dievcatkom.
Od tych cias Nadezda leto co leto nosila Olenku k strykovi Timofejovi a ona prichadzala na sobotu. Poupratovala, pozametala, umyla dlazku. Zvrtala sa okolo domu a robila vsetko mozne namiesto toho, aby si oddychla. Timofeja to hnevalo a bohvie preco ho to trapilo.
Nadisiel koniec augusta. Pocasie sa kazilo, noci boli coraz chladnejsie a vlhkejsie. Turisti poodchadzali. V poslednu sobotu Timofej slubil, ze o tri dni privezie Olu — mala ist do prvej triedy. Bola to posledna noc, co mala Nadezda stravit v jeho dome. Pokym nenadide jar. Mozno hajnik zajde do Kalazina na novembrove slavnosti, no mozno ich uvidi az po Novom roku.
Nadezda umyvala nadoby. Na piesku lezal kusok pracieho mydla. Umyvala pohare a taniere z obeda a vecere. Presla handrickou po mydle a drhla nou riad, stojac po clenky vo vode. Potom oplachovala kazdy pohar. Oli bolo zima, nuz zmizla kdesi v krovi a hladala kuriatka. Mlcali.
Ked Nadezda oplachovala pohare, naklanala sa a hajnik zahliadol jej silne opalene nohy. Tiesnilo ho, ze hoci by rad, no akosi mu nejde pohovorit si s Nadezdou, aby zostala unho navzdy. Bolo by mu lahsie, keby Nikolaj vobec nikdy nebol existoval, a preto radsej hladel pomimo nej, na sivastu sumracnu vodu, cierny pas lesa na ostrove a na jedinu vatru na jeho brehu. Vatru si tentoraz nerozlozili turisti, ale miestni rybari.
No v ten vecer aj Nadezde bolo vselijak. Akoby na cosi cakala, a ked hajnikov pohlad opat skizol na nu, vystrela sa a schovala pramienok rovnych rysavych vlasov pod bielu satku s cervenymi bodkami. Vlasy jej cez leto celkom vybledli — boli bledsie ako pokozka, z ktorej tym belsie svietili iba zuby a ocne bielka. Najma teraz. Timofej odvratil oci — Nadezda sa nanho pozerala akosi prilis otvorene. Nemala takto nanho hladiet. Bol invalid. Bol starsim bratom jej neboheho muza. A tak si velmi zelal, aby tu zostala.
No ona len stala a hladela nanho. A on to nemohol nevidiet, hoci odvratil zrak. Mala kratky trup, tenky driek a stihlu siju. Vo vecernom sere jej ziarili oci — bielka mala akesi svetlomodre. Timofej nevdojak odpovedal na jej pohlad a sladky bol z ocakavania toho, co sa dnes mozno stane, ba musi stat, mu zovrel hrdlo.
Timofej nemohol odtrhnut oci od Nadezdinych ocu. A ked sa jej pery pohli, zlakol sa slov, ktore chcela vyriect, ba i zvuku jej hlasu.
Nadezda prehovorila:
— Ty, Tima, chod domov. Vezmi aj Olenku, cela premrzla. Budem sa ponahlat.
Timofej sa vzapati zdvihol s pocitom ulavy a vdaky, ze nasla take bezvyznamne, no vhodne a potrebne slova. Zavolal Olu a vykrocil k domu. A Nadezda zostala, aby doumyvala riad.
2
Dag sa pohodlnejsie usadil v osuchanom kresle, rozlozil si zoznam na stole, cital ho nahlas, pricom nechtom zatrhaval riadky. Trochu prizmuroval oci — zrak sa mu uz kazil, hoci sam si to este neuvedomil, ci skor si to nechcel pripustit.
— Nahradnu radiostanicu si vzal?
— Vzal, — odpovedal Pavlys.
— A druhy tent?
— Najprv to docitaj. Sato, nemas cierne nite?
— Nie, minuli sa.
— Vezmi aj treti tent, — povedal Dag.
— Netreba.
— Zober aj druhy generator.
— Je tu, bod 23.
— Spravne. Kolko balonov beries?
— Dost.
— A kondenzovane mlieko? Zubnu kefku?
— Co ma vystrajas na turisticku vypravu?
— Zober si susene ovocie. My sa bez neho zaobideme.
— Pridem za vami, ak nan dostanem chut.
