— Prestal ju mat rad?!
— To je ovela zlozitejsie. Po prve, pretrhlo sa priatelske puto…
— Preco?
— Len sa predstav na maminom mieste. Mas mladsiu priatelku, lahkomyselnu a este k tomu s malym dietatkom na rukach, dalej tu je talentovany Rzevskij a priemerny Viktor… A zrazu vysvita, ze Rzevskij ma celkom vazne umysly zit s Lizou a ozenit sa s nou… Tu tvoja mama, prepac, znenavidela Lizu, vyvrhla zo svojho srdca tuto zradkynu…
— To nie je pravda!
— Nedavno som sa rozpraval s tvojou mamou. Chcela zistit, ci si este pamatam jeden nas rozhovor o Lize.
— Dufala, ze si zabudol?!
— No ja si ho pamatam. Lepsie ako Rzevskij.
Vosli do ustavu, na chodbe stretli Gurinovu, ktora viedla za ruku simpanza Leva, a ten, ked spoznal Ivana, zmrastil papulu.
V laboratoriu ostala Ninocka v prednej miestnosti. Ivan, ktoremu bolo akosi trapne, ze kadeco navravel, sa pobral do svojej izby.
No o takych pat minut Ninocka vtrhla k nemu.
— Preco si mi neporozpraval, ako sa to skoncilo? Lutujes ma?
— To nie.
— Tak hovor!
— Dobre teda. Nadisiel cas, ked mal robit aspiranturu. S Lizou uz zili spolu viac ako pol roka. Rzevskij staval na mlieko pre Katusku a pracoval po nociach, ked uz dieta spalo. Liza varila, prala a bola stastna, lebo vobec nepozorovala, ze Rzevskij je na smrt vycerpany — posledny rocnik, diplomovka, a on bol iba chlapec, na ktoreho sa zvalili starosti o rodinu.
Ninocka prikyvla. Vytiahla zo skatulky cigaretu, chcela si zapalit, no Ivan jej ju zobral.
— Rzevskij bol vycerpany. Uz mu nechutila polievka, ktoru Liza varila bez masa, lebo na maso nemali penazi. Liza cez den pracovala v zavode — bez toho by neboli vyzili, a tak Rzevskij kazdy druhy den zostaval s dievcatkom sam, no a vtedy nemohol pracovat. Zaciatkom patdesiatych rokov bolo velmi tazke umiestnit dieta v jasliach. Rzevskij velmi tuzil zostat sam — bez Lizy, bez Kate, bez ludi. Citil sa ako jaskynny clovek, pre ktoreho sa zivot skoncil prv, ako sa zacal. A z neho uz nikdy nebude vedec. K Lize sa spraval podrazdene, krivdil jej.
— Chapem ho, — povedala Ninocka. — Liza predsa tiez musela vidiet, kam ho dohnala.
— Certa chapes, — povedal Ivan. — Co mohla Liza este robit? Starala sa, aby Kata neplakala, ked otec Serioza pracoval. A dufala, ze sa Serioza dostane na aspiranturu, daju im byt v ustave a vsetko sa napravi. Sergej sa nahodou stretol s tvojou mamou, no Lize o tom nepovedal. Elza ho opantala sucitom, ona ho vraj chape!
— Mohlo by to byt bez komentara? — spytala sa Ninocka.
— Dobre teda. Potom v jeden prekrasny den tvoj drahy Rzevskij oznamil Lize, ze mu ona a Kata znicili zivot.
— Len tak z nicoho nic?
— Nie, povedali mu, ze jeho moralny profil, teda spoluzitie s Lizou, mu hati cestu k aspiranture. Vtedy sa totiz take vztahy velmi odsudzovali. Liza este nebola rozvedena s tym hercom.
— Ktoze mu to o tej aspiranture povedal? Vari sa sam dovtipil?
— Na tom nezalezi.
— Zalezi. Moja mama, pravda?
Ninocka uz bola o tom presvedcena, a preto vystupila tak agresivne — bola pripravena branit Elzu.
— Nie, — odvetil Ivan, nepozruc sa jej do oci.
