— Dolezita je, — povedal Kola, — teplota bujonu, no a napokon…
— Viem, — povedala Ninocka a citila, ze sa cervena.
Mala jemnu svetlu pokozku, a preto ju lahko zalieval rumenec.
— Nezamknem, — povedal Kola. — Jedna noha tam, druha tu. No a ty sem nebehaj…
Vo dverach este dodal:
— …Osma Modrofuzova zena.
Ninocka vstala a pristupila k pultu. Tam vnutri sa nedialo nic mimoriadne. A ak sa cosi zomelie, v ustave vypukne bozie dopustenie. Tak ako to bolo aj minuly tyzden, ked stupla acidita. Nastastie Rzevskij vtedy v ustave nebol, ked prisiel, bolo uz zase vsetko v poriadku.
Ninocka presla po miestnosti. V ustave bolo ticho. Zlty list na skle sa zachvel, zrejme sa chystal odletiet.
— Ak odleti, — povedala si Ninocka, — nakuknem tam. Pol ockom.
Kraj lista sa odlepil od skla. Ninocka strpla, nalakala sa, ze odleti, a ona bude musiet nazriet. No kvapky dazda ho znova pribili k oknu. Zostal tam.
Vtedy si Ninocka uvedomila, ze Kola sa co nevidiet vrati. Podisla k dveram a zlahka sa ich dotkla. Mozno sa ani nebudu dat otvorit. No otvorili sa. Lahucko, tichucko.
Spojovacia chodba bola jasne osvetlena, napravo dvere do inkubatora trochu odchylene. Ninockine podpatky rychlo precupkali po dlazdiciach. V skrini viseli plaste. Z umyvadla kvapkala voda. Ninocka zamrela pred dverami, nacuvala. Ticho. Ako v hrobe.
Bzucali iba akesi elektricke pristroje. Spoza dveri prenikalo slabe svetlo.
Nina odchylila dvere a vklzla dnu.
Bohvie preco si najprv vsimla makky gauc, na nom otvorenu knihu a polovicu jablka. Urcite tam predtym sedel Kola Milenkov. Pri gauci na stoliku stala stolna lampa. Jedna vana bola prazdna, velka, celkom ako egyptsky sarkofag z vystavy. Alebo ako ponorka. Vsetko cudo sa ukryvalo v druhej vani, mensej, zapustenej v dlazke, no bohuzial celkom nepriehladnej. Priklop bol vlastne priehladny, no vnutri bola zltkasta mutna tekutina. Ninocka sa naklonila nad vanu, no beztak nic nerozoznala. Dotkla sa hladkeho skleneneho boku. Bol teply. Jej dotyk vyvolal reakciu pristrojov. Zablikali, bzucanie zosilnelo, akoby jej nablizku, pri samom uchu preletel cmeliak. Ninocka odtiahla ruku, a tu sa zrazu otvorili dvere a vosiel Rzevskij. Ninocka si myslela, ze je to Kola, a stihla este povedat:
— Kola, nehnevaj sa…
Vtom stichla, pritiskajuc si k hrudi ruku, akoby na nej ostali stopy po dotyku vane.
— Co tu robis? — Rzevskeho to spociatku ani nezarazilo, pristupil k pristrojom, otocil sa k Nine chrbtom, a ona sa dala na ustup k dveram, uvedomujuc si trapnost situacie.
— Kola ma poprosil, aby som to tu postrazila, kym si zabehne po mineralku, — povedala.
— Poprosil? Postrazit? — Rzevskij sa prudko otocil. — Ako sa opovazil? Vsetko zverit na dievca! Na takeho spunta! Dotkla si sa niecoho?
Ninocka mala dojem, ze ju uz-uz udrie.
— Nicoho.
— Preco sa usmievas?
— Neusmievam sa, baron.
— Kto?
— Modrofuz. Alebo bol azda grof?
Rzevskij sa zapocuval do bzucania cmeliaka, potom dlanou buchol do tlacidla a bzucanie zoslablo.
Podla vsetkeho pochopil, o com hovori, a sam sa usmial.
— Bola som strasne zvedava, — povedala Ninocka. — Prepacte, Sergej Andrejevic. Uvedomujem si to, no bolo mi to hlupe, ze den co den sedim tam, za stenou, a sem nesmiem.
— Co su to za vrtochy! — povedal Rzevskij. — Ako dieta… Modrofuz. Take hluposti!
— Ano, hluposti, — rychlo prikyvla Ninocka. — Velmi sa to podoba na sarkofag. Len faraona nevidno.
