vo vyvojke: v cervenom tlmenom svetle nevies, aky obraz sa zjavi na bielom papieri.
Spomienky boli neprijemne a znepokojujuce — bolo treba sa v nich zorientovat a chapat ich, no pochopit sa nedali, lebo islo o to, ze on, Sergej Rzevskij, ktory tu lezi vo svojom vlastnom laboratoriu, vobec nie je Sergej Rzevskij, ale niekto iny, zatial este bez mena, a preto nepravy, este neexistujuci clovek, ktoreho mozno zlikvidovat rovnako, ako ho aj pocali, a neschopnost toto vsetko pochopit tkvela v tom, ze ho pocal ten isty Sergej Rzevskij, cize on sam, ktory teraz existuje mimo neho…
Zrazu sa tieto myslienky pretrhli — zacul vzrusene hlasy. Plnostihla zena v bielom plasti, ktoru nepoznal, mlela cosi o strese, mladenec, znama tvar — pracuje tu ako technik? — cosi robil s pristrojmi. Pocitil pichnutie, kratku bolest a sklz na saniach do nebytia.
Do tohto nebytia prenikali hlasy zvonku. Pochopil, ze to hovoria o nom ako o Ivanovi, a on po cely ten cas chcel bez rozhorcenia, bez znepokojenia ticho a pokojne opravit hovoriacich a vysvetlit im, ze sa mylia, ze on je Sergej Rzevskij, hoci sam chape, ze takto sa volat nema pravo, lebo Sergej Rzevskij ho vymyslel a vytvoril.
A ked sa opat prebudil, rano dalsieho dna, uz si uvedomil a aj precitil svoju izolovanost od Rzevskeho, svoje vlastne ja, a vobec sa necudoval, ked Sergej Rzevskij, sediac pri jeho posteli a sledujuc pristroje hned po jeho prebudeni, povedal:
— Dobre rano, Ivan. Chcem sa s tebou porozpravat.
Ivan privrel oci, opat ich otvoril, a dal tak najavo, ze ho bude pocuvat.
19
— Ahoj, Ivan, — povedala Ninocka, ked ako obvykle vbehla do laboratoria a ako obvykle sa Ivanovi zdalo, ze ju privial sviezi vietor. — Uz si obedoval? Ja som nestihla — zabehla som do bufetu, ale je tam hrozna fronta, vies si to predstavit?
Ivan prikyvol. Zrazu si spomenul, ake fronty byvaju v bufete, i zaziadalo sa mu zavolat si Alevica a pripomenut mu, ze stary uz trikrat slubil pripojit k bufetu vedlajsiu miestnost.
Ivan potriasol hlavou, ako vzdy, ked chcel zahnat zbytocne, cudzie myslienky — toto gesto jeho otec nerobieval.
— Daj si sliepku, — povedal. — Beztak ju nechcem.
Marija Stepanovna, zdravotna sestra, vycitavo vzdychla.
Neznasala dovernosti medzi pacientmi a personalom. Ninocka predstavovala personal, Ivan bol pacient. Nic sa neda robit — na tom spociva poriadok, jedine, coho sa mozno drzat v tomto blaznivom dome.
— Dobre, — povedala Ninocka. — Naozaj nie si hladny?
— Krmia ma, ani co by som bol v olympijskom vybere pre tazku atletiku, — povedal Ivan.
Nina sa pustila do sliepky. Ivan hladel do okna. Toho roku napadol sneh velmi skoro, mozno sa este roztopi, no lepsie by bolo, keby sa udrzal a prestali tie dazde. Ivan si pomyslel, ako davno uz nestal na lyziach, pritom potriasol hlavou a Nina, spozorujuc toto gesto, zahmkala a povedala:
— Viem, na co si myslel. Pomyslel si si: Dobre by bolo zalyzovat si.
— Ako si to uhadla?
— Som telepatka. Predstav si, prave som si pomyslela to iste, preco by to nenapadlo aj tebe. Vies sa lyzovat?
— Vedel som sa, — povedal Ivan.
— Odchadzam, — povedala Marija Ivanovna. — Vratim sa o polhodinu.
— Chodte vobec domov, — povedal Ivan. — Naco ma strazite? Som zdravy ako buk.
— Mnohi ludia su na pohlad zdravi. Posobia takym dojmom, — v hlase Marije Stepanovny bolo citit, ze pacienta odsudzuje, usvedcuje z nerozvaznosti.
Ivan si hladel na ruky. Ruky ako ruky. Velmi pripominaju ruky Sergeja Rzevskeho. Len s tym rozdielom, ze jeho prsty boli hrubsie v clankoch, tlstejsie a ze chrbat ruky mal posiaty pehami.
