najzaujimavejsie miesta. No najprv si ich prezrie sam. Mlcky. A Dag sa s nim nehadal.
4
„Tento papier som nasla uz pred dvoma mesiacmi, no nemohla som ani za svet vymysliet, cim by som mohla nan pisat. Len vcera som prisla na to, ze hned vedla, v kabine, ktoru strazi Nevedko, su naukladane akesi kamene, nieco podobne ako grafit. Jeden z nich som zaostrila. A teraz uz mozem pisat.“ /Na druhy den si Pavlys na stene Nadezdinej kabiny vsimol dlhe ryhy a dovtipil sa, ze si asi takto odratuvala dni./
„Uz davno som chcela pisat dennik, lebo dufam, ze raz, aj ked sa nedozijem toho svetleho dna, ma najdu. Ved nemozno zit celkom bez nadeje. Niekedy lutujem, ze som neveriaca. Keby som verila v boha, verila by som, ze boh ma skusa.“
Viac na listku nebolo napisane. Pavlys zistil, ze listky vo zvazocku nasledovali za sebou, no neznamenalo to, ze si Nadezda pisala dennik kazdy den. Niekedy presli aj cele tyzdne, kym sa opat dala do pisania.
„Dnes pobehuju sem a tam. Pritazilo sa mi. Znovu som kaslala. Vzduch je tu predsa len mrtvy. Clovek si asi na vsetko moze zvyknut. Aj na otroctvo. No najhorsie zo vsetkeho je samota. Zacala som sa rozpravat sama so sebou. Spociatku som sa hanbila, bolo mi akosi trapne, ze ma niekto moze pocut. No teraz si uz aj spievam. Mala by som napisat, ako sa to vsetko zomlelo, aby sa nedajboze niekto neocitol na mojom mieste. Iba dnes mi je akosi tazko, a ked som si vysla do zahradky, tak som sa zadychala, ze som si sadla hned pri muriku a Nevedkovia ma dovliekli spat polomrtvu.“
Asi o dva dni Pavlys nasiel to, co Nadezda nazyvala zahradkou. Bola to velka hydroponna stanica, kde pestovali rastliny v zivom roztoku bez pody. Nieco ako botanicka zahrada.
„Dala som sa do pisania, lebo beztak nikde ist nemozem, Nevedkovia by ma nepustili. Zrejme treba cakat na prirastok do nasej rodiny. Len neviem, ci este dakedy uvidim…“
Treti listok bol napisany omnoho drobnejsim pismom. Nadezda setrila papierom.
„Ak sa sem niekedy dostanu ludia, nech sa o mne vsetko dozvedia: Moje meno a priezvisko je Nadezda Matvejevna Sidorovova. Rok narodenia 1923. Miesto narodenia Jaroslavska oblast, dedina Gorodisce. Skoncila som strednu skolu v dedine, potom som chcela ist na institut, no moj otec Matvej Stepanovic umrel a matka nevladala sama robit v kolchoze aj viest hospodarstvo. Preto som zostala v kolchoze, hoci som sa nevzdavala nadeje ziskat dalsie vzdelanie. Ked sestry Vera a Valentina dospeli, uskutocnil sa moj sen a zapisala som sa do zdravotnickej skoly v Jaroslavli, ktoru som ukoncila roku 1942. Hned potom ma povolali do armady a pocas vojny som pracovala ako zdravotna sestra v nemocniciach. Po vojne som sa vratila do Gorodisca, kde som nastupila v miestnej nemocnici tiez ako sestra. Roku 1948 som sa vydala, prestahovali sme sa do Kalazina. O rok sa nam narodila dcera Olenka. No moj muz Nikolaj Ivanov, sofer, umrel roku 1953 pri autohavarii. A tak sme s Olenkou zostali samy.“
Pavlys sedel na dlazke v kute komorky, zastretej bielym tentom. Dostal strasnu chut na cigaretu, hoci uz nefajcil sest rokov, odvtedy, co sa dal do sluzieb Kozmickej dopravy. Nadezdin zivotopis cital nahlas. Rukopis bol citatelny — pisala pravidelne, okruhle, velmi doprava naklonene pismena, len kde-tu sa tuha odlupila. Vtedy Pavlys naklonil listok, aby vylustil pismena podla vyryteho miesta na parieri. Odlozil listok nabok a pozorne vzal dalsi, dufajuc, ze na nom bude zivotopis pokracovat.
— To znaci, ze v patdesiatom tretom mala tridsat rokov, — povedal Sato.
— Citaj dalej, — poprosil Dag.
— „Dnes dovliekli novych. Ulozili ich na dolne poschodie do prazdnych klietok. Nepodarilo sa mi zistit, kolki pribudli. No podla vsetkeho viaceri. Nevedko zamkol dvere, mna tam nevpustil. Neocakavane som zistila, ze im zavidim. Ano, zavidim tym nestastnikom, navzdy odlucenym od svojich rodin a domovov, uvaznenym za hriechy, ktore nespachali. Ved je ich viacero. Mozno traja, mozno piati. A ja som sama. Ak by som si nebola nasla nejaku pracu, davno by som bola umrela. Kolko rokov som uz tu? Podla mna uz stvrty. Budem musiet spocitat skrabance. Len sa bojim, ze sa nedoratam. Ved som nezapisovala, ked som bola chora, a iba myslienka na Olenku ma udrzala na tomto svete. A mozno som uz davno na onom svete. Hadam je to trest za moje hriechy. No akeze som ja mala hriechy! Ako strasne by som chcela v cosi dufat! Hoci aj v boha. Spociatku som si stale myslela, ze raz sa to urcite skonci. Potom som chcela spachat samovrazdu. No Nevedkovia mi na to prisli. Nuz coze, dala som sa do roboty. Nevedko mi priniesol snuru a droty. Predsa len cosi chapu.“
— A dalej? — spytal sa Dag.
