— Pretoze ja nie som ty. Pretoze ja viem, ze tieto spomienky nikdy neboli moje! Mozem sa v nich rypat, mozem ich rozpitvavat. Matka mala vtedy na sebe modry sarafan a sandale. Tebe sa zda, ze si uz na to zabudol. No nezabudol si! Jednoducho si spomenut mozem iba ja, pretoze si na to chcem spomenut. Myslis si, ze je to jediny rozdiel medzi nami?
— Zabudol som este na nieco ine? — Rzevskij sa pokusil o usmev.
— Na vela si zabudol. Este neviem vsetko…
— Namiesto toho, aby si hladal, co nas spaja, usilujes sa odlisit odo mna.
— A ty si azda myslel na to, ze ja som jediny clovek na Zemi, co nemal detstvo? Spominam si, ze ako chlapcek som kracal s mamou po luke, no zaroven si uvedomujem, ze som s mamou nikdy po luke nesiel. To ty si chodil, ty si mi ukradol detstvo, rozumies, ty si ma okradol a teraz si tu sedis spokojny sam so sebou — mas duchovneho nastupcu, vyznamneho syna, celkom podareneho a vo vsetkom sa podobajuceho na cloveka.
— Ty predsa si clovek. Celkom obycajny clovek.
— Klames! Nie som clovek a nikdy nim nebudem, lebo nemam vlastny zivot. Som tvoja zla napodobenina a musim vybavovat tvoje zalezitosti, namiesto teba si vyjasnovat vztahy s Elzou, ktora sa boji, aby som si z minulosti nepamatal viac ako ty. Ty to nechapes a este sa toho nebojis, ale ona uz ano. Zda sa, ze pud sebazachovy je u nej silnejsi ako u teba.
— Coho sa vlastne boji? — Rzevskij vstal, nalial si vriacej vody z termosky, ktoru mu priniesla Lenocka. — Das si este kavu, syncek?
— Nehovor mi tak, Rzevskij! Syna treba vychovavat, vstavat k nemu v noci, utierat mu sopel. Neurobil si si syna, ale seba sameho. Syn — to je pokracovanie, no ty si sa usiloval o kopiu. Ak ta trapilo to, ze nemas deti, preco si neadoptoval Katku? Boli by ste mali s Lizou aj dalsie deti… Alebo azda mala pravdu Elza, ked ste sa vozili na propeleri a presviedcala ta, ze Lizocka sa k tebe nehodi?
— Aky propeler?
— Obdaril si ma touto spomienkou a teraz sa ti to nepaci? Vari si nevedel, do coho sa pustas? Simpanzy ta nepoucili? Alebo si azda chcel, aby som zdedil iba tvoju vasen k vede?
Rzevskij sa ovladol.
— V niecom predsa len mas pravdu… No ani mne nie je lahko. Mam dojem, ze som priezracny, ze mozno do mna nahliadnut a uvidiet to, co sam nechcem vidiet.
— Vobec nikam nechcem nazerat. Jednoducho mi to neda pokoja. Bol by si azda radsej, keby som vyvratil Gordonov efekt a vazne by som sa zacal venovat matematike? A ja rozmyslam o Lize.
— Myslel som si, ze ked skonci komisia, odstahujes sa ku mne. Zijem sam, mam dve izby, neprekazali by sme si navzajom…
— No ale teraz uz pochybujes. A mas pravdu: nemozno zit sam so sebou. Nechaj, nech sa rozideme… co najdalej od seba. Nemozem zit ako tvoj syn, pretoze som starsi ako ty. Tym, ze si mi dal svoju pamat, dovolil si mi, aby som ta sudil.
— Este sa vratime k tomuto rozhovoru, — Rzevskij to povedal sucho, ani co by sa lucil s kolegom, co sa niecim previnil, a ked Ivan zahmkal, pochopiac tuto intonaciu, zrazu buchol pastou po stole. — Chod do certa!
Ivan sa rozosmial, natiahol nohy, rozvalil sa v kresle. Alevic, ktory prave nazrel do pracovne, pretoze mal so Rzevskym riesit hospodarske problemy, strpol na prahu a radsej ani nevstupil. Pokusny mladenec sa choval az prilis arogantne. Sergej Andrejevic to nikomu nedovoloval.
29
Ninocka bola u Ivana, skusal ju z chemie — co nevidiet bude po zime a je najvyssi cas mysliet na to, ako sa dostat na institut. Potom vysvitlo, ze Ivanovi dosli cigarety, a Ninocka povedala, ze po ne zabehne. Ivan vstal.
— Ani mne nezaskodi nadychat sa cerstveho vzduchu.
Vonku bola sucha, nie prilis tuha zima, sneh zvonivo a akosi veselo vrzdal pod nohami.
