5
V kancelarii Rzevskij pristupil k oknu. Videl skupinky stromov a uprostred nich rovnomernu prerusovanu ciaru tmavozelenych striech barakov. Na konci hustej zelene pri ceste, tam, kde predtym boli strechy, zivala pustatina.
Vtedy to u nich bolo s peniazmi vselijako, vlastne vobec nijake nemali. A Elzina susedka kdesi cestovala, podla vsetkeho do Saranska. Predala im tachtu za sto starych rublov. Bolo to lacno. Vliekli ju cez polovicu mesta, Viktor sa coraz castejsie zastavoval, aby si oddychol, sadol si na nu rovno na chodniku. Ludia chodili okolo, obzerali sa, podaktori si z nich utahovali. Viktorovi sa to celkom pacilo. Liza sa hanbila, odisla nabok, Elza preslapovala okolo Viktora, surila ho, aby vstal a siel dalej — Viktorovi to slo na nervy, milo sa usmieval, mierne rozkladal rukami, utieral si z cela kvapky potu. Vzdy sa rychlo unavil, fyzicky i dusevne. „Este chvilku,“ povedal, „dam si cigaretku a pojdeme.“ Tachta nemala nohy, na smetisku pri baraku nasli tehly a nimi ju podlozili. Preto sme nazvali tachtu pieckou. Liza bola stastim cela bez seba. Tachta bola pre nu symbolom domova, imania, ba dokonca trvacnosti.
V predsieni nervozne, az hystericky zaklopkali Elzine kroky. Kratke staccato v kancelarii. Ticho. Rzevskij sa neobratil.
— Sergej! Co to ma znamenat?
— Nic.
Podisiel k stolu. Elza na pocudovanie vyzera mlado. V hladko scesanych vlasoch s cestickou cez prostriedok niet ani jednej sediny. To on, Rzevskij, je uz presediveny, no Elza na prvy pohlad vyzera ako dievca. Keby neposkakovala na vecierkoch, nevyhadzovala kratke nozky, keby sa nevrhala ku klaviru, aby s elanom skolacky zahrala Chopina a zo Chopina sklzla na moderne slagre, keby silou-mocou nechcela vyzerat mlado, len by jej to prospelo.
— Serioza, povedz pravdu, stalo sa ti daco?
Paneboze, pomyslel si Rzevskij, vecne zostanem jej vlastnictvom. Cely svet rozdeluje na vlastnych a na cudzich. Ti vlastni su na tom horsie. Na nich kladie vyssie poziadavky. Treba im vyhoviet. Nedajboze opustit svoje policko a porusit zakony Elzinej lasky. Lepsie je byt cudzim. Elza patrila k tej minulosti, na ktoru Rzevskij nerad spomina a ktoru uz vymazal z mysle. A tu ho musela vyhladat po tolkych rokoch. A po cely ten cas cosi od neho ziadat. Z kamaratstva. Na zaklade starych spomienok.
— Dakujem ti, Elza, ze si kvoli mne robis starosti, — povedal Rzevskij. — No vsetko je v poriadku.
— Akoze v poriadku, ked po ustave behaju zvery. Cosi predo mnou tajis.
— Nic sa nestalo, — zopakoval Rzevskij. Pristupil k pisaciemu stolu, sklonil sa a prezrel si zasuvku. Nijake stopy po pazuroch, ziadne skrabance. Simpanz vedel, ako ma otvorit stol. — Mimochodom, nepamatas sa nahodou, v ktorom baraku sme byvali s Lizou, v tretom alebo vo stvrtom?
— V baraku?
— No, vtedy, pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Mali sme tam v prenajme jednu izbu. Teraz ich zacali burat.
— Nepamatam sa, — odvrkla Elza. — Bolo to uz tak davno. Mam zavolat lekara?
— A ty si sa vzdy chvastala, ze mas fotograficku pamat, — povedal Rzevskij. — Mat tak tvoju pamat, davno by som uz bol akademikom.
— Beztak sa nim stanes, — presviedcala ho Elza. — Ak ta pravda najblizsie nezozerie tiger. Ale predsa mi povedz, ako sa to stalo.
