motor planetochodu, ako keby aj stroj nanho krical, a vtedy sa nevdojak pozrel hore.
Drak nanho padal ako kamen.
Nemohol oci odtrhnut od netvora, ktory sa zvacsoval ako v kreslenom filme. Rozoznal dokonca aj zuby v otvorenej papuli. No nevedel sa prinutit bezat, skryt sa, zmiznut; bolo to nerealne, nemohlo sa to tykat jeho. Ved pokojne otvaral dvere garaze a nikdy nijakym drakom neublizil…
V skutocnosti sa mu iba zdalo, ze nehybne stoji. Stihol sa hodit nabok a zalahnut k stene. Drak luskol roztiahnutymi pazurmi ako kastanetmi asi meter nad zemou, a kym si uvedomoval, ze nema v pazuroch toho tepleho a chutneho cloviecika, prihrmel k muru planetochod a len tak-tak nerozmliazdil Pavlysa. A tak drak musel vzlietnut, preklinajuc ludsku solidaritu.
Dvere garaze sa otvorili, vybehol Leskin a vtiahol lekara dnu. Planetochod sa plazil za nimi. Drakovi neostalo ine, ako kluvat zobakom do dveri, co si uz vytrpeli svoje.
— Tak, teraz uz do tmy ani nos nevystrcime, — rozhorcoval sa Leskin. — Prestalo prsat, draky sa zbesneli a niektori kolegovia dostali chut hrat sa na pohyblivy terc.
— Blahozelam k bojovemu krstu, — povedala prichadzajuca Nina Ravvova.
Ako sa na velitelku patrilo, bola pokojna a vazna.
— To je skoda, — lutovala mala Tatjana. — Teraz naozaj nemozeme vychadzat. A ja som chcela polozit novu minu.
— Preco si draky brusia zuby prave na lekarov? — zadumane a neadresne polozil otazku Jim. — Vrhaju sa najma na nich.
— Asi vedia, ze raz sa u nas zjavi lekar, ktory zisti, preco nas chcu pozrat, — odvetila Nina.
— To hovorite o mne? — spytal sa Pavlys.
— A nadabili ste uz na nejaku stopu?
Pavlys si iba pomyslel, ze trvale nebezpecenstvo zovsednie. Prejde zopar tyzdnov a draky budu na urovni komarov. Ludia sa naucia strielat ich z praku, kantrit ich jedom, plasit volacim. A budu pracovat. Nemozu zanedbavat pracu iba preto, ze na nich poluju nezranitelne netvory.
— Pavlys, — povedala Nina. — Zajdite si do svojej ordinacie ako pacient. Mate natrhnute lice. Ste spinavy az strach. Lekar by nam mal byt prikladom.
Tak vstupil Pavlys do pokrvneho bratstva.
14
Umyl sa, prelepil si naplastou lice a sadol si za stol, aby sa spamatal. Premahala ho zradna slabost. Aj s priemernou fantaziou nebolo tazko predstavit si, co by sa s nim bolo stalo, keby sa dracie pazury boli spustili o pol metra nizsie. A Pavlys mal mimoriadne bujnu fantaziu. Vzal do ruk lekarov dennik, otvoril ho a znova zavrel. Treba sa porozpravat s Ninou. Dennik sa mu naozaj moze zist.
Vtom vosla Nina.
— Nevyrusujem? S tou naplastou vyzerate bojovne.
— Dakujem. Hoci som o to ani nestal.
— Citate Stresneho zaznamy?
— Chcel by som, ale neviem sa odhodlat. Ved sotva ich pisal pre cudzie oci.
— V tom sa mylite. Doktor mal maniu. Mozno mal nejakeho predka grafomana — nielenze rad cital nahlas uryvky zo svojho dennika, ale tym, co sa vyhovarali, ze neznasaju citanie nahlas, strkal ho pod nos.
— Napriklad vam?
— Ano. Pokojne citajte. Stresnij bude rad.
— Jim vravel, ze draky neznasaju lekarov. Ako sa to prihodilo Stresnemu?
— Zaoberal sa komarmi. Pozoroval ich v krikoch na svahu, a ked sa vracal, zamyslel sa a zabudol pozriet na oblohu… Toto su zas co za zarty?
Nina hladela na zem. Po dlazke ako cierna nitka bezali mravceky.
— Videl som ich uz vcera, ale nevenoval som im pozornost.
— Nie, to je cosi nove. Ak este aj tie stipu…
Pavlys si prezrel smer mravcej nite. Stupala k umyvadlu, vracala sa spat a stracala sa pod postelou.