Ivan si prekvapene obzeral ruky, ani co by neboli jeho. Ninocka s chutou obhryzala slepacie stehno a pol ockom ho sledovala. Vzdy sa velmi usilovala uhadnut jeho myslienky a casto sa jej to darilo. Ninocka za tie dni pochopila, ako sa Ivan usiluje spoznat svet svojimi ocami, svojimi pocitmi, ako sa chce vyclenit zo starsieho Rzevskeho, oddelit cely komplex skusenosti a pamati otca od mikroskopickej, stenami laboratoria a niekolkymi tvarami ohranicenej osobnej skusenosti. Preto na mna tak caka a rad sa so mnou zhovara, pomyslela si Ninocka, lebo mu prinasam odrobinky jeho vlastneho zivota. Urcite sa budu so Sergejom hadat. Viem si predstavit, co by som tak asi povedala mame, keby som sa dozvedela, ze ona namiesto mna chodila do skoly.
Zabzucal bzuciak, potom zmlkol. Technik zapol selektor. Rzevskij volal k sebe Ninu Gulinsku.
— Hned, — povedala Ninocka, utierajuc si usta. — Hned idem.
Ivan za nou hladel. Ziarlil? Ved je to smiesne!
Ninocka bezala po chodbe a uvazovala, preco sa uz neboji Sergeja Rzevskeho. Je medzi nimi taky rozdiel — aj vo veku, aj vo vsetkom inom. Cela priepast. Alevic ma zo Rzevskeho strach. Niekedy dokonca aj Ostapenko. Kedy zmizla ta plachost? Po tom nocnom rozhovore v jeho byte? V ustave uz Ninocka nebola bezvyznamnym cloviecikom pobehujucim po chodbach, bola sucastou experimentu, dopadal na nu tien tajomstiev a grandioznost toho, co sa tu odohravalo. Ide predsa o grandioznu vec, nie?
Matka stala na chodbe, fajcila s neznamym muzom, smiala sa zdrzanlivo, no nervozne. Mala rada, ked si ju muzi vsimali, obvykle hovorievala, ze muzi su ovela zaujimavejsi ako zeny, ale ozajstnych ctitelov nemala, ci uz preto, ze doopravdy o nich nestala, alebo azda preto, ze sa bali jej vseobjimajuceho vlastnickeho citu. Niekedy Ninocka aj lutovala, ze sa narodila prave tejto mame. Matka v navale hosti, v marnom usili po ustavicnom, aj ked nie velmi extravagantnom rozptyleni — ist k niekomu na chatu a tam stretnut kohosi, aby mohla povedat, ze ho pozna osobne, ba aj jeho zenu, ktora ju sklamala, kupit nieco, hlasno prejavit sucit cudziemu nestastiu — v tejto trme-vrme casto nadlho zabudala na Ninu, davala ju k otcovej mame, ktora uz umrela. No potom akoby sa v matke pretrhla hradza — nasledovali zo dva tyzdne neskonalej lasky, od ktorej sa isla zadusit. Bolo by lepsie, keby to bolo ako u inych — bez premrstenych citov.
Ked matka zbadala Ninocku, nechala tak spolocnika a kratkozrake prizmurila oci.
— Nina, co tu robis?
Nina si hned uvedomila, ze na nu matka striehne, a preto si aj vybrala toto miesto na chodbe v prizemi.
— Volal ma Sergej Andrejevic, — povedala Ninocka. — A ty?
— Ja? Fajcim.
— Obvykle fajcis na druhom poschodi.
— Predsa sa ta nebudem pytat, kde mam fajcit. Velmi vela si dovolujes. Co chce od teba Serioza?
Aha, tymto slovom jej chce vziat Rzevskeho, chce jej dat po nose. Ale nedam si ho…
— Mamicka, pochop, — Nina sa usilovala byt mila, asi tak ako mama, — robime so Rzevskym experiment.
— Aha, — povedala mama ironicky a vyfukla dym. Nikdy ho nevtahovala. Fajcenie bolo pre nu len spolocenskou zalezitostou. — Dieta bez vyssieho vzdelania — nenahraditelna pomocnicka velkeho Rzevskeho. Zaplietla si sa s nim?
— Mama! — Ninocka strasne ocervenela. Ano, zalubila sa do Sergeja Rzevskeho, hoci on si to vobec nevsimol, a zaroven sa pre nu zacinal aj roman s Ivanom Rzevskym, co si este ani ona sama neuvedomovala. Cize bola dvojnasobne vinna, pristihnuta na mieste, odhalena, a to ju hrozne nazlostilo.
Ninocka sa rozbehla po chodbe, mama sa ticho zasmiala.
Potom Elza vyhodila nedofajcenu cigaretu cez vetrak. Nechcela sa hadat s dcerou. Chcela iba poprosit, aby ju pustili do laboratoria, pozriet sa na toho Ivana. Ivan bol vraj vernou kopiou Rzevskeho za mladi. No nik okrem nej, Elzy, to nemohol posudit — v ustave bola jedina, co poznala mladeho Rzevskeho.
Este nic nie je stratene. Elza sa poobhliadla. Chodba bola prazdna. Podisla k bocnym dveram. Laboratorium c. 1. — jednoducha cierna dosticka. Nic sa nedeje — vsetci vedia, ze tam pracuje jej dcera. Zrejme jej chce ona, Elza Alexandrovna, riaditelka kniznice, nieco povedat.
