Elza podisla k dveram, zastala pri nich, aby si dodala odvahy, a samozrejme s istotou, ako to robi ten, co si ide nieco vybavit, otvorila dvere.
Falejevova zdvihla hlavu a povedala:
— Vitajte, Elza Alexandrovna. Ninocka prave odbehla k riaditelovi. Mam jej nieco odkazat?
— Dakujem, nie, — povedala Elza. Mala by odist. No oci jej zavisli na bielych dverach v protilahlej stene.
— Vas pacient coskoro zacne chodit? — spytala sa Elza, vchadzajuc a zatvarajuc za sebou dvere.
— Uz vie vstat, — povedala Falejevova. — No Sergej Andrejevic mu este nedovoli vyjst von.
— A ma pravdu, — povedala Elza. — Toto nie je zoologicka zahrada. A vy sa ho nebojite?
— Koho? — cudovala sa Falejevova. — Vanu?
To je ale hlupe, pomyslela si Elza. Volat umeleho cloveka Vanom. Ako krotkeho medveda.
Biele dvere sa znutra prudko otvorili. Vybehol Serioza v modrom telocvicnom ubore s bielym pasom na rukavoch a nohaviciach. Za nim trielila tlsta zena v bielom plasti.
— Ty si sa zblaznil! — kricala na Seriozu. — Co len poviem Rzevskemu?
Elze zrazu prislo zle — zovrelo jej hrdlo. Od strachu. Vskutku bola jedina v ustave, co mohla spoznat mladeho Rzevskeho. A on sa na nu pozrel, kyvol na pozdrav, ani co by sa boli videli vcera. Cosi vsak bolo na nom nespravne. Len ked Rzevskij presiel popri nej na chodbu a sestricka za nim, Elza pochopila, ze Serioza je zle ostrihany, on sa totiz nikdy nestrihal na jezka.
20
— Zaujimaju ma tvoje dojmy, — povedal Rzevskij. — Mohli by byt, kedze ste vlastne rovesnikmi, unikatne.
— Som od neho starsia, — povedala Ninocka. — O osemnast rokov.
— Ano, to je pravda, — Rzevskij sa usmial na pol ust. — No on je zaroven starsi od teba o dvadsatpat rokov.
— Veru. Starsi. A vobec sa v sebe nevyzna.
— A usiluje sa vyznat?
— Ano. Zije v dvoch svetoch, — povedala Ninocka. — Jeden svet — to je izolacka. V nom som ja, sestricka Marija Stepanovna. Je to malicky svet. A vas svet ho gniavi.
— Do akej miery je prenho moj svet realny? Ked je so mnou, je v strehu.
— Neviem. Este sa celkom neprebral. — Ninocka zmrastila tenke obocie, ako sa usilovala byt na vyske situacie.
— Spoznavas ma v nom?
— Jaj, to este neviem! Dnes mi dal sliepku.
— Co ti dal?
— Bola som hladna, nuz mi dal svoju porciu sliepky.
— Aj ja by som ti bol dal. Pred tridsiatimi rokmi. Pravda, vtedy to nebolo so sliepkami take jednoduche.
Rzevskij otvoril fascikel na svojom stole — boli v nom fotografie, stare, amaterske.
— Vidis, to som ja, sprava, v desiatej triede. Podobam sa?
— Na koho? — spytala sa Ninocka.
— Teda si ma nespoznala… aha, tu som uz v institute.
— Ano, to je on, — povedala Ninocka, akoby to hovorila vysetrovatelovi, ktory od nej ziada, aby identifikovala zlo cinca. Pozrela si este jednu fotografiu. Boli na nej az styri zname tvare. Otec s mamou, ked boli mladi, Ivan a este jedno dievca. Dievca malo hruby vrkoc. No Ninocka sa najviac cudovala, ze mama drzi na rukach asi trojrocne dievcatko.
— To je jej dcerka, — Rzevskij ukazal na dievca s okruhlou tvarou a hrubym vrkocom.
Vzal od nej fotografiu, chcel ju odlozit, potom na nu pozrel este raz a spytal sa:
— A mamu si hned spoznala?
— Takmer sa nezmenila, — povedala Ninocka. — Rada objima cudzie deti. Ak vie, ze ich o chvilu odovzda majitelovi.
— Ty mas ale podrezany jazyk, — podotkol Rzevskij.
Telefon na stole sa rozdrncal. Bol to zeleny, domaci telefon. Rzevskij vzal sluchadlo.
— Preco ste mi hned nezavolali? Uz idem.
Smaril sluchadlo. Nahnevany stisol pery.
— Ivan usiel, — povedal. — Neustrazili ho.
— Kam usiel?
— Bohvie. Bezala za nim Marija Stepanovna. Ako je to mozne! Ved som mu to vysvetlil. A potom ze ho nezamykat na kluc!
21
Ivana nasli vo vivariu. Stal pred klietkou, v ktorej bol Lev. Lev si pozorne obzeral hosta, ani coby ho uz predtym bol videl. John, ktoreho si nevsimali, behal hore-dole po klietke, vrcal a Marija Stepanovna cela bez seba strpla vo dverach.
— Este nemas co behat von, — povedal Rzevskij od prahu.
— Vitaj, — povedal Ivan.
— Preco si ma vopred neupozornil?
— Poznam v ustave vsetky chodby a dvere, — povedal Ivan. — Tak dobre ako ty.
Ninocka stala krok za nimi, vrtela hlavou, pokusala sa zistit, cim sa od seba odlisuju. Ivan mal napriklad trochu vyssi a ostrejsi hlas.
— Pockaj, — zvolal Rzevskij, — noze daj sem ruku, odmeriam ti pulz, pocujes?!
Ivan mu podal ruku. Ked to videl Lev, tiez prepchal labu pomedzi mreze, chcel, aby aj jemu zmerali pulz.
— Preco mas taky pulz? — spytal sa Sergej Andrejevic.
— Mas pravdu, — povedal Ivan. — Vratme sa. Kruti sa mi hlava. Urobili ma z nekvalitneho materialu. Cert vie, co do mna napchali!
— To, z coho sme my vsetci, — odvetil Sergej. — Podla receptov zivej prirody.
Na chodbe stretli niekolkych kolegov. Malokto v ustave uz videl Ivana. Zastavovali a obzerali sa. Ktosi zakrical, odchyliac dvere:
— Semionichin, podze sem! Rychlo!
Ninocka citila, ze Ivanovi je to hrozne neprijemne. Pridal a vytrhol otcovi svoju ruku.
22
Prisnil sa mu dlhy sen. Bol v nom maly, celkom maly. Siel po cistinke, kde sa knisali kvety vysoke ako on sam, a medzi kvietim ho oslepovalo slnko. Vedla neho kracala matka, nevidel ju, videl iba ruku, ktorej sa pevne drzal,