— Aj keby si ho videla, nicomu by si nerozumela, — povedal Rzevskij. — Proces tvorby tela prebieha inak ako v prirode. Celkom inak. Je ovela prijemnejsie vidiet batola, nez to, co lezi tu. Pozajtra ho premiestnime. — Rzevskij poklopkal prstami na velky prazdny sarkofag. — A prosim, viac sem nos nestrkat! Ty si sem vosla v obycajnom plasti — ved tu nie si ako clovek, ale ako zhluk bakterii.
Nie, nehneval sa. Nastastie.
— Viem, ze je tu vsetko hermeticky uzavrete, — povedala Ninocka.
— Aj tak nemozem riskovat. Dvadsat rokov sa o to usilujem. Neuspech mi neprepacia.
— Ved sa k vam v prezidiu vsetci tak pekne spravaju.
— Pochytila si ustavne klebety — „pekne sa spravaju“. Pekne sa spravaju k vitazom. Ostapenko tiez riskuje, ked nas podporuje. Vies, co sa obycajne hovori? Pracujte este takych pat rokov s krysami… no, ak chcete, s opicami, su to zaujimave pokusy… velky krok vpred! No nebezpecny! Riskantny! Triumf genoveho inzinierstva, vypestovali ste homunkula! A co ked ste vy — nas sovietsky Frankenstein? Vies ty vobec, kto to bol Frankenstein? A co urobil?
Rzevskij sa posadil na Kolov gauc, obratil si knihu obalkou hore, roztrzito v nej listoval.
— Ano, pocula som, — povedala Ninocka s intonaciou jednotkarky. — Z mrtvoly zosil cloveka, a on potom prepadaval zeny. No vy tvorite svojho cloveka biologickou metodou…
— Proti zakonom… — Rzevskij odlozil knihu. — Proti vsetkym zakonom. Vari to nevies? A ty sem lezies s neumytymi rukami.
— Viac to neurobim.
Nina si uvedomila, ze by uz mala ist. No akosi jej bolo luto odist. Luto jej bolo aj Rzevskeho — pobledol, schudol, stalo ho to vela.
— Vy este nemate deti, — mimovolne povedala Ninocka. Sama sa zacudovala, ked zacula svoj hlas. — Teraz budete mat.
— To hovoris o nom?
— Samozrejme. Pravda, bolo by lepsie, keby ste uz mali vlastne, no pre zaciatok staci aj toto.
— Ty si sa zblaznila, — zarazil sa Rzevskij. — No, hybaj odtialto!
12
Ivan sa narodil 21. novembra vecer o siestej. Nikto neodchadzal z ustavu, aj ked vobec neoznamili, ze experiment sa blizi ku koncu. Cakali. Rzevskij tri dni doslova nevysiel z izolovaneho laboratoria a Ninocka striedavo s druhymi dievcatami nakupovala a pripravovala jedlo pre tych, co boli vo vnutri. Vybiehali na chvilocku, co-to uchmatli a opat zmizli za dverami spojovacej chodby.
V ten den hned rano sa v ustave objavili nove tvare — lekari. Potom dva razy prisiel Ostapenko a jeden z tych starych akademikov. V riaditelovej kancelarii v jednom kuse vyzvanal telefon, no Rzevskij Lenocke striktne prikazal, aby ho nevolala, nebrala odkazy, ani keby sa zacalo zemetrasenie.
Ninocka sama nesla na obed, nemala na jedlo ani pomyslenie. Myslienkami bola tam vnutri, za dverami. Ten chlapec, homunkulus, Frankensteinov zazrak… prave sa pohol, chce otvorit oci. Z modrastych ust sa mu derie slaby zachripnuty ston. Alebo prave prestal dychat — Rzevskij mu robi masaz srdca… Zle sa orientovala v signaloch na pulte vonkajsieho laboratoria. Pri pulte sa tlacili biologovia z inych laboratorii a spravali sa, ani coby sledovali futbal.
Bolo sest hodin a niekolko minut, ked jeden z mladych talentov, hladiac na zelene krivky na obrazovkach, povedal: „Aha ho, holubok“ a zatlieskal. Vsetci sa rozrecnili, zacali sa skriepit, upreli zrak na dvere, a Ninocka bola bohvie preco presvedcena, ze Rzevskij musi vyjst aj s Nim.
Rzevskij sa dlho neukazal, napokon vysiel s jednym lekarom. To bolo vsetko. Za chrbtami vysokych mladencov ho ani vlastne nevidela. Tento hlucik ho aj vyniesol na chodbu a len raz Ninocka zacula vo vrave jeho unaveny hlas: „Ma niekto cigaretu bez filtra?“ Ninocka sa citila na smrt unavena, no nemohla odtrhnut oci od dvier