— Ponahlaju sa k vode, — povedal. — Podla mojej mienky si nas nevsimaju.
— To by bolo dobre…
Nina statocne niesla tarchu zodpovednosti. Je velitelka stanice, ona sa bude zodpovedat. Pavlys si pomyslel, ze aby mlada zena mohla zastavat miesto, ake zvycajne patri ostrielanym vlkom, prieskumnikom, co maju za sebou po dvadsat planet, musi mat mimoriadne schopnosti.
Az o niekolko dni sa dozvedel, ze Nina patri prave k takym ostrielanym preskumnikom. Clarena je uz jej siesta planeta a nik v centre nepochyboval, ze sa prace zhosti dobre. Patrila k ludom na pohlad makkym, vzdy priamym a zdvorilym, ktori su bez badatelneho usilia vsade prvi — v skole, na vysokej, aj vo vedeckej praci. Nina niesla tarchu zodpovednosti za stanicu a nikto si nekladol otazku, preco sa rozhodli prave pre nu. No aby to pochopil, Pavlys musel na stanici stravit trochu dlhsi cas.
— Prisla som, lebo mi napadlo, ze nezasvateny clovek sa na nase problemy pozera inymi ocami. My sme si uz zauzivali iste stereotypy, co moze byt na skodu.
— Azda ste predsa niecim rozdrazdili draky?
Nina sa zadivala na mravciu cesticku.
— Treba zistit, kade vnikli do stanice. Vezmete si to na starost…? Ako sme mohli rozdrazdit draky?
— V zivocisnej risi ma agresivita vzdy nejaku pricinu.
— Neutocili sme na ne. Sme ochotni pristupit na kompromisy. To sa vsak da len s rozumnymi bytostami.
— Nemuseli ste to postrehnut. Na koho este utocia?
— Vy ste vcera skumali draci zaludok.
— Nina, tu si? — V dverach stala mala Tatjana. Kombinezu si ozdobila nahrdelnikom z dracich zubov. Nebol na ne najkrajsi pohlad.
— Leskin ta vsade hlada. Tvrdi, ze magneticke pole sa sprava velmi cudne.
— No a co?
— Ako vzdy. Je presvedceny, ze sa to zle skonci.
— Idem, — povedala Nina. — Leskin je pesimista. V kazdej vyprave sa najde daky pesimista. Tusim ho k nam psychologovia narocky nasadili, aby vyvazil Tanin neviazany optimizmus.
Ked Pavlys osamel, pustil sa do dennika.
Doktor Stresnij naozaj rad pisal podrobne a s epickou sirkou. Pavlys si predstavil, ako so sklonenou hlavou obdivuje dokonalu vetnu konstrukciu, harmoniu dlhych odstavcov a formu zriedkavych archaickych slov. Na prvych stranach opisoval pahorok, budovanie stanice, sposob zivota a kolegov. Opisoval ich obsirne, do detailov, no jednako opatrne. Lekar sa na svoj dennik pozeral ako na literarne dielo a nikoho nechcel urazit. Na piatej strane nasiel Pavlys prvu zmienku o jemu znamych udalostiach.
„Dazde coskoro prestanu. Pride jar. Na planete by mala byt pomerne bohata fauna, doterajsiu zriedkavost by som pripisal na konto nepriazniveho rocneho obdobia. Viem si predstavit, ako po otepleni a navrate slnka z nor, hniezd a brlohov vylezu, vyletia a vybehnu rozlicne tvory, a mozno niektore budu na takej urovni, ze budu chciet s nami nadviazat kontakt. Nemam na mysli rozum. Skusenosti mi napovedaju, ze Clarena este nedospela do stadia, aby sa tu mohol rozvinut rozum. Jednako je zopar predpokladov, ze nam venuju pozornost. Ved sme velmi napadni a hlucni, nezvycajni a istym sposobom nechtiac agresivni. Dnes rano som mal mensi konflikt s velkou Tatjanou. Pozorovala stavebneho robota, ktory hlbi odpadovu jamu. Niektorych odpadkov sa nie a nie zbavit, a musime ich predsa, kamsi odpratat. Odstranit. Aby sme nenarusili zvycajny zivot prostredia. S lahkomyselnostou, typickou pre tuto milu zienku, sa uspokojila s tym, ze stavebny robot vykopal hlboku jamu.,A kde je hermeticky kryt? spytal som sa, ako to prislucha k mojej funkcii…“
Preslo zopar dni a predpoklad doktora Stresneho sa zacal naplnat.
