— Zo dva mesiace, — odpovedal kapitan. — Ak tam bude situacia velmi zla, budeme musiet stanicu zrusit.
2
Len co oznamili, ze raketa odstartovala z planety, Pavlys sa ponahlal k priechodovej komore. Na prenos raneneho a Pavlysov nastup mali sest minut. Bauer vzadu tlacil kontejner s liekmi a materialom potrebnym pre stanicu na Clarene a zjavne zavidel. Za nim kracal Milos a opakoval ako skolak: „Druha skrinka nalavo, v pravom rohu…“ Neznepokojovalo ho ani tak to, ze nevie liecit, vacsmi sa bal, ze si nezapamata, co kde je.
— Keby nieco, pomoze ti, — riekol Pavlys a ani sa neobzrel.
— Kto?
— Tvoj pacient. Ved je lekar.
Ked sa otvoril priklop a dvaja ludia v osuchanych, kedysi modrych kombinezach vniesli nosidla, Pavlys na prvy pohlad pochopil, ze tento pacient Milosovi tak skoro nenapovie, ako ho ma liecit.
V bielej spleti obvazov bola siroka skara pre oci a uzka pre usta. Oci sa otvorili a znehybneli ako v ulaku. Pavlys presiel dlanou ponad ne; zdalo sa, ze pacient je mrtvy. Uzka skara v obvazoch sa vsak badatelne pohla.
— To nic, — ticho povedal, — to nic…
Kapitan sledoval tuto scenu na mostiku na obrazovke. Chapal, ze sa Pavlysovi tazko odchadza do priechodu, do rakety, ked tu nechava choreho.
— Chod, Slava, — ozval sa kapitan. — Ak bude treba, zavolame zakladnu.
Nosidla stali v priechode. Ti, co ich priniesli, cakali.
— Tam, — zacal lekar. Pri rozpravani mal zjavne velke bolesti a len s namahou sa udrziaval pri vedomi. Ako keby sa drzal okraja skutocnosti, visel na nom, pridrzajuc sa koncekmi prstov, a chcel povedat nieco dolezite…
— Podme, — povedal chlap z Clareny. Bol velmi mohutny. — Lebo to nestihneme.
— Tu je list, — ozval sa druhy, nizsi a napadne chudy, kombineza na nom len tak visela, a podal Milosovi velku modru obalku. — Len narychlo sme to stihli pripravit. Je tam sprava a udaje o pozorovani.
Milos vzal obalku, no ani si nestacil uvedomit, co robi, uz mu ju Bauer vychytil.
Pavlys polozil ruku Milosovi na plece.
— Pusti sa do toho.
Pacient bol v bezvedomi.
3
„Tito ludia su zrejme velmi vycerpani,“ pomyslel si Pavlys. „Alebo sa im nepacim.“ Raketa vosla do vysokych oblakov. Mohutny muz riadil. Bol neuveritelne spinavy. Aj druhy muz, ten chudy, bol strasne spinavy. Pavlys si pomyslel, ze azda nemaju na Clarene vodu a rozbili sa im vsetky zrkadla.
Pilot sa obratil, akoby sa dovtipil, o com novy lekar rozmysla.
— Hrozny pohlad, vsak? — modre oci na hnedej tvari mal ako z fosforu.
Pavlys sa neopovazil nesuhlasit s nim.
— Nepredstavili sme sa. Som Jim, — povedal mohutny pilot.
— Leskin, — ozval sa chudy. Rozvaloval sa v kresle so zatvorenymi ocami.
— Vladislav Pavlys.
— Doktor Pavlys, — riekol Leskin. — Nuz co, velmi ma tesi.
— Ako sa maju chori? — opytal sa Pavlys.
— Kto ako, — odpovedal Jim. Leskin znova zavrel oci. — Leopold ma zlomenu nohu, velka Tana zimnicu. Ostatni tak rozne.
— A vy? — Pavlys presiel priamo k veci.
— Ja? — pilot sa s namahou obratil k Leskinovi, ale ten mu nepomohol. Pustil riadenie a vysukal si rukav vyse lakta. Obnazil hlboku, este nezacelenu jazvu, celkom akoby mu bol ktosi do ruky zatal sekerou. — Zimnicu som mal uz dva razy, — ponahlal sa upokojit Pavlysa.
— Jim, nestras doktora, — ozval sa Leskin. Hlas mal vysoky a akoby trochu strojeny.
— Ked pristaneme, osetrim vas, — povedal Pavlys. — O dva dni po tom nebude ani stopy.
Pri tych slovach sa Leskin celkom prebral a poucujuce povedal:
— Ste netaktny, mlady muz. Stresnij je vynikajuci lekar.
— Nemal som v umysle pochybovat…
— A ja opakujem, ze Stresnij je vyborny lekar a robil vsetko, co bolo v ludskych silach. Neviete ani, ako to u nas vyzera…
Pavlys mu chcel odvrknut, pretoze sa tiez pokladal za dobreho lekara, ale ovladol sa. Leskin pravdepodobne ziarlil. Stresnij bol jeho priatel. Pavlys bol zas ako porucik holobriadok, ktoreho poslali k cate, kde vcera ranilo oblubeneho velitela.
Leskin mal dlhu tvar s makkym, ovisnutym nosom, ale viac sa nedalo rozoznat. Mal ju pomalovanu spinou, celkom ako Indian na vojnovom chodniku.
— Mame slabu vysielacku, — zmenil temu Jim. Zjavne sa chcel vyhnut sporu. — Druhy variant expedicnej. Velmi nas potesilo, ked sme sa dozvedeli o vasom hviezdolete. Obavali sme sa, ze nas lekar nevydrzi. A ten vas mladenec je sikovny?
— Je treti mechanik, — povedal Pavlys. — A druhym povolanim chirurg.
Pavlys sa novym znamym nezmienil o svojich pochybnostiach a obavach.
4
Raketa pristala. Chrbat sa opat zaboril do kresla. Pavlys nahmatal na hrudi pracku. Leskin natiahol ruku v spinavej rukavici, aby mu pomohol. Pilot Jim uz vstal a zakryl riadiaci pult.
— Vitam vas, — povedal. — Nastastie mrholi…
Pavlys sa pri nom citil ako piadimuzik.
Leskin vzal Pavlysovu tasku.
— Nemusite sa ponahlat, — povedal. — Cakaju nas.
Ktosi zaklopal na dvere. Trikrat. Jim odisiel dozadu otvorit priklop nakladoveho priestoru. Leskin povedal:
— Podte.
Pavlys prekrocil prah, Leskin ho chytil za laket a nastojcivo, akoby mu chcel oznamit volaco tajne, tahal ho k planetochodu, co stal na tri kroky od rakety. Otvor na planetochode bol dokoran, pred nim stal chlapec, spinavy ako ti dvaja, hladel na oblohu a Pavlysa si vobec nevsimal. Jim vytahoval kontejner. Pavlys mu chcel pomoct, ale tu sa to nepatrilo. Leskin ho vsotil do planetochodu, zvycajneho expedicneho vozidla, pohodlneho ako dom. Pavlys dokonca pozrel na druhy hak pri otvore, kde vlani na Burane zvycajne visela jeho kamera.
Jim s chlapcom horko-tazko vtlacali do otvoru masivny kontajner. Ponahlali sa. Leskin si sadol k otvorenemu vrchnemu priklopu, hladel von a mlcal.
Ked preniesli naklad, mlady vodic sa obratil k Pavlysovi a povedal peknym hlbokym hlasom:
