Cicero, ktory bol vecne s Ninou, bol presvedceny, ze hodila pavuka, aby ho on mohol doniest nazad, nuz sa vrhol do krovia.
— Nechod daleko! — zakricala za nim Nina.
Z vetvy zletel velky papagaj. Vyhliadol si lesklu gombicku na Pavlysovom obleku a rozhodol sa vziat si ju na pamiatku. Pavlys sa zahnal:
— Radsej si ukry vajcia. Nevidis, ze idu pavuky?
— Chce sa ti odletiet? — opytala sa ho Nina.
— Nie.
— Ani ja nie som rada. Tym skor, ze tu je tolko prace a nadlho. Mozno jednako ostanes?
— Stresnij sa vracia.
— Budete pracovat vedno.
— Dobre vies, ze aj tak odletim.
Papagaj urobil este jeden pokusny nalet na gombicku.
— Postupne sa zzivame s touto nie prilis priatelskou krajinou. Sme ti velmi povdacni, — povedala Nina.
— Dakujem. Vyriesili by ste to aj bezo mna.
— Neviem. Clovek je nachylny vystupnovavat nasilie. A za kazdym krokom je coraz tazsie vediet sa pozriet spat a najst prvu chybu. Ved sa mohlo stat, ze by sme stanicu zrusili a planetu pre vyskum uzavreli dovtedy, kym sa nenajde „ucinna metoda boja s utocnou faunou“.
Spoza zakruty sa vynorilo dochramane celo planetochodu. Zastal pri hangare. Z prielazu vyskocila Tana. Za nou sa vyvalil Napoleon.
— Nina, — opytala sa Tatjana, — objednali sme otvorene voziky. Priviezli ich?
— Hned sa dozvies. Vydrz. Kam ides, Napoleon?
Tatjana dobehla Napoleona a suchla mu po malom bielom chobote. Urazene si sadol na obhorenu travu.
Raketa zo Segezu sa ligotala v slnku, pomaly sa spustala na cistinu. Prestraseny Cicero pribehol z krovia a nufak zaboril Nine do lona. Na pavuka zabudol, stlacal ho v labke ako cukrik.
Priklop rakety sa otvoril a na zem sa vysunuli schodiky. Zjavil sa Gleb Bauer, prizmurujuc oci v prudkom svetle. Zbadal Pavlysa, ako vysiel z tiena, a zakrical:
— Slava, opalil si sa ako na dovolenke!
Doktor Stresnij vysiel za Bauerom a ihned pozrel na oblohu.
Nina poznamenala:
— Toho sa clovek tak lahko nezbavi.
Svist Cicero sa osmelil, vybral sa cez cistinu ku Glebovi a vytrcal labu celkom ako na zobranie. Velmi ho rozmazlili.
— Tana, dobre sa staraj o sviste, — pripominal Pavlys, — Kleopatra moze cochvila vrhnut.
— Bud bez starosti, Slava, — upokojovala ho Nina. — Ty si nevies ani predstavit zivot bez svojej Kleopatry.
Gleb sa pri pohlade na Cicera rozziaril:
— Co je to za cudo? Ako sa volas, pingvin?
Cicero pochopil, ze uputal pozornost, sklonil hlavu nabok a rozmyslal, ako by sa prizivil u noveho cloveka.
— To su sviste? — opytal sa Stresnij, sotva pozdravil. — Tak zblizka som ich nevidel.
— Nezobri, — dohovarala Nina Cicerovi. — Lebo prileti drak a uchmatne ta.
Napoleon vyskocil a pricupkal k ludom ako dychtivy hladac pokladov, co sa oneskoril pri delbe nalezisk na Klondiku.
Vysoko vysoko na oslepujucej slnecnej oblohe kruzil drak, ale ludi ani sviste si vonkoncom nevsimal.
POLOVICA ZIVOTA
1
Povyse Kalazina, kde Volga v sirokom prudkom ohybe naraza na vysoky lavy breh, lezi velky ostrov s borovicovym porastom. Z troch stran ho omyva Volga, zo stvrtej riecne rameno, ktore sa vytvorilo, ked postavili hradzu v Uglici a hladina vody prudko stupla. Za ostrovom, za ramenom pokracuje borovicovy les. Od rieky sa zda byt tmavy, husty a nekonecny. V skutocnosti ani nie je taky velky a husty. Pretinaju ho cesty a chodnicky, vysliapane v piesku, a preto stale suche a pevne, aj po dazdi.
