lebo sa bal cmeliaka. Hned prileti a zoberie ho. Vedel, ze je to v Taruse a ze ma styri roky, ze je to jedna z jeho prvych spomienok, no zaroven to bol sen, pretoze vlastna spomienka uz vymizla z pamati Sergeja Rzevskeho, stala sa rodinnou tradiciou — ako sa Serioza bal cmeliaka. No bohvie preco vo vedomi chybal obraz cmeliaka, bola tam iba zvukova predstava C-C-C-meliak! Neurcitost pocitu hroziaceho nebezpecenstva nutila hladat ho vsade, dokonca sa mohlo vtelit i do matkinych ruk, preto sa chcel matke silou mocou vytrhnut, no ona ho mocne drzala. Pozrel sa na nu a videl, ze to nie je matka, ale Liza, ktora place, lebo vie — teraz prileti cmeliak a zoberie ho…
Prebudil sa a ostal lezat so zavretymi ocami. Pretvaroval sa. Vedel, ze v jeho pritomnosti sa ludia prestanu rozpravat o beznych veciach — akoby o nich nesmel vediet. Vedel aj to, ze jeho pretvarku rychlo odhalia — pristroje ho prezradia.
No tentoraz zrejme nik nepozrel na pristroje, mozbyt ani necakali, ze sa zobudi. Hovorili septom. Marija Stepanovna a ta druha sestricka, ktoru nepoznal.
— Oci ma nezive, starecke, — sepkala Marija Stepanovna. — Viete, kolko som mala pacientov? Milion, a veru take oci som jakziv nevidela.
— Odkial vsetko vie? Je to pravda, ze je to kopia?
— To ti veru nepoviem, — odvetila Marija Stepanovna. — Ked ma sem prelozili, bol uz hotovy.
— Mozno sa s nim aj zhovarat? Rozumie?
— Ale ano, ibaze obcas tara. Spociatku sa pokladal za riaditela.
Ivan obozretne pootvoril oci — v miestnosti svietila iba stolna lampa. Technik driemal v kresle, dve zdravotne sestry sedeli vedla seba na gauci. Bolo ticho, pokojne a rozhovor sa akoby ani netykal jeho.
— A nebojis sa ho? — spytala sa neznama sestricka.
— Ani nie, je dobry, agresivitu v ludoch vycitim, mam skusenosti z pooperacnych stavov. V nom niet agresivity.
No oci ma zle. Bojim sa, ze nebude dlho zit. Nie, nebude dlho zit…
Ja ze nebudem dlho zit? Preco? Azda je v mojom vnutri naozaj cosi nepevne, nedorobene, azda mam prikrehke cievy, nespravne erytrocyty?!
Ivan sa mimovolne zapocuval do tlkotu svojho srdca. Srdce vynechalo uder… Aspon nervy urcite ma.
23
Ivan sa nadranom opat zobudil. Cosi nebolo v poriadku… Sneh slahal do zavretych okien, od silneho vetra rincali skla. Bohvie preco sa mu zdalo, ze vedla lezi Liza a spi — celkom necujne, ticho, aby ho ani vo sne nerusila… Natiahol ruku, chcel sa dotknut jej pleca, ktore tak presne zapada do jeho zohnutej dlane. No pochopil, ze to nie je jeho pamat! Potriasol hlavou, zhodil vankus. Marija Stepanovna, ktora lezala na gauci, sa zavrtela, cosi zo sna zamrmlala, no nezobudila sa.
Tu sa Ivan, uz celkom bdely, zapocuval do zvukov nocneho ustavu. Bolo v nich cosi, co tam nemalo byt.
Obozretne spustil nohy na dlazku, bosy, v pyzame podisiel k dveram. Stlacil klucku. Cvakla zamka.
V spojovacej chodbe bolo tma. Ivan zavrel za sebou dvere. V prednom laboratoriu nahmatal vypinac. Rozsvietilo sa, na okamih prizmuril oci. Tu bolo ticho — iba cez niekolko stien bolo pocut zvuky, tlmene, nejasne. Prebehol po chodbe, jeho podosvy tlmene dupotali po dlazke. Za dverami, kde boli simpanzy, sa ozyvalo vrcanie a lomoz. Stlacil klucku. Bolo zamknute. Ivan sa nahol, nazrel cez klucovu dierku. Videl iba cast klietky, slabo osvetlenu malou lampickou na strope. John pobehoval po klietke, mykal mrezami, potom vycitil, ze niekto stoji za dverami, a zacal vrieskat, skriekat, akoby si nijako nemohol spomenut na spravne slova.
— Co sa tam u vas deje? — spytal sa ticho Ivan. — Stalo sa nieco?
John to pocul, dlanami zacal tlct po dlazke, odtahoval ich, akoby ho to palilo.
— Dolu? — spytal sa Ivan.
John podskocil a zareval.
Ivan sa sklonil, ohmatal dlanou dlazku. Zdalo sa mu, ze dlazka je tu teplejsia. Podosvami to necitil, no dlanami ano.
A zrazu pocul, ze zavyjaju psi. Psi v noci casto stekali, no tentoraz to znelo akosi inak.
Ivan prebehol este par krokov, otvoril dvere, ktore viedli do suterenu, a ked schadzal po schodoch, zacitil, ze vzduch je tu teplejsi, ani co by niekto nablizku otvoril dvere do pracovne.
