— Ani som si to sama neuvedomovala.

— Mala si mamu. A Sergej bol cerstvy absolvent bez bytu, bez penazi, bez perspektiv. Ocitla si sa v situacii Buridanovho osla. Jedna otiepka sena — Serioza, druha — mamina vychova. Prepasla si prilezitost. Nuz musela si zozrat mna.

— Nanichodnik! Podliak!

Ticho, dieta musi zajtra skoro vstavat…

27

Sergej rano nazrel, spytal sa, co noveho, pripomenul, ze zajtra je komisia. Doniesol nove casopisy. Povedal, ze neskor sa zastavi. Mal spytavy pohlad, s Ivanom hovoril celkom inym tonom ako s ostatnymi. Ani co by sa predo mnou citil vinnym, pomyslel si Ivan. Poznam jeho myslienky, jeho nadeje byt nesmrtelnym, jeho uvahy o vedeckej stafete — toto vsetko je obsiahnute v mojej pamati. No sucasny Rzevskij tam nie je. Akoby sme vystartovali z jedneho bodu, ale nase vlaky sa rozbehli po kolajniciach na rozne strany.

Otvoril knihu, no necital. Moze vyjst do predneho laboratoria, tam sedi Ninocka, ktora len co ho zazrie, vyskoci, na tvari jej zaihra radostny usmev — je to vesele maciatko. Elza ma odrazu taku dospelu dceru. Doma mali klavir, Elza na nom skvele hrala. O com som to len premyslal? Osklbana kniha Chapmana, toho draheho klasika, ktory oddelil ektoderm zarodku salamandry — zarodok to prezil a vyrastla z neho salamandra bez nervoveho systemu. Podla vsetkeho mezoderm kontroluje diferenciaciu nervoveho tkaniva. Tymto sposobom asi robili aj mna — od Chapmana cez Holtfretera a Stewarda k Rzevskemu. Ivan sa silou vole usiloval zahnat bolesti hlavy — beztak je az prilis prepchaty liekmi. Zacal listovat v knihe, niekde rozky stran otec zahol a jeho nutkalo zahnut tie iste strany, no nemohol, lebo to uz urobil Sergej. Obedovat Ivan siel do ustavnej jedalne. Toto pravo si musel urputne vydobyt. Nemoze predsa zit iba na racionalnej diete. Ak si ma ty, otec, obdaril vlastnym mozgom, musis uznat, ze si budem narokovat na svoje miesto v spolocenstve ludi…

Elza Borisovna sedela pri susednom stole a usilovala sa nehladiet na Ivana. V jedalni nebolo vela ludi — prisli prv ako pravidelna masa stravnikov.

Elza sa odvracia. Ziarli nanho, ze je taky mlady. Teraz si ta riadne prezriem! Nie je to veru moralne, aby hrdost ustavu, prvy umely clovek na svete, prezuval zavodny gulas a pohladom prebodaval veducu kniznice. Elza nereaguje na jeho pohlad, no nervozne mrvi prstami, poklopkava nimi po pohari s cajom, nieco rychlo a veselo hovori zene, co sedi chrbtom k Ivanovi, potom prudko vyskoci a vybehne z jedalne.

Ked Ivan o par minut odchadza z jedalne, Elza stoji na odpocivadle schodiska a nervozne fajci. Pohlady sa im stretnu a ona sa spytuje:

— Chcete mi nieco povedat?

Ivan tiez vytiahol cigarety, zapalil si, ale neodpovedal. Elza sa rychlo rozhovorila vysokym zvonivym hlasom:

— Nepoznate ma. Nikdy sme sa nestretli. A Rzevskemu neverim. Vsetkych nas vodite za nos. A neviem, preco ma prenasledujete.

— Neprenasledujem vas, Elza, — povedal mladenec hlasom Rzevskeho. — My sa pozname tak dlho, ze sa nemusime pretvarovat.

— Beztak tomu neverim, — povedala Elza. — Mate len niekolko mesiacov. Rzevskij vam o mne rozpraval, lebo vas potrebuje, aby uspokojil svoju neskrotnu ctiziadost. Mozno vasu hru prijme akademicka vrchnost, no mna nepresvedcite.