— Ani sme si nezalyzovali, — povedal Ivan. — Zima sa uz pomaly konci a my sme…
— Donesiem z domu lyze, — povedala Ninocka. — Dobrych desat rokov nimi nik nehybal.
Baraky uz zburali. V zime, ked su stromy hole, volne priestranstvo medzi nimi az tak neziva prazdnotou, diery po domoch nie su take napadne.
— Vies o tom, ze tu kedysi byval? — spytal sa Ivan.
— Ano, velmi davno.
— V tretom baraku od kraja. Skoda, ze som tam nestihol zajst.
— Preco? Ved sa so Rzevskym iba hadas. Niekedy je to az smiesne.
— Este mi nie je vsetko jasne. A to ma trapi.
— Ach, ci si ty len skromny clovek! — povedala Ninocka. — Zaziadalo sa ti vsetkemu rozumiet. Ja som uz prisla na to, ze je lahsie zit, ak nie je vsetko jasne. Je to zaujimavejsie, ked este existuju nejake tie tajomstva! Predtym aj ty si bol sama zahada, a teraz si…
— Co som teraz?
— Pracovnik ustavu.
— So mnou nie je radno sa priatelit, — uskrnul sa Ivan. — Som potencialne nebezpecny tvor. Vsetko nezname je zaroven aj nebezpecne. Ale zajtra mi ma vyprsat lehota?
— To nie je pravda. Nevyprsi, — povedala Nina. — Cela komisia ta tento tyzden rozpitvavala.
Ninocka pobehla a smykla sa na zladovatenom pase na chodniku. Ivan zavahal a vrhol sa vzapati za nou. Casto vahal, kym sa do dacoho pustil, co uplne zodpovedalo jeho dvadsatrocnemu telu. Akoby sa Rzevskij, ktory v nom prebyval, bal smykat po ladovych plochach a zostarnutymi kostami a svalmi zvazoval prekazky.
Vosli do obchodu pri autobusovej zastavke. Ivan si kupil skatulku cigariet. No tridsat kopejok mu nestacilo, Ninocka mu dolozila.
Podla dohovoru s akademiou mali Ivana od prveho prijat do ustavu za laboranta — predsa mlady, zdravy chlapec nebude vysedavat ako pokusny kralik. Napokon mohol by dokonca byt aj veducim laboratoria. No Rzevskij aj Ivan chapali, ze taku laskavost im akademia nepreukaze. Ivan ostal i nadalej iba pokusnym exemplarom a v spravani mudrych clenov poslednej komisie vycitil dokonca akusi nerozhodnost a napatie. No uz sa prestal kvoli tomu urazat.
— Hovor dalej, — povedala Ninocka, ked vysli z obchodu a vracali sa k ustavu.
— Elza ich zoznamila. Sergej byval v internate a Liza v jednej izbe s mamou, bratom, no a s Katou.
Kata — to je jej dcera od toho herca. Ten herec mal rodinu, ku ktorej sa potom vratil.
— Kolko malo to dievcatko rokov?
— Kata? Podla mna take tri. Bola celkom malicka. Liza a Sergej sa do seba zalubili.
Ninocka zrazu zacala ziarlit na Ivana kvoli tej davnej Lize, co bolo nezmyselne, ale ved Ivan sa pamatal, ako ju bozkaval. Hadam, keby radsej o nej ani nerozpraval, no zastavit ho uz nemozno…
— A potom… Pokym bola Liza chudobnou a lahkomyselnou priatelkou, tvoja mama sa o nu starala a zboznovala ju. Ach, tie spovede v Elzinej kuchyni!
— Pockaj! — povedala Ninocka zamracene. — To si ty a ani Rzevskij este nemozete pamatat…
— Nam… teda jemu to rozpravali. A moja pamat je pred Rzevskeho pamatou vo vyhode — ja sa vzdy mozem spamatat a povedat si: To nie je moja laska! To nie je moja bolest! Ty, otec, sa mozes mylit, lebo sa to tyka priamo teba. Ja toho vidim viac, lebo pozorujem. A zvazujem.
Ivan sa rozbehol, prvy sa poklzal po ladovom pase, vratil sa, natiahol ruku k Ninocke, ale ona sa nesmykla, iba prebehla povedla.
— Rozpravaj, — povedala. — Co bolo dalej? A pridrziavajte sa faktov, ako hovorieval komisar Maigret.
— On a Liza si prenajali izbu v jednom z tych barakov, kupili si pricnu, zhlobili postielku pre Katu a zacali spolu zit. Mali sa radi… A zrazu sa v spomienkach objavuju strbiny.
— Preco?!
— Myslim si, ze nas drahy Sergej Andrejevic precenil svoje sily a svoju lasku, ale k tomu sa ani sam sebe nemoze priznat.
