11
— Dobre rano, doktor, — povedal Jim. Stal nad Pavlysovou postelou so sklonenou hlavou, pretoze vsade sa musel prikrcat. — Nezobudil som ta?
Bola to zbytocna otazka. Zobudil.
— Ako dlho som spal?
— Nie vela, — odvetil Jim. — Sedem hodin. Po tej vcerajsej praci by sa aj viac zislo. Chystame sa vsak s malou Tanou do lesa a pomyslel som si, ze by ta to mohlo zaujimat. Zaroven vyvezieme zvysky draka. Velmi neprijemne smrdi. Mimochodom, velka Tatjana uz vstala a ma sluzbu v kuchyni. Ba aj na caj postavila, lebo sa nazdava, ze rano ranajkujes. Daj si pozor! Tatjana je zena z tropov, velmi temperamentna. Tak ja idem nalozit maso.
Pavlys najskor nazrel do nemocnice. Leopold cital. Noha ho netrapila. Pavlys si sadol na kraj lozka a porozpraval sa s nim o beznych veciach. Lekari sa radi takto rozpravaju s pacientmi pri ranajsich vizitach. Okrem toho Pavlys a Leopold lahko nasli spolocnu rec, pretoze si boli navzajom sympaticki.
Velku Tatjanu nasiel v jedalni. Po vcerajsom zachvate nebolo ani stopy. Potesila sa, ked zocila lekara, a Pavlys si pomyslel, ze je to silna a energicka zena, zijuca s elanom a veselo. Vo flakatej kombineze vyzerala elegantne ako kapitan luxusneho hviezdoletu v slavnostnej uniforme.
— A, vitajte, skvely drakobijca! — zvolala. Odisla pysne do kuchyne a zhrmotala kavovarom. Potom odtial zakricala: — Ked zlikvidujete vsetky draky, nechajte pre mna jedneho malickeho.
— Naco by vam bol?
— V nasej dedine bude mat velky uspech. Starci rozpravaju, ze kedysi bolo v nasich koncinach plno drakov. Potom zmizli. Niektori ludia doposial veria tymto rozpravkam. A vobec, volakedy bolo vela vselijakych zverov.
— A teraz?
— Niektore vyhynuli.
— Tatjana, urcite aj vy mate napady, ako sa zbavit drakov.
— Ja som stastna vynimka. No mozem vam poradit. Obratte sa na nasho hlavneho teoretika doktora Stresneho. V jeho izbe musi byt dennik. Vzdy nas presviedcal, ze je poslednym predstavitelom rodu memoaristov.
— Videl som ten dennik. No nedovolil som si ho citat.
— Stresnij by sa nehneval. Iste v nom najdete daco uzitocne, niektore jeho uvahy vam mozno napovedia kluc k rozlusteniu.
Tatjana priniesla kavu. Vosiel Jim.
— Uz by sme mali vyrazit, — povedal.
12
Jim pripevnil prives so zvyskami draka za planetochod a vyviezli ich dolu do jamy na odpadky. Dalsie draky sa neukazovali. Jemne a husto prsalo, a draky nemaju rady take pocasie.
Potom planetochod zamieril dolu k rieke, kde Jim ako geolog uz davno chcel prezriet denudacie, ale doposial na to nenasiel cas.
Pavlys sedel vedla malej Tatjany, ktora riadila stroj.
— Je tu vela zvierat? — spytal sa.
— Malo, — odvetila. Zahryzla si do spodnej pery a tmava kucera jej sklzla na obvaz. Pavlys si pomyslel, ze vyzera ako maly kovboj, ktoremu sa na rodeu usiel mimoriadne divoky mustang.
Nizke brehy potoka zarastene krikmi a pichlavou travou boli coraz strmsie, potok napinajuci sa z pramenov a dazdovou vodou sa menil na ozajstnu rieku. Podla pasu hnilej travy a ulomkov vetiev sa dalo uhadnut, ako vysoko vystupila voda v case zaplav. Planetochod sa prehupol cez mohutny vyvaleny kmen a zastal pri nevysokom ususte, kde rieka podmyla upatie pahorku.
Prvy vystupil Jim. Chvilu sa zdrzal pri otvore a hladel na oblohu.
— Porobim si, co treba, — povedal. — Ked chcete, prejdite sa po okoli. Len budte opatrni.
Pavlys s Tanou presli niekolko metrov dolu po prude a zastali nad priezracnou bystrinou, kde sa hral modry rybi drobizg.
— Su tu komare?
— Neviem, — povedala Tatjana a zdvihla si kapucnu, pretoze dazd necakane zosilnel, az kvapky bubnovali po hladine a vytvarali bubliny.
Pavlys zbadal na zemi chumac bielej srsti. Zodvihol ho.
— Vraveli ste, ze tu je malo zveri…
— To je zo svista. — Tatjana podisla blizsie. — Najprv som si myslela, ze ste snob. Prepacte, zavse priletia taki prislusnici Dialkovych liniek. Vsetko sa na nich ligoce ako na stredovekych generaloch. Hladia na nas, obycajnych smrtelnikov, pohrdavo: Ach, aki ste spinavi a neupraveni, aki nezaujimavi!
— Zmenili ste svoju mienku k lepsiemu?
— Toho draka ste krasne rozporcovali. Akoby ste cely zivot nic ine nerobili.
V rozhovore presli dalej k lesu. Spredu, z cistiny zacul Pavlys akesi cudne zvuky. Chytil Tanu za ruku, ta o okamih neskor pochopila, o co ide, a zmeravela.
Sponad krikov sa cistina zdala prazdna, bez zivota. Suchot a mlaskanie doliehalo zdola. Opatrne sa ta priblizili.
Dva nevelke vtaky sa bili nad scasti ohlodanou kostrou akehosi velkeho zvierata. Obrovska stonozka si ich vonkoncom nevsimala, vhryzala sa do lebky a nozkami zhadzovala biele chumaciky srsti.
— Tatjana! Pavlys! — volal Jim. — Kde ste sa podeli?
— Podme, — povedala Tatjana. — To bol iba svist.
— Svist? Nazdaval som sa, ze su male.
— Su velke, ale neskodne. Zavse ich stretame v lese.
Jim stal pri planetochode. Prestalo prsat.
— Rychlo! — krical. — Priletel drak!
Pavlys pozrel nahor. Az pod samymi oblakmi kruzil drak. Posotil Tatjanu, aby prva vliezla do planetochodu. Ked zatvaral priklop, este raz pozrel hore. Drak stale kruzil nad nimi, na pohlad pokojny a neskodny.
13
Ked planetochod vysiel na pahorok, obloha uz bola celkom jasna. Oblaky leteli rychlo, akoby sa ponahlali nad inu krajinu, kde surne treba dazd. Bolo sparno.
Pavlys nepockal, kym planetochod dojde k dveram garaze, otvoril priklop a vyskocil na pevnu, vysliapanu zem pri budove stanice.
— Otvorim dvere! — zavolal Jimovi.
— Naspat! — skrikol Jim.
Vtom uz Pavlys pocitil ostre bodnutie. A este jedno… Komare zautocili necakane a zradne. Ved mali cakat na noc. Lekar zastal a ohanal sa.
Jim volaco krical.
Pavlys pochopil, ze jedinou zachranou je garaz. Bezal k dveram a chytil velku klucku, ze otvori. Vtom zareval