— Neda sa to vsetko precitat, — odvetil Pavlys. — Pockajte. Zda sa, ze tuto to pokracuje.
„Potom ulozim listky pekne za sebou. Teraz, ked uz mam papier a ceruzku, nachadzam v pisani utechu. Som presvedcena, ze raz niekto bude citat tieto listky. Ja tu uz vtedy nebudem, moj prach sa rozplynie vo vesmire, ale papieriky preziju. Netreba ich ani krmit ani napajat. Velmi ta prosim, ty, co budes citat tieto riadky, vyhladaj moju dcerku Olgu. Akiste uz bude dospela. Povedz jej, co sa prihodilo jej matke. Keby mi bol volakto predpovedal, ze sa dostanem do tohto strasneho zajatia, a hoci budem zit, no jednostaj sa mi bude zdat, ze uz davno nie som medzi zivymi, umrela by som od strachu. Ved predsa zijem! Pevne verim, ze si Timofej nemysli, ze som mu dcerku hodila na krk a usla som, aby som si mohla uzivat. Nie, akiste prehladali cele rameno a mysleli si, ze som sa utopila. No ten vecer sa mi navzdy vryl do pamati, lebo bol taky zvlastny. Vobec nie preto, ze sa mi prihodilo nestastie, prave naopak. Vtedy mal v mojom zivote nastat obrat… Nastal, ale celkom opacny.“
— Nie, — povedal Pavlys a odlozil listok. — Toto nemozem citat. Tyka sa to jej sukromia.
— Jej sukromia?
— Pise o Timofejovi. Nevieme predsa, kto je to ten Timofej. Akysi jej znamy. Pockajte, pozriem dalej.
— Ako to mozes vediet? — zvolal Dag. — Prezeras to len ledabolo, urcite ti ujde to podstatne.
— Neboj sa, nic dolezite nevynecham, — odpovedal Pavlys. — Tieto papiere maju uz sto rokov. Uz ju nemozeme ani vyhladat ani zachranit. S rovnakym uspechom by sme mohli citat aj klinove pismo. Nie je v tom zasadny rozdiel.
— Mam taku teoriu, — povedal Numilin, ktory nepostrehol lutost v Pavlysovom hlase.
— Pockaj, — povedal Pavlys. — Budem citat dalej nahlas.
Vsetko sa dozvieme.
„Po Nikolajovej smrti som ostala s Olenkou celkom sama. Pravda, ak neberiem do uvahy sestry. No tie boli daleko a kazda mala svoju rodinu a svoje starosti. Zili sme dost chudobne, pracovala som v nemocnici a na jesen roku 1956 ma povysili na hlavnu sestru. Olenka mala uz ist do skoly, do prvej triedy. Dostavala som ponuky na manzelstvo, medziinym aj od jedneho lekara z nasej nemocnice. Bol to dobry clovek, no uz trochu starsi. Odmietla som ho, domnievajuc sa, ze najkrajsie roky mam uz davno za sebou. Bolo nam s Olenkou celkom dobre. Pomahal mi muzov brat Timofej Ivanov, vojnovy invalid, ktory bol hajnikom nedaleko mesta. Nestastie ma zastihlo koncom augusta roku 1956. Datum si uz presne nepamatam, ale viem, ze to bolo v sobotu vecer… Stalo sa to takto: Prave bol cas letnych dovoleniek, a tak bolo v nemocnici vela roboty. Casto som zaskakovala za kolegyne. Olenku ako obvykle vzal k sebe Timofej. Prichadzala som za nou vzdy v sobotu autobusom, potom este kusok peso. Zakazdym som si oddychla. Hajovna stala v borovicovom lese pri Volge.“ Pavlys sa odmlcal.
— No a dalej? — spytal sa Dag.
— Pockaj, hladam listok.
— A potom ju chytili, — povedal Numilin s presvedcenim.
— To nie je kumst uhadnut, — povedal Sato.
„Pokusim sa podrobne opisat to, co sa dalej odohralo, pretoze ako zdravotnicka viem, aky velky vyznam ma urcit spravnu diagnozu. Mozno tieto podrobnosti, ak sa dostanu do ruk odbornikovi, pomozu odhalit zahadu, ak sa stali alebo stanu podobne pripady. V ten vecer som isla k rieke umyt nadoby a Timofej s Olenkou isli so mnou. Cesta od hajovne vedie rovno k rieke. Timofej ma chcel pockat, no bala som sa, ze Olenke bude zima, lebo vecer uz byvalo chladno, nuz som ho poprosila, aby sli domov. Slubila som, ze sa budem ponahlat. Este sa celkom nezotmelo, ked odisli. O take tri-styri minuty som zacula tiche bzucanie. Vobec som sa nezlakla, myslela som si totiz, ze kdesi daleko na Volge ide motorovy cln. No zrazu ma premkla zla predtucha.
Pozrela som sa na rieku, no nijaky cln som nevidela.“
Pavlys nasiel dalsi listok.
„Zbadala som, ze smerom ku mne tesne nad mojou hlavou leti cosi ako lod bez kridel. Zdalo sa mi, ze je
