenie bol umyty a ukazalo sa, ze je to celkom dostojny patdesiatnik; tvar mu brazdili vrasky, akoby ich priroda nevyrezala nozom, ale vytesala dlatom.
— V najlepsom pripade by ste do stanice vpustili plno komarov, — pokracoval Leskin. — Vsetci by dostali zimnicu. Vy prvy. A neurazajte sa. Zvyknete si. Pri pohlade na otvorene dvere aj vam bude behat mraz po chrbte. Hladali ste jedalen?
— Nie, — riekol Pavlys. — Obedujucich.
— Su v garazi. Obed odlozili. Hladal som vas.
Dvere do garaze boli hned vedla.
— Vojdite, — povedal Leskin uz privetivo. — O chvilu sa vratia.
Garaz bola prazdna. Planetochod bol prec. Leskin nacuval a rychlo presiel k spinacu pri dverach garaze.
— Nezlaknite sa, doktor, — povedal.
Pavlys netusil, coho by sa mal zlaknut, no pre kazdy pripad odstupil k stene.
Vo dverach sa zjavil tupy predok planetochodu. Vozidlo sa plazilo pomaly, dostojne, ako drevorubac vracajuci sa domov s poriadnym brvnom. Takisto dostojne preslo cez garaz a zastalo tesne pri stene. Vo vleku pritiahlo obrovskeho tvora, z ktoreho ovisali dva cierne zdrapy, velke ako plachty fregaty.
Na pozadi bieleho rovnobeznika dveri skakali dve postavicky. Vyzerali ako babky v divadle tienov, rozhadzovali rukami a strkali sa navzajom. Volaco velke, tmave na okamih zastrelo svetlo a hned nato zazneli vystrely. Potom sa dvere zatvorili a doslova odrezali hluk.
— Su tu vsetci? — zvolala Nina. Tvar mala zahalenu ako moslimska zena. V ruke drzala pistol.
— Vsetci, — ozval sa Jim, zoskakujuc z planetochodu. — Zratal som nas.
Mala Tatjana pristupila k sivej oblude a polozila na nu nohu.
— Hajderabadsky maharadza a ukoristeny tiger ludozrut. Kde je fotograf?
— Neblazni, Tatjana, — zahriakol ju Leskin. — Mozno je este zivy.
— Ani jeden tiger neostal zivy po vystrele mladeho maharadzu, — namietla Tatjana.
Tatjana volakde stratila naplast. Celo mala zaliate krvou. Pavlys to zbadal, ale nohy ho nevdojak doniesli k opache rozprestretej na zemi. Bol to drak. Aspon ine pomenovanie mu neprislo na um. Hlavu mal dobry meter dlhu, leskle zlte zuby, sklene oci hrozivo vyvalene a cierne plachty boli kridla.
Tak toto je povodca strachu a nestastia, polapeny, porazeny vinnik.
— Taky vtacik letacik, — povedal Jim, ako kracal k Pavlysovi. — Videli ste uz volakedy cosi take? Rozpatie kridel ma patnast metrov.
— Bozechran, — riekol Pavlys. — Netuzim po takych znamostiach.
Vedla Pavlysa stal nevysoky plesatejuci muz s dobrosrdecnou okruhlou tvarou.
— Prenasledoval vas? — opytal sa ho Pavlys.
— Prenasledoval? — muz sa usmial. — Prenasledoval. Jemne povedane. Ako ked dievcinu prenasleduje nastojcivy napadnik. Nie, poloval na nas. — Muz sa nesikovne opieral o palicu.
— Takze vam mozem gratulovat?
— Ano, to je prvy, — povedala Nina, odhalujuc si tvar. — Zoznamte sa — Leopold. Nas seizmolog a geofyzik.
— Pozrite, — zvolala Tatjana a nadvihla okraj kridla. — To ja som vcera strielala. Trafila som ho do kridla.
— A kde je potom maharadzov smrtelny zasah? — opytal sa Leopold. Zvrastil sa. Mal bolesti, ked stal. Jednu nohu mal vystretu.
Pod kridlom sa zjavila laba vyzbrojena zahnutymi pazurmi. Boli celkom ako orientalne mece.
— To by bol kindzal, — vzrusene povedal Jim. — Na celej Zemi by nemal paru. Zberatelia by saleli.