Jedna z takychto ciest viedla celkom popri kraji lesa, kde sa uz zacina razne pole, a smerovala k rieke na druhom konci ostrova. V lete, vzdy v nedelu, ked bolo pekne pocasie, prichadzal po nej autobus, ktory viezol rekreantov k riecnemu ramenu. Rekreanti tu chytali ryby, opalovali sa. V ine letne dni na brehu pri ceste pristavali motorove clny a jachty a vtedy bolo od rieky vidiet striebriste a sive stany. Coraz viac turistov prichadzalo na ostrov. Ocakavali, ze tu najdu dokonalu samotu, a preto si starostlivo vyberali miesta medzi stanmi, co tu uz stali predtym. Ked vystupili na breh, najprv vyzbierali prazdne konzervove plechovky a smeti po svojich predchodcoch, nadavali na nich za neporiadok, ubezpecovali sa, ze zly vztah k prirode je barbarstvo. To im vsak nebranilo v tom, ze sami nechavali po sebe na brehu prazdne plechovky, flase a papiere. Po veceroch si turisti rozkladali ohen a pili caj.
Jednoruky, vecne zamraceny hajnik, ktory si obcas zasiel vykupat sa na koniec lesnej cesty, uz si odvykol rozculovat sa kvoli turistom.
Hajnik sa vyzliekol. Pozorne vosiel do vody, nohou dokladne skumal dno, aby nestupil na crepinu alebo ostry kamen. Ked vosiel po pas do vody, zastavil sa, hlboko sa nadychol a ponoril sa. Plaval na boku, zaberal jedinou rukou.
Nadezda a Olenka obvykle ostavali na brehu. Nadezda umyvala riad, lebo pri hajnikovom dome, na druhom konci cesty, nebolo studne. Ak doumyvala skor, ako hajnik vysiel z vody, sadla si na kamen a cakala ho. Pozerala na vodu a na retaz ohnov na druhom brehu riecneho ramena, ktore jej cimsi pripominali nocnu ulicu v meste a vyvolavali v nej tuzbu odcestovat do Leningradu alebo Moskvy. Ked zbadala, ze sa hajnik vracia, vosla po kolena do vody, podala mu prazdne vedro, on s nim odplaval tam, kde bola voda hlbsia a cistejsia, a naplnil ho.
Ak sa nablizku motali turisti, hajnik si na hole telo navliekol bluzu uniformy a podisiel k vatre. Spraval sa privetivo a zdvorilo, aby ludom nenahanal strach, a pritom obracal hlavu dolava, aby nebolo vidiet jazvu na lici.
Na spiatocnej ceste sa podchvilou zastavoval, zbieral papiere a kadejake zvysky, odnasal ich k jame, ktoru vykopal vzdy na jar pri ceste, no okrem neho do nej nikto nic nehadzal.
Ak nemal cas, alebo mimo sezony, ked boli brehy ludoprazdne, jednoruky hajnik sa nezastavoval. Nabral vodu a ponahlal sa domov. Nadezda vtedy prichadzala iba na sobotu, no a Olenka sa bala vecer sama.
Kracal po pevnej rovnej ceste, ktora viedla medzi cervenkastymi, pri zemi tmavnucimi kmenmi borovic, v ktorych podnozi sa cez husty zavoj ihlicia predierali kricky cucoriedok a rastli huby.
Huby hajnik nejedol, nemal ich rad, nuz ich ani nezbieral. Zbierala ich Olenka, a aby jej urobil radost, naucil ju, ako ich treba solit a susit na pojde. Potom nimi obdaruvali Nadezdu, ked prisla za nimi.
Olenka bola hajnikova neter. Dcera jeho brata, sofera, ktory umrel pred troma rokmi. Obaja, hajnik Timofej Fiodorovic i jeho brat Nikolaj, pochadzali z tychto koncin. Timofej sa vratil z vojny bez ruky a usadil sa v lese. Nikolaj bol mladsi, nuz vo vojne nebol. Timofej ostal starym mladencom, Nikolaj si vzal za zenu Nadezdu. Narodila sa im dcera. Kym Nikolaj zil, hajnik zriedka navstevoval bratovu rodinu. No hned v prve leto po bratovej smrti zasiel raz do dediny, na okresnu spravu, navstivil aj Nadezdu a pozval ju s dcerkou do hajovne. Vedel, ze Nadezda teraz zle stoji s peniazmi, a ani surodencov nemala. Bola zdravotnou sestrou v nemocnici. Nuz ju pozval k sebe aj s
