— Vitam vas, doktor. Volam sa mala Tatjana.
Pavlys sa predstavil a len tak-tak sa ovladol, aby nepovedal, ze taku spinavu zensku tvar este nevidel.
Mala Tatjana si sebavedome sadla na miesto vodica a vyrazila tak, ze Pavlys skoro vletel hlavou do haku. Planetochod nadskakoval na vymoloch. Este tu nestihli vybudovat cestu. O niekolko minut planetochod zacal vystupovat nahor, namahavo liezol do prudkeho svahu, potom sa konecne ocitli na rovnom vrchole pahorku.
5
Planetochod presiel rovnu plosinu a prudko zastal. Svetlo za okruhlymi oblokmi sa zmenilo. Teraz bolo makke, zlte.
— Sme na mieste, — povedala Tatjana.
Pavlys postrehol, ze sa vsetci zrazu uvolnili, akoby sa boli zbavili predosleho napatia.
— Pomozte mi nadvihnut kontejner, — poziadal Jim. — Bolo by skoda rozbit volaco, ked sme uz doma.
— Mimochodom, su tam aj slede, — povedal Pavlys. — Aj cierny chlieb.
— Slede, — gurmansky vzdychol Jim. — Sam ponesiem debnicku, ako skupy rytier svoju milovanu truhlicu. — Jim sa vyzival v citatoch a prisloviach.
Tatjana otvorila otvor a nikto nebranil Pavlysovi, aby vystupil prvy.
Planetochod stal v garazi, vystavanej pevne ako basta pevnosti. Brana bola zavreta, garaz vyrazne osvetlena a na prvy pohlad bolo vidiet, ze je prakticka, ba aj utulna, ako byvaju utulne pracovne alebo ateliery, ktorych uzivatelom nezalezi, akym dojmom posobia na inych, jednoducho tu ziju a pracuju.
Pred planetochodom stala driecna zena s kratkymi jemnymi kuceravymi tmavymi vlasmi s ofinou na cele. Mala drobnu tvar s ostrou bradou, velkymi ocami, plnymi perami, v kutikoch trochu zahnutymi dohora. Bola dokladne cista; ani na kombineze, ani na tvari, ani na uzkych dlaniach nebolo vidiet ani fliacik. S vodou je tu vsetko v poriadku, v duchu usudil Pavlys.
— Doktor Pavlys? — opytala sa, ale necakala na odpoved a pokracovala. — Vitajte. Volam sa Nina Ravvova. Som velitelka stanice. Dostanete izbu, v ktorej predtym byval Stresnij. Oddychnite si, potom sa s nami naobedujete.
— Dakujem, — povedal Pavlys.
Cosi zahrmotalo po streche, celkom ako keby sa na nu zosypala kopa skal. Lampy sa zatriasli. Jedna praskla a zosypali sa crepiny.
Vsetci zmeraveli, cakali. Skaly sa sypali dalej.
— Co to je? — opytal sa Pavlys, no nik ho nepocul.
— Podme! — zakrical Jim. — Ten sa teraz tak skoro neupokoji.
— Kolkokrat som vravel, — povedal Leskin, — aby sme strechu natreli na zeleno.
— Mali by sme… — zacala mala Tatjana, ale Nina ju prerusila:
— Neopovaz sa! — navzajom si dokonale rozumeli z pol slova.
Pavlys zbadal, ze Tatjana ma na cele sivy pas naplasti a ked ho viedla do izby, povedal jej:
— Ak mate rozbite celo, pridte ku mne, lebo vam to zhnisa.
— Uz sa mi to skoro zahojilo, — riekla Tatjana, ale Pavlys jej neveril. — A vobec, jazva prieskumnikovi pridava na krase. Vonkoncom nechapem Ninu, aj ofinu si zacala cesat, aby nikto nevidel, ako sa jej drak zadrapil do cela. Este stastie, ze nema poskodene oko.
Zastali pred dverami.
— Vojdite, — povedala Tana. — Tu byval Stresnij. Len nic neprekladajte. To by vam doktor neodpustil. Je velmi pedantny.
6
— O pol hodiny je obed, — riekla Tatjana. — Presli sme vedla jedalne. Tretie dvere od vas. Nezabudnete?