— Len tak lahko sa k nam nedostanes.
— To len tak, zo zartu, — povedal Pavlys. — Vobec sa nechystam prist za vami.
— Zobral si si nieco na citanie?
Pavlys neodvetil. Vsetko uz precital.
— Chces si vziat moju ucebnicu pre samoukov?
Pavlys neprijal taku obet. Dag sa uz treti tyzden ucil spanielcinu novou metodou. Ucebnica mala aj zvukovu prilohu a Dag sa ucil spievat spanielske romance.
— Ako chces, — povedal Dag.
Hladel na obrazovku. Roboty sa plazili po lane ako vosky po steble.
— Dnes sa prestahujes? — opytal sa Dag.
Dag sa ponahlal domov. Stratili uz dva dni tym, ze pripravovali svoju „korist“ na prepravu, a dalsie dva tyzdne pri brzdeni a manevrovani.
Sato vystupil na mostik a vyhlasil, ze cln je pripraveny a nalozeny.
— Podla zoznamu? — spytal sa Dag.
— Podla zoznamu. Pavlys mi dal kopiu.
— V poriadku, — povedal Dag. — Priloz treti tent.
— Uz je tam.
— Byt na tvojom mieste, — povedal Dag, — prestahoval by som sa uz teraz, kym nie sme celkom pripraveni.
— Dobre, — suhlasil Pavlys.
Dag mal pravdu. Lepsie je prejst hned teraz, a ked nieco bude chybat, zaskoci si pre to na lod. Caka ho niekolko tyzdnov na mrtvej lodi, ktora sa neda ovladat a ktoru jej majitelia opustili nevedno kedy i nevedno preco. Keby ju neboli stretli, mohla letiet bez ciela, ako Bludny Holandan, odsudeny prepadat sa miliony rokov do ciernej prazdnoty vesmiru.
Usek Galaxie, cez ktory sa vracali, bol ako vymrety, lezal mimo frekventovanych ciest. Sem zriedkakedy zavitali lode. Bol to mimoriadny, priam neuveritelny objav. Neovladatelna opustena lod, no nie poskodena.
Dohonili ju, so vsetkou obozretnostou vnikli na palubu a presvedcili sa, ze jej majitelia uz velmi davno prestupili do zachranneho clna a odleteli neznamym smerom.
Dag vyratal, ze keby vzali „korist“ do vleku, po okrajove zakadne by s pohonnymi hmotami vystacili. No v tom pripade musia vyhodit cez palubu naklad a takmer vsetko, kvoli comu uz dvadsat mesiacov nevideli ani jednu ludsku bytost /okrem seba/.
Jeden z nich ma teraz prejst na palubu vraku, udrziavat spojenie a dbat, aby sa spraval, ako sa patri.
— Idem, — povedal Pavlys. — Namontujem ten tent. Vyskusam spojenie.
— Bud opatrny, — povedal Dag, ktory sa zrazu rozcitlivel.
— No najma ma nestratte, — odvetil Pavlys.
Pavlys na chvilku nazrel do svojej kabiny, aby sa presvedcil, ci nieco nezabudol, a aby sa rozlucil so svojim malym pribytkom, v ktorom stravil vela mesiacov. A zrazu sa ho zmocnil pocit viny, sentimentalny pocit viny pred prazdnymi stenami, ktore poznal do poslednej skrutky.
Sato sikovne pristavil cln k nakladaciemu otvoru mrtvej lode. Podla vsetkeho tu kedysi stal zachranny cln. Teraz tam nebol. Len akysi mechanizmus sa tycil kusok vedla.
Pavlys, postrkujuc pred sebou balik tentov a balonov, presiel po sirokej chodbe ku kabine vedla riadiaceho pultu. Rozhodol sa, ze sa zlozi tu. Na to, aby si lod dokladne prezreli predtym, nebolo dost casu. Teraz to cakalo na Pavlysa. Bola to velka lod. A slubovala napinave dobrodruzstvo. Sato mu pomohol rozvinut tent. Prenosnu kameru postavili hned pri dverach a vyskusali, ci sa tent rychlo naplna vzduchom. Vsetko fungovalo. Teraz mal Pavlys pribytok, v ktorom sa mohol pohybovat bez skafandra. Skafander bude pouzivat iba pri „vyletoch“. Kym si Pavlys