Rzevskemu sa akosi nechcelo Elze rozpravat o rannom incidente. Navyse veduca ustavnej kniznice nemusi vsetko vediet.
— Co noveho u vas doma? — spytal sa. — Ako sa ma Viktor?
Elza len hodila rukou.
— A mama? Ninocka?
— Mimochodom, este vcera som chcela za tebou kvoli nej zajst, — povedala Elza. — Ninocka chce ist na vysoku.
— Viem o tom, — povedal Rzevskij. V lete sa Nina prihlasila na biologicku fakultu, no nedostala sa. Ani Elzina priebojnost, ani Rzevskeho intervencie, ktoreho prinutili vyzvanat az „hore“, nepomohli. Nina cakala rok, zatial pracovala v kniznici u matky.
— Chcela som ta poprosit, aby si ju prelozil do laboratoria. Lahsie by sa potom dostala. Slubil si, ze ked sa uvolni miesto… Kadrovak povedal, ze potrebujeme laborantov.
— Dobre, — povedal Rzevskij a pritiahol si fascikel s postou. Mozno sa Elza dovtipi a odide.
Elza pristupila k oknu.
— Naozaj buraju baraky, — povedala. — Ani som si to nevsimla. Ako ten cas bezi. Uz si celkom sedivy. Mal by si si oddychnut.
Rzevskij zdvihol hlavu, oci sa im stretli. Patrilo by sa opatovat ten teply pohlad a hlas. No neurobil to. Co mozes, ked nemozes?
6
Elza odchylila hnede oskrete dvere, vkrocila do pritmia chodby, uz by sa patrilo dat sem novu lampu. Tento tyzden ju uz takmer kupila, no mala tazku tasku, tak to odlozila na lepsie casy. Ked si vesala plast, povedome vrzgli parkety. Viktor, samozrejme, nie je doma, pride v nalade.
Elza vosla do kuchyne, hodila tasku s nakupom na stol hned vedla spinaveho riadu od ranajok. Mimochodom, Viktor slubil, ze ho umyje. Pravda, nik ani len prstom nepohol, aby dal kuchynu do poriadku. Chlieb stvrdol, platky syra sa skratili, zoschli. No, boze, buraju baraky, preco ma na to ona mysliet? Elza zapla plyn, naliala do hrnca vody, vybrala nitovky.
— Macicka, — zaznelo zozadu, — bez teba umriem od hladu.
— Ty si doma? — Elza sa neobratila. — Myslela som, ze si na futbale.
— Kupil som chlieb. Dve vekne. Jednu som aj zjedol, maciatko.
Za posledne roky Viktor velmi stucnel a zmlandravel. Elze sa zdalo, ze stolicky zaskripu, len co si na ne Viktor sadne.
— Sergeja prepadla opica, — povedala Elza.
— To u vas behaju po ustave? — spytal sa Viktor, drziac odchylene dvere chladnicky. Hladal, co by tak este mohol zjest. — O Ninocku sa nebojis?
— Mlady simpanz utiekol z klietky, pobral sa do Sergejovej kancelarie a prehrabaval sa v jeho pisacom stole.
— To nie je mozne! — Viktor nasiel v chladnicke kusok klobasy a hodil si ho do ust. Ako maly chlapec, tucny, rozmaznany, hlupy, pomyslela si Elza.
— Tato opica ma iba dva tyzdne, — povedala Elza. — Uz si zabudol.
— Aha, tie jeho pokusy… Strasne som dnes vyhladol. V bufete nemaju nic, co by cloveka zasytilo.
— Teraz ho nemozno zastavit, — povedala Elza. — Zacal sa zaujimat o ludi.
— Ty ho naozaj chces zastavit? — spytal sa Viktor.
— Zmenil sa k horsiemu, — skonstatovala Elza. — Je taky ctiziadostivy, ze sa pred nicim nezastavi.
— Zvelicujes, maciatko, — vzdychol Viktor. — Nemame si co vypit?
— Nie, nemame. Ludstvo na to este nedozrelo.
— Nedozrelo? — cudoval sa Viktor. — Tak teda treba napisat na patricne miesta, ze este nedozrelo.
— To sa neda, — povedala Elza. — Uz pisali. Vsetkych obalamutil.