Predtym o tom nerozmyslal, no zrazu si spomenul. Elza mu to nepovedala. Viktor bol v tom case na praxi v ustave, vsetkych poznal, bol v zavodnom vybore, mal na starosti aj spolocnu pokladnicu. Fajcili na chodbe pri okne, Viktor hladel smutne a nahlas uvazoval: „Na riaditelstve nie su spokojni. Istotne to miesto daju Kruglikovovi. Pocul som to, na pol ucha. Starky, musis si vybrat. Bud das prednost laske, alebo splnis svoje zavazky voci vede. Musis to pochopit…“ Ivan zabudol na tento rozhovor. Viktor si vsak mohol filozofovat, kolko len chcel, keby sa Rzevskij uz sam nebol pripravoval na rozlucku.
— A ako sa to skoncilo? — spytala sa Ninocka.
— Liza od neho odisla. Odstahovala sa z Moskvy.
— Nenasiel ju? Alebo ju ani nehladal?!
— Spociatku pocitil ulavu. No potom, o nejaky cas, mu prislo luto. Zasiel za Lizinou mamou. No ona mu odmietla pomoct. Elza mu povedala, ze sa Liza vratila k tomu hercovi. No nebola to pravda.
— Zmylila sa? Alebo si to len vymyslela?
— To neviem. O niekolko rokov sa dozvedel, ze Liza odisla do Vologdy. A tam spadla pod vlak, ci tak nejako zomrela.
— Hodila sa pod vlak. Ako Anna Kareninova! On ju zabil.
— Mozno to bola nahoda. Odvtedy je vsak Rzevskij presvedceny, ze je vinny za jej smrt.
— Je, — prisvedcila Ninocka. — Aj mama je o tom presvedcena.
— Podstatne je, ze sa sam citi vinny. A ked ma pripravoval, neratal s tym, ze si budem vsetko o Lize pamatat. Nielen vsetko o genoch a mutaciach, ale aj o Lize.
— A co sa stalo s dievcatkom… s Katou?
— Draha moja, odvtedy uz preslo vela rokov. Teraz je starsia ako my obaja dovedna. Podla vsetkeho zije vo Vologde, mozno porodila deti…
— Nechcela by som byt na Rzevskeho mieste.
— Odpust, ze som ti to vsetko vyrozpraval.
— Niekomu si to predsa musel porozpravat. Ziarlis na otca.
— Ja ze ziarlim?
— Pravdaze. Obvinujes ho, ze ta obral aj o lasku. On ju bozkaval, a ty si to pamatas, ani co by si sa bol prizeral. Je to hrozne!
— Oidipov komplex, Freud na druhu. Nekomplikuj to.
— Kdeze… — Ninocka polozila svoju dlan na Ivanovu ruku a on jej na nu prilozil svoju.
Ninocka stichla, ani co by bola vtacatom, ktore Ivan cele prikryl dlanou.
— A co ja? — spytala sa po chvili. — Ja som vtedy este nebola. Existujem iba dnes.
— Ved sa o teba s nikym ani nedelim, — prisvedcil Ivan.
— Myslis na niekoho ineho?
— Nie, co si…
Ninocka si vyslobodila ruku, vyskocila, odbehla k dveram.
— Je mi ta luto! — zvolala odo dvier. — Je mi do placu.
— Prepac, — povedal Ivan. — Myslel som na niekoho ineho.
— Viem, viem, viem!
Ninocka buchla dverami. No vzapati ich opat otvorila a povedala:
— Ked sa sam zalubis, potom pochopis.
— Tazko budem moct dufat, ze mi lasku opatuju, — usmial sa Ivan, — ked mam taky zivotopis. Nemam dokonca ani pas.
— Hlupak!
Teraz uz Ninocka tak tresla dvermi, az zarincali flasticky v bielej skrinke pri okne.
30
Koncom februara sa nahle celkom oteplilo. Ivanovi bolo luto, ze sa sneh straca, tmavne. Tepla zima — to je sama spinava clapkanica. Je to smola, ak je to tvoja prva zima.