— Este si naberies kindzaly, — riekla Nina. — Tohto rozrezeme na kusky, aby sme zistili jeho stavbu tela.
Pozrela na Pavlysa, akoby mu davala najavo, ze to uz je jeho starost.
— Mam tomu rozumiet tak, ze ich je viac?
Otazka prieskumnikov rozveselila.
— S kym myslite, ze sme bojovali, kym planetochod vchadzal do garaze? — opytala sa Tatjana. — Ma rodinu, a ta sa bude kruto mstit.
Ako na potvrdenie jej slov znova zarachotilo po streche. Bol to taky rachot, ze sa museli dorozumievat posunkami. Pevne postavena garaz sa otriasala a Pavlysovi sa ziadalo cim skor vojst otvorenymi dverami do vnutra stanice. Jim mohutnou pastou pohrozil povale, ale nemalo to nijake dosledky. Leskin vytiahol pistol a namieril nahor. Nina ho chytila za ruku. Vsetci stali s vyvratenymi hlavami a cakali. Strecha nevydrzala. Cez otvor v kove vtrhlo biele svetlo a Pavlys zazrel zlte mece, co driapali kov, akoby to bol papier.
8
Kratky, ale zato hlucny a zurivy zapas s drakom, co sa chcel pomstit za smrt svojho pribuzneho, si Pavlys pamatal iba popletene a uryvkovite ako clovek, co si chce po poriadku ujasnit, ako vypukla rodinna zvada, no nevie pochopit, preco stara mama tresla tetu panvicou. Pamatal sa, ako Leskin strielal nahor, pamatal sa, ako sa drak pchal do otvoru a jednou labou hompalal vo vzduchu, snaziac sa schmatnut volakoho z ludi, co sa pritisli k stene, pamatal sa, ako Jim zapol protipoziarnu hadicu a prudom vody do rozdavenej papule zahnal netvora, no nevedel si spomenut, co sam robil v tych dvoch-troch minutach, hoci dufal, ze sa nespraval zbabelo.
— To by sme teda mali, — povedala Nina a hladela do sirokej diery s obtrhanymi okrajmi, nad ktorou nizko leteli oblaky. — Dnes v noci musime opravit strechu. Kto sa hlasi?
— Urobim to, — ozval sa Jim. — Ani mi nemusite pomoct.
— A ja? — opytal sa Pavlys.
— Vy sa pohrate s tymto. — Nina ukazala na draka.
— Nie aby ste sa niecim nainfikovali, — upozornil ho Leskin.
— Teraz sa vratime do jedalne, — povedala Nina. — Budeme pokracovat v prerusenom hodovani. Leopold, chodte do nemocnice, doktor pride k vam poobede.
Pavlys narychlo osetril ranu malej Tatjane, ktora s rovnakym stoicizmom znasala bolest i Pavlysove vycitky, ba dokonca mu stihla porozpravat, ako zabili draka.
— To vymyslel este doktor Stresnij. Ved na ne nic neposobi. Aj hlavu mozete zasiahnut, no mozog je taky malicky, ze je to len zbytocne plytvanie strelivom. Stresnij vymyslel sposob s panakom napojenym na naloz s rozbuskou. Tri dni si atrapu ani nevsimli. Mozno reaguju iba na pohyblivy ciel…
— Je ich vela? Vydrzte, uz koncim.
— To nic, vydrzim. Naraz ich nebyva vela. Uz som sa ich naucila rozlisovat. Ten, ktoreho sa nam podarilo ulovit, je pomerne maly. Ma matku — ta aj slnko zatieni. Podla mojej mienky sa prave ona dobyjala k nam. Kruzia na oblohe ako supy, ale nevyzeraju hrozivo. Pikuju ako kamene. Staci sekunda, a uz je tu. Clovek v ciernom alebo zelenom obleceni ma este sancu, no hocijaka svetla skvrna ich drazdi ako cervena handra byka. Mozno ste si vsimli, ze si aj tvare natierame blatom.
— Vsimol som si.
— To nie je patologicke, ale nevyhnutne.
— A neslo by to volajako bez blata?
— Nic ine sa neda vymysliet. Licidlo nemame. Skafandre su svetle. V nich sa vobec neda vyjst. Da sa usit plast z deky. Nina tak chodi. No v tunajsej horucave v nom moze pracovat iba ona. Blato je pohodlnejsie.
— Vsetko som pochopil. Podme sa naobedovat.