Dvere do vivaria neboli zamknute. Ivan ich pritiahol k sebe a do tvare ho slahla horuca para. Dolu este viedlo takych pat schodov, no tie najspodnejsie boli ponorene vo vode. Svetlo lamp pod stropom prenikalo akoby cez bielu vatu. Hrozny psi narek prehlusoval sycanie a zblnkot horucej vody.
Ivan zisiel dolu, vosiel do vody — bola horuca. Dalej, asi tak v strede rozlahleho suterenu, kde boli pozdlz stien umiestnene klietky, bola para najhustejsia — tam vytekala voda z prasknuteho potrubia.
Bolo treba otvor upchat. No ale ako sa tam dostat a cim ho upchat? Vybehnut hore a zavolat pomoc? Ivan sa pootocil smerom k dveram, no zavyjanie psov zosilnelo — psi plakali, skucali, bali sa, ze Ivan odide. Ivan sa dovtipil, ze najprv musi psov vypustit, co sa da spravit hned, za niekolko minut. Kym pride havarijna sluzba, mohli by sa aj uvarit.
Nohou nahmatal este jeden schod, potom dalsi…
Dvoma krokmi, brodiac sa vo vode — ani co by bol vosiel do mora, ktore ho brzdi, nedovoli kracat rychlo — podisiel k prvej klietke. Pes v nej stal na zadnych labach — vo vsetkych klietkach tak stali — bol to velky samec. Odsunul zaporu, trhol dvierkami k sebe — pes dobreze ho nezrazil z noh, vrhol sa k vychodu, najprv sa chcel rozbehnut, no neslo to, musel ku schodom preplavat…
Klietok bolo vela. Viac sa ponahlat nemohol, voda bola coraz horucejsia a nohy mu zacali trpnut od bolesti. Pri kazdej klietke sa zdrzal take dve sekundy, kym odsunul zaporu a pomaly — tak to bolo lepsie, istejsie — pritiahol k sebe dvere, lebo musel prekonavat odpor vody. Z piatej klietky nikto nevysiel. Bol tam maly psicek, ktory len-len ze udrzal hlavicku nad vodou. Musel k nemu natiahnut ruku a vytiahnut ho, cim stracal drahocenne sekundy. Psicek, cely pomateny od bolesti a strachu, ho chcel uhryznut, co sa mu aj podarilo. Hodil ho smerom k dveram a ponahlal sa k dalsej klietke. Mal pocit, ze mu z noh zlieza koza a ze sa odtial zivy nedostane — zlyhaju mu nohy a spadne do vody. No napriek tomu sa brodil ako v spomalenom filme, od klietky ku klietke, bal sa pustit mrezi, aby nestratil orientaciu v pare, naklanal sa, otvaral zapory, vypustal alebo vyhadzoval psov. A len vtedy, ked videl, ze dalsia klietka je prazdna, obratil sa a vydal na spiatocnu cestu, drziac sa horucich mrezi. Trapilo ho, co ak za tou prazdnou klietkou bola este dalsia, ku ktorej sa nedostal, no nemal uz odvahu vratit sa spat…
Vsimol si, ze z jednej klietky pes nevysiel — plaval na vode ako sivy vankus, no presiel popri nom, ratajuc kroky, aby nespadol. Uz pri samom prahu zbadal, ako tam z poslednych sil plave akysi psik, uchopil ho a vyniesol von, pricom prekrocil telo ineho psa, ktory sa sice vydriapal z vody, ale na schody uz nevladal. Ivan sa na sekundu zastavil, nadychal sa studeneho vzduchu. Musi zavolat havarijnu sluzbu. Alebo ma zajst po Mariju Stepanovnu, aby mu natrela popaleniny? Vysiel po schodoch k pracovni Rzevskeho, hoci vratnica bola blizsie. Nohy ho zatial posluchali, no sklbalo ho v nich od bolesti a bohvie preco aj v rukach, no netrufal si pozriet sa na ne. Presiel popri Lenockinom stole, kancelaria bola zamknuta, a tak z jedneho rozbehu plecom vyrazil dvere.
Podisiel k Sergejovmu stolu, stisol gombik stolnej lampy a horko-tazko si pritiahol telefon. Az teraz uvidel svoju ruku, cervenu a opuchnutu. No ako zavolat havarku, nevedel. A kam ma volat? Rzevskemu? Nie. On mu nepomoze. Kto len ma na starosti tieto veci… Ivan vytocil Alevicovo telefonne cislo. Dlho nik nedvihal.
— Pocuvam, — ozval sa rozospaty hlas.
— Dmitrij Borisovic, — povedal Ivan, — Prepacte, ze som vas zobudil. Tu Rzevskij.
Alevic hned pochopil ze sa nieco stalo. Riaditelov hlas bol unaveny. Boli styri hodiny rano.
— Pocuvam. Co sa stalo? Nieco s Ivanom?
— Nemohli by ste… zavolat havarijnu sluzbu? Prasklo potrubie horucej vody… zatopilo vivarium…
— Paneboze, — vzdychol si s ulavou Alevic. — A ja som si myslel…
— Pockajte, — povedal Ivan. — Nacisto som zabudol cislo… Zavolajte aj prvu pomoc.
— Veterinarnu? — V Alevicovom hlase este stale bolo citit ulavu.
— Nie, pre mna, — povedal Ivan a pustil sluchadlo. Na chodbe dupotali kroky — Marija Stepanovna chodila po poschodiach, hladala pacienta…