— Vobec to nebude take tazke, — povedal Ivan. — Mozete ma preskusat.

— Ako?

— Spytajte sa ma na hocico, co si pamatate iba vy a Rzevskij.

— A vysvitne, ze vam o tom hovoril. Je to podle, rozumiete, podle. Clovek moze disponovat iba vlastnymi spomienkami. No ak sa to tyka inych ludi, je to zrada. Klebetenie.

— Noze sa len pytajte.

Elza sa zamracila. Ale neodisla. Zrazu sa spytala:

— Vozili sme sa na propeleri. V lete. Bolo chladno, a ty si mi dal svoje sako… pamatas sa…? Pamatate sa?

Spomienka lezala kdesi hlboko v mozgu. Do tejto chvile Ivan nevedel, ze by sa niekedy bol vozil na propeleri s Elzou, zatial tuto spomienku nepotreboval.

— Mali ste na sebe modry sarafan s uzkymi ramienkami. Povedali ste mi, ze chcete sampanske so slnecnicovymi jadrami, a ja som odvetil, ze je to vidiecka predstava krasneho zivota.

— Na to sa nepamatam. A to je vsetko?

— Vsetko.

— Klames! — A Elza vybehla hore schodmi.

Nechcela, aby si spomenul. Bala sa toho. A on si predsa spomenul. Vtedy na propeleri ho Elza presviedcala, ze Liza si ho nezasluzi. Ze s nou nikdy nenajde dusevny sulad, ze Liza dokonca nebola schopna skoncit ani desiatu triedu… treba rozlisovat romanik a rodinny zivot. Nikdy si neoblubis jej dieta, hovorim ti to ako priatelka, vzdy jej bude milsi otec dietata. Si este chlapec, Serioza, nepoznas este zeny. Musi sa vydat — kvoli tomu pristane na vsetko. Pochop ma spravne, ja mam Lizocku rada. Je to dobra dusa. Ale teba zahubi, znici… Odid od nej, zachran sa, kym ta nevtiahne mestiacke bahno…

— Aha, a ty si tu? — povedal Rzevskij. — Myslel som si, ze si siel do jedalne. Mam v pracovni nesku, das si za salku?

Mlcky kracali po schodoch. Kolegovia z ustavu, co ich stretali, sa zastavovali, lebo Sergej a Ivan boli viac nez otec a syn, boli polovicami jedneho cloveka, oddelenymi od seba casom.

28

— Trapi ma, — povedal Rzevskij, — ze nas vztah sa vyvija inak, ako by som si to zelal.

— Co by si si zelal? Aby som ta nahradil v tejto pracovni?

— Casom ratam aj s tym.

— Mozem ta zastupit i dnes. V mojom pripade nemoze ist o nedostatok zivotnych skusenosti.

Salky drzali rovnako a rovnako si z nich odchlipkavali. A urcite kavu aj rovnako vychutnavali. Ivan pritlacil malicek, no Sergej si nevsimol tento posunok.

— Musis ist vpred, dalej od toho bodu, kde som ta opustil. V tom je tvoj zmysel, moj zmysel, zmysel nasho spolocneho experimentu.

— A minulost? Vo mne je jej viac ako v tebe.

— Ako to?

— Noze mi povedz, co mala mama oblecene, tvoja mama, ked ste zaostali za vlakom v styridsiatom prvom?

— Zostali sme dolu… Bolo to v stepi… Vlak stal na nasype… Nie, nepamatam sa.

— Bolo tam este jedno male dievcatko. Ked sa matka rozbehla a schytila ho, lebo nevladalo bezat, ty si sa na nu nahneval a krical si: „Pust ju!“

— To som nekrical!

— Veru krical. Co mala mama oblecene?

— Nepamatam sa. Nemozem si spomenut po viac ako styridsiatich rokoch.

— Ale ja si to zato pamatam. Chapes, ja si to pamatam. Vies preco?

— Preco? — zopakoval otazku Rzevskij.

Вы читаете Zakon pre draka
Добавить отзыв
ВСЕ ОТЗЫВЫ О КНИГЕ В ИЗБРАННОЕ

0

Вы можете отметить интересные вам фрагменты текста, которые будут доступны по уникальной ссылке в адресной строке браузера.

Отметить Добавить цитату