9
— Sadnite si, doktor, — vyzvala ho Nina. — Je nacase zasvatit vas do nasich problemov.
Pavlys si poslusne sadol. Tatjana odbehla do nemocnice s jedlom pre pacientov.
— Mozno sa vam zda, ze vas narocky strasime. To nie je planeta, ale akysi zly sen, — pokracovala Nina. — Fantasticky roman. Surna vyzva zo vzdialenej stanice, kde neznama hrozba nici zivot za zivotom. Potom sa zjavia neznami, nosidla, tajomna cesta nad strasnou planetou…
Jim priniesol hrniec s polievkou a nabral do tanierov. Naberacka mu v ruke vyzerala ako cajova lyzicka. Aj tanier mal inaksi, ako vidiet, vozil si ho so sebou; zmestili sa don zo tri litre.
— Rozuzlenie sa skryvalo v strasnom netvorovi, co prenasledoval mierumilovnych vedcov, — povedala Tatjana.
— A krmili ho mladuckymi vedeckymi pracovnickami, — pridal sa Jim.
Leskin sa nezucastnil na hre. Pustil sa do polievky, jedol systematicky, ale akosi smutne, ako ked sa dospely nahodou ocitne na detskej oslave.
Tatjana sa vratila od pacientov a sadla si.
— Ako je mozne, ze sa o drakoch nevedelo skor? — spytal sa Pavlys.
— Aj my sme sa cudovali, — povedala Nina. — Prva vyprava sa o nich ani len slovkom nezmienila. Nazdavam sa, ze vari preto, lebo tabor mali daleko odtialto na brehu mora, tam boli ine problemy a ina fauna.
— Tiez nie vzdy prijemna, — dodala Tatjana.
— Ano. Ked hladali miesto pre stalu stanicu, padol im do oka nas pahorok. Vtedy bolo obdobie dazdov. Lialo od rana do vecera. Tie potvory nelietaju, ked prsi. Vyckavaju v hniezdach.
— To len teraz ustavicne pozerame na oblohu, — povedala Tatjana. — Vtedy sme sa mali ako v kupeloch. Len co prestalo prsat, oteplilo sa. Vybrali sme sa s Ninou do terenu. Sedela som v planetochode, ona niesla pristroje. Dodnes nechapem, ako sa jej podarilo ujst. Sedim si, a vtom Nina vletela do dveri planetochodu, pristroje kdesi stratila, zabuchla dvere, a ten ba-a-ch po streche. Nicomu som nerozumela. Pamatas sa, Nina?
Nina prikyvla. Pavlys si dovolil zapochybovat, ze sa Nina volakedy prechadzala po tejto planete ako po promenade.
— Dobre, — povedala Nina, ked Tatjana skoncila. — Vsetko je jasne. Pavlys uz videl draka. Mame aj ine problemy. Najlepsie bude, ked sa s nimi zoznamite hned. Problemom cislo dva su komare. To nie su komare, ale pekelna pliaga pre mna osobne horsia ako draky. Sosak maju asi centimeter dlhy a prepichnu nim akekolvek tkanivo. Poluju na nas, len co zajde slnko. Ak cloveka dostipu, dostane zimnicu. Velka Tatjana teraz lezi v nemocnici. Nuz teda tak zijeme, cez den nas ohrozuju draky, v noci komare; a ved my musime vo dne v noci kontrolovat pristroje…
— Nemyslite si, — povedal Leskin, dojedajuc polievku, — ze sa stazujeme. Vsade su nejake komplikacie.
— Ani mi na um neprislo…
— Pockajte. Na druhej strane sa moze stat, ze podcenite nase problemy prave pre tu lahkost, s akou, zial, berieme seriozne veci. Ak nepodnikneme nejake opatrenia, neviem si predstavit, ako sa to skonci. Jedzte, polievka vam vychladne.
— Nemoze, — povedala Tatjana, — rozmysla, ako by sme sa zbavili drakov. Vsetci sme tym presli, doktor.
Nemocnica bola trochu vacsia izba ako ostatna. V jednej polovici stali dve postele. Blizsia k dveram bola zastlana, na druhej lezal Leopold.
Za zavesom v druhej polovici tiez bola postel. Spala na nej kucerava zena tmavej pleti.
