Berie ma vlastne teraz ako zenu?“ Ninocku vylakala vlastna myslienka, ktora v nej skrsla preto, ze v hlbke duse si zelala, aby v nej videl zenu.
— Mam uvarit parky? — zakrical Rzevskij z kuchyne.
Ninocka pristupila ku kuchynskym dveram a nazrela. Kuchyna bola vcelku cista, nebolo tam vela riadu.
— Dakujem. Nebudem jest. Pomaha vam volakto upratovat?
— Davam si umyvat okna u firmy Zaria. Tu mas zakusky a bonbony. Postav to na stolcek pri gauci.
„Urcite vo mne nevidi zenu,“ pomyslela si Ninocka. Bolo jej z toho nanic. O opaku ju nepresvedcilo ani to, ze Rzevskij predsa len vybral z baru flasu konaku a dva male stamperliky. Kava rozvoniavala a bola silna — taku robia len zreli chlapi.
— Vypime si na zaciatok, — povedal Rzevskij.
Nalial trochu konaku do stamperlikov a Ninocka si urobila pohodlie na gauci. Brala to tak, ze su kolegovia a ze diskutuju o experimente. Nadovazok su este aj stari znami. Keby tak mama videla, ze tu popija konak s riaditelom ustavu. A ako by sa asi tvarila Falejevova? Pravda, riaditel by v tom momente nadobro stratil reputaciu. Ninocka chcela Rzevskemu povedat, ze o tejto svojej nocnej navsteve nikomu nic nepovie, no predbehol ju:
— Rozpravaj, co sa doma zomlelo.
— Vsetci sa vzburili proti mne. Matka mi nechce dovolit, aby som sluzila pri Ivanovi. Vravi, ze je to bastard. Nehnevajte sa.
— Poznam tvoju mamu uz roky a viem, ako sa vie zlostit.
— Potom ustupi, ved viete, rychlo ju to prejde.
— Nie je to celkom tak. Navonok sa zmieri, ale bez Canossy ti nikdy neodpusti.
— Bez Canossy?
— Vidim, holubok, ze vas v tej skole zle ucia.
Ninocka si vsimla, ze v kute su oprete lyze, velmi dobre lyze zahranicnej znacky. No v izbe by predsa len nemali byt. Nuz ale kto mu to ma povedat, co patri do izby a co nie? Ninocka prikyvla na suhlas, ze ju v skole zle ucili.
— Co teraz urobime? Mam ta prelozit do ineho laboratoria? — spytal sa.
— Esteze co! — prelakla sa Ninocka. — A vari som zle robila?
— Ja sa nestazujem. Ale mozno sa ho aj sama bojis.
Ninocka odmietavo pokrutila hlavou. Povedat, ze sa vobec neboji, by bolo klamstvo.
Rzevskij vstal z kresla, podisiel k oknu, pootvoril ho — zvonku dolahol nepravidelny, uryvkovity hluk rusnej ulice.
— Nie je ti zima?
— Nie. Nemyslite si, ze sa bojim. Ale je to predsa prvy… prvy taky clovek.
— No nie posledny, — povedal Rzevskij. — Tvoja mama vyjadruje nazor velkej vacsiny ludstva… Su veci, ktore clovek robit smie, a ktore nesmie. Napriklad tvorit sebe podobnych sa patri iba ortodoxnou metodou.
„Preco so mnou hovori ako s dievcatkom?“ pomyslela si Nina. „Akoby tajomstva zivota boli predo mnou zamknute na zamok.“
Naciahla sa za flasou konaku, naliala do stamperlika sebe a potom i Rzevskemu.
On sa na nu pozorne zahladel, pousmial sa, chytil flasu a odniesol ju na miesto do baru. Zavrel ho a povedal:
— Opili by sme sa.
Ninocka jednym duskom vypila stamperlik. Konak zohrieval a bol lahodny. Naco sem chodila?
Vsimla si, ze Rzevskij ma na koseli odtrhnuty gombik. Nikdy jej ani na um nezislo vsimat si gombiky u svojich vrstovnikov. Pochopitelne vie velmi dobre prisivat gombiky. Nemoze mu vsak povedat: Strycko Serioza, chcem ti prisit gombik.
— Pred dvadsiatimi piatimi rokmi… — zrazu sa Rzevskij zasekol. A Ninocka pochopila, ze si spomenul na tu Lizu, ktoru zahubil. Prave vtedy. Priatelili sa — matka, otec a Rzevskij. Rzevskij sa chcel ozenit s mamou, no ona dala prednost otcovi — to uz Ninocka davno vedela z vasnivych debat v kuchyni, ked matka predhadzovala otcovi: „Keby som sa bola vtedy vydala za Rzevskeho, nezivorili by sme!“
Rzevskij sa zamracil, akoby si nevedel spomenut, kde prestal.
— Nemala by si uz ist domov?
— Nie, neraz som uz od nich usla. Myslia si, ze nocujem u Simy Miloslavskej.
— Mohla by si aspon zavolat!
Ninocka odmietavo pokrutila hlavou.
— Dvadsatpat rokov. Myslis si, ze je to vela? Este si spomeniem, kolko tam bolo schodov, ba aj slova, co tam odzneli. Ani co by to bolo vcera. A pritom vobec nemam fotograficku pamat. Jednoducho bolo to prednedavnom… Pred dvadsiatimi piatimi rokmi som preparoval rastliny, hladel do mikroskopu a cital. Hovorilo sa o mne, ze mam perspektivu, a hovorili to bez zavisti, lebo ma pokladali za fantastu. Dokonca este aj vtedy, ked uz Americania aktivne pracovali na tom istom probleme. Pravdepodobne medzi mojimi priatelmi i oponentmi panovala nabozenska zasada „daj bohu, co je bozie“, hoci boli presvedceni ateisti. A teraz sa klonovanie stalo beznou vecou. Narodili sa prvi ozajstni zdravi jedinci, ktorych cely geneticky material tvori umelo vypestovana bunka otca. Najstarsi z nich v Japonsku ma teraz…
— Tri roky, — povedala Ninocka.
— Dakujem. Tri roky. A nema ani tusenia, ze je monstrum. Rastie, pije mliecko, hovori prve slova… Nikdy nedoveruj banalnym pravdam… Vytvorili celkom obycajneho cloveka. Celkom obycajneho, ibaze nestandardnym sposobom. A teraz postupili o krok dalej a vytvorili hned dospeleho jedinca. Ivana usetrili dlhych a nerentabilnych rokov detstva. Das si este kavu?
— Nie, dakujem.
— Ja si este uvarim.
Rzevskij vysiel do kuchyne, postavil na kavu. Ninocka vstala z gauca, podisla k oknu — zda sa, ze prsalo. Ani nezbadala kedy, a svetla aut sa zrkadlili v mokrom ciernom asfalte.
— Preco mi neoponujes? — zavolal Rzevskij z kuchyne. — Vsetci mi oponuju.
— Myslite si, ze je to spravne, ked nemal detstvo?
— Co dobreho je na detstve? Ucenie, ucenie… same rozkazy, same zakazy. Chcela by si este raz prezit detstvo?
— Neviem. Asi nie. Ale uz som ho prezila.
Rzevskij si malymi duskami odchlipkaval z kavy, Ninocka mlcala. Citila to ako nespravodlivost. Vo vztahu k Ivanovi. No nevedela svoje obavy definovat.
— Ste o tom presvedceny? — spytala sa.
— O com?
— O tom, ze vas bude chapat.
— Ak sa so mnou bude skriepit, budem len rad. Vies preco?
— Nie.
— Pretoze i sam so sebou jednostaj polemizujem. Najvacsi oponenti su tvoji najblizsi. A on nielenze je mi blizky, je mojim pokracovanim. Dosiahol som samy vrchol, a teraz, ci chcem alebo nie, musim zacat klesat. Pousilujem sa klesat co mozno najpomalsie, no zastavit ten proces nemozem… Nemozem? A predsa len mozem! Mozem, chapes, dievcatko?
— Preto ste seba vybrali za otca?
— Tak sa mi zda, ze aj toto sa predebatovalo u Elzy v kuchyni — v centre Vesmiru. A odsudili ma tam aj kvoli tomu.
Ninocka neodpovedala.
— Koho by si navrhla namiesto mna? Alevica? Ostapenka? Neznameho dobrovolnika? No?
— Nie, chapem… — povedala Ninocka previnilo, akoby ho odsudzovala ona, a nie jej mama.
— Certa chapes. Myslis si, ze sa azda povazujem za mudrejsieho a talentovanejsieho, ako su ostatni. To teda nie, lenze viem o experimente viac ako oni. To znamena, ze je to vo vseobecnom zaujme, syn by mal vediet rovnako ako aj ja, o co tu ide. Na kieho certa by som marnil cas, aby som pochopil nielen umeleho Ostapenkovho syna, ale aj sameho Ostapenka. A ak ich nebudem oboch chapat, tak mi moze uniknut pre pokus nieco velmi dolezite.
— A v sebe sa vyznate? — smelo sa spytala Ninocka.