— Dakujem, a kde je nemocnica?
— Nina vam vsetko povie. O pacientov sa nebojte. Keby slo iba o nich, neboli by sme vas volali. Pribudnu dalsi, — dodala s istotou a razom presla na inu temu: — V skrini su Stresneho veci. Mozete ich pouzivat. Nenahneva sa. Je tam siet proti komarom a tak dalej.
Tatjana zmizla.
Ked Pavlys osamel, rozhodol sa, ze sa prezlecie. Prisiel v modrom dennom pracovnom ubore a ponasal sa na papagaja medzi vrabcami. Rozbalil si tasku, vytiahol mydlo a stetku. Po vylevke splasene behali male chrobaky, podobne ciernym mravcom. Pavlys ich zmyl prudom vody, umyl sa a potom pristupil k oknu. Cez mreze bolo vidiet svah pahorku, na ktoreho vrchole stala stanica. Na svahu, zvazujucom sa dolu k lesu, rastlo nizke krovie, z ktoreho vyrastalo zopar nizkych stromov so silnymi korenmi. Dalej sa az po obzor tiahla jednotvarna sivozelena rovina. Daleko sa v opare crtal este jeden pahorok. Asi vo vzdialenosti troch kilometrov po rovine tiekla rieka, odrazajuca svetle popolave oblaky, scasti priezracne, prepustajuce slnecne svetlo; vsetky predmety vrhali lahke rozmazane tiene a samy boli neforemne, nehmotne. Plosina pred stanicou bola prazdna, iba nad akymsi pristrojom na stipe pri jej okraji kruzil roj hmyzu.
V izbe boli badatelne Stresneho stopy. Na stoliku lezali knihy, rozhadzane listky, kazety. V kute lezala zmotana spinava kombineza. Lozko vsak bolo dokladne postlane.
Medzi papiermi na stole bola aj hruba kniha v zelenej vazbe. Pavlys ju otvoril. Zistil, ze lekar je konzervativny. Nielenze si pisal dennik, ale este ho pisal rukou. Mal citatelny rukopis, pismena boli okruhle, kazde osve. Nevdojak prebehol zrakom prve riadky. „…Moj dennik nebude mat ani vedecku ani literarnu hodnotu. Skor mi posluzi ako podklad na vlastne uvahy…“
Vtom si Pavlys uvedomil, ze uz uplynulo styridsat minut. To je faux pas. Vsetci sa uz zisli v jedalni, ved prichod novej tvare je na vzdialenej stanici udalostou, isto bude musiet odpovedat na obligatne otazky; clovek nie vzdy vie, co nove hraju vo Velkom divadle a ci uz funguje nova bana na Mesiaci. Pavlys pozrel do zrkadla. Lekar by vzdy mal ist prikladom; bol dobre obleceny, oholeny, upraveny. Vtom zahrmel vybuch.
Stanica sa zatriasla. Ktosi prebehol po chodbe. Nastalo ticho.
7
Jedalen bola prazdna. Ludia ju opustili v chvate — na stole boli ciste taniere, spod pokrievky hrnca stupala para, stolicky boli odtiahnute, jedna lezala prevratena na zemi, nik si nedal namahu, aby ju zdvihol…
— Dokelu s tymito tajomstvami, — zahromzil Pavlys a postavil stolicku. — Zahady, tajomstva a lietajuci Holandania. Vysvitne, ze tu som sam, ostatni bohviekde zmizli.
Pavlys sa zarazil, vlastny hlas mu znel neprirodzene. Niekolko sekund stal a nacuval, potom vysiel z jedalne a kracal po chodbe smerom k vychodu, ku garazi.
Stanica nebola velka, no zdala sa velmi priestranna, pretoze vsade bolo plno dveri, kutov, slepych chodbiciek, laboratorii, skladov a ktovieakych izbietok. Skusil otvorit niekolko dveri, napokon zastal pred dverami, ktore boli vacsie ako ostatne a podla neho by mali viest do garaze. Zdnuka mali masivnu zaporu. Pavlys ju s namahou odsunul. Mylil sa — dvere viedli priamo von. Tvar mu ovial teply vlhky vzduch, naplneny bzukotom hmyzu. Vykrocil