— Tana, spis? — spytal sa Leopold, ked mu Pavlys prezrel nohu.
— Nie. Som hore. Doktor, chcela by som sa s vami zoznamit. — Hlas mala slaby.
Velka Tatjana mala vysoku horucku, celo mala vlhke, oci sa jej leskli… Na cokoladovej tvari vystupovali svetlomodre pery.
— O hodinu sa zacne posledny zachvat, — povedala Tatjana. — Uz to poznam. Absolvujem to treti raz. No drakov sa nebojim. Na ciernych sa nevrhaju.
— A kto sa na teba vrhol minuly tyzden? Medved?
— To bol farboslepy drak, — vysvetlila.
Koketne pozrela na Pavlysa. Pacil sa jej.
— Na policke by mal byt Stresneho zosit, — riekol Leopold. — Je na nom napisane Komaria zimnica. Najdete v nom aj Tatjanin chorobopis.
Pavlys nasiel zosit. Zname pismo. Ako keby preberal sluzbu na klinike.
10
Ked prisiel Pavlys do garaze, drak uz bol rozlozeny na dlazke; blanovite kridla mal roztiahnute, laby s pazurmi pritlacene k bruchu a vycerenu papulu vyvratenu dozadu. Dalo by sa povedat, ze sa ponasal na prispendleneho motyla pod sklom.
Jim stal na streche planetochodu a zvrchu draka fotografoval. Ostatni cakali, kym skonci, a vyrusovali ho radami. Najma Leskin, ktory sa nazdaval, ze Jim robi vsetko zle. Fotografovanie pokladal za svoju domenu.
Drak bol priserny. Nebolo tazke predstavit si, aky je „v pracovnom nasadeni“— poltonova riadena strela.
— Preco nas tak nenavidia? — zadumcive sa spytala mala Tatjana.
— Najhorsie je, — riekla Nina, ked zazrela Pavlysa, — ze si nemozeme dovolit cely cas sa skryvat pred drakmi. Napokon nas po jednom pozeru. Nie ste ustaty, Pavlys? — opytala sa. — Tak sa ujmite pitvy.
Pavlys zrazu pochopil, ze cas zoznamovania sa skoncil. Uz ho nik nebude porovnavat so Stresnym, vopred presvedceny, ze predosly lekar bol lepsi. Zacina sa praca. Pavlys prevzal sluzbu a musi vymysliet nieco proti drakom.
… Pred polnocou bol Pavlys taky ustaty, ako keby bol cely den vlacil kamene. To hlavne uz mal za sebou; casti rozkuskovaneho draka boli ulozene v chladnickach a bankach. Primitivny, zato ucelne skonstruovany bojovy stroj asi na urovni pterodaktyla. Velmi tazko ho bolo zabit. Najoptimalnejsi prostriedok na boj s nim by bola zrejme pasca s minou. Este lepsie by bolo zohnat protilietadlove delo. No Pavlys si uvedomoval, ze keby vyslali na zakladnu taku ziadost, namiesto dela by im poslali psychiatra.
— Nuz coze, — nadviazal na toto konstatovanie Jim, ktory nikdy nestracal guraz. — Budeme klast miny. Uz sme prezili aj horsie veci…
— Odnes srdce do chladnicky, — riekol Pavlys. — Potom prezrieme zaludok a pre dnesok skoncime.
Pavlys sa zaklimatizoval, ba zacal prieskumnikov aj prehanat. Jim poslusne odniesol do skladu vrece z umelej hmoty s desatkilogramovym dracim srdcom.
O pol druhej Pavlys zistil, ze drakov zaludok je takmer prazdny, ak sa nevezmu do uvahy tucty kamienkov, a vyhlasil koniec pracovneho dna, pomerne dlheho prveho dna na neznamej planete /rano bol este na tisice kilometrov od tohto rajskeho kuta!/. Dlho sa umyvali s Jimom pod sprchou, dost bezuspesne sa usilovali zmyt zo seba draci zapach.
— Doktor, zistil si, co draky zeru? — spytal sa Jim, ked sa utieral.
— Nic nezeru, — odvetil mu Pavlys. — Myslim to vazne.
Vycerpany lekar odisiel do kabiny a upadol do sna ako do bezodnej jamy.
