Chlopotnej. Tam poznal vsetky casnicky, aj pivo mu vzdy nechali. Zrejme sa mu pri akomsi nahodnom stretnuti s tym pochvalil… Ivan teraz siel do tejto restauracie. No Viktor tam nebol. Nuz vysiel na ulicu — v restauracii bolo dusno od zvycajnych vyparov, a zacala sa mu krutit hlava — tiez zly symptom.
Stal pri vchode do restauracie, opierajuc sa chrbtom o studenu stenu. Zrazu mu napadlo, ako by sa dal zjednodusit proces rozkladu DNK, a v duchu zacal konstruovat taky pristroj, no vtom zbadal Viktora, ako sa vlecie po ulici. Uz-uz presiel, no predsa si vsimol Ivana. Zastavil sa, zjavne napaty.
— Dobry den, — povedal Ivan. — Cakam na vas.
— Rozumiem, — rychlo odvetil Viktor. — Samozrejme, preco by sme sa neporozpravali, ked nam to naposledy nevyslo. Sam som uz o tom uvazoval. Tu vo dvore su lavicky, v lete sem chodievam na pivo. Posedime si? Nik nas tu neuvidi!
Viktor prvy podisiel k lavicke — rukavicou zmietol z nej sneh.
— Neprechladnete?
Ivan si sadol, zapalil si. Fajcil viac ako Rzevskij.
— Pochopte ma spravne, — pokracoval Viktor. — Nemam proti vasmu vztahu s Ninockou nic. Nemyslite si.
Paneboze, pomyslel si Ivan unavene, on si mysli, ze sa zberam ozenit s Ninou — akiste o tom debatuju v kuchyni a boja sa toho. Je v tom cosi zakazane, a zaroven pocta.
— Chcel som sa vas spytat na cosi celkom ine. Na to, co sa udialo pred dvadsiatimi piatimi rokmi.
— Pred dvadsiatimi piatimi rokmi?
— Co si myslite, preco Rzevskij odisiel od Lizy?
— On neodisiel, — odvrkol Viktor. — Ona sama usla. Bola to velmi hrda zena — ukrivdilo sa jej, nuz usla. Za to vam rucim.
— Ako to, azda ju Sergej urazil?
— Fakticky ju zahubil, nebojim sa nadsadzky. Kvoli nemu sa vsetkeho zriekla…
— Co ste vy vtedy robili?
— Vedel som, ze Sergej je egoista. Ale nie v zlom zmysle slova, lenze prenho bola veda vsetkym. Videlo sa mu, ze mu Liza prekaza. Preto ju aj odpratal z cesty… Neostavalo jej nic ine, iba ujst.
Viktor fajcil dychtivo, hlboko vtahoval. Ako len nenavidi Sergeja, pomyslel si Ivan, dokonca aj teraz, po tolkych rokoch. Nic mu nemoze odpustit. Ba mozno za tie dlhe roky sa v nom zlost este nahromadila.
— Preco ste mu povedali, ze ho nevezmu na aspiranturu?
— Ja? Nikdy som mu to nepovedal. Veru nie.
Inu odpoved Ivan ani necakal.
— Potom ste Lizu este videli?
— Chces to vediet ty, alebo ta poslal Sergej?
— Sergej o nicom nevie.
— Tebe to poviem. Liza mi zavolala, cela uplakana. Hlas sa jej triasol. Serioza, vravi, ma opustil. Ja som sa s nou stretol. Kata je chora, hovorim, kam sa podejes? Ale ved vies, ak si Liza nieco vzala do hlavy, ani tanky ju nezastavili. Ja, vravi, mu prekazat nebudem, veda mu je dolezitejsia ako my. Nuz som ju vyprevadil…
— Kam vyprevadil?
— Kam? No na stanicu, sla do Vologdy.
— A co bolo potom?
— O niekolko mesiacov umrela. Myslim si, ze spachala samovrazdu… Potom som sa uz nemohol priatelit so Rzevskym. A naco to ty vsetko chces vediet?
— Musim sa dozvediet pravdu.
— Pravdu? — zacudoval sa Viktor. — A vari nejaka existuje? Umiera s ludmi. Kolko ludi, tolko pravd.
— Ja potrebujem len jednu pravdu, — zopakoval Ivan.
— Tak ju hladaj. Iba sa potom na mna nehnevaj.
— Kde byvala Lizina mama?
— Pocuj, ved odvtedy uz preslo bezmala tridsat rokov!
— Byvali ste tam predsa aj vy. Poznate tu adresu.
— Zabudol som ju. Namojdusu zabudol.
— Len porozmyslajte.
— Teraz tam uz nik nebyva. Jekaterina Georgijevna Maximovova, tak sa volala jej mama, umrela asi pred desiatimi rokmi. Uz tam nikoho nenajdete. Aj Lizin brat sa kamsi odstahoval.
— Boli ste tam?
— Zapis si, Arbat, dom…
Viktor sa pozeral na Ivana, ako si zapisuje adresu. Potom povedal:
— Dajme si radsej jedno pivo — vsetky casnicky tu poznam…
39
Vysvitlo, ze Viktor neluhal. Lizina matka uz davno umrela, v tom byte byvali celkom cudzi ludia a nikto mu nevedel poradit. Ivan, zapasiac s bolestou hlavy a s beznadejou, ktora sa ho zmocnovala, obisiel vsetky susedne byty, kde sa uz tiez davno vystriedali najomnici, zasiel aj na domovu spravu a napokon sa cely zufaly zastavil uprostred dvora pri stole, kde dvaja dedkovia hrali sach a zopar ludi sledovalo hru. Jeden z hracov, ktory ho uz dlhsi cas pozoroval, zrazu povedal, uchopiac pesiaka:
— Zajdi do potravin, cislo 32, chod az na roh, potom doprava — je tam modra vyvesna tabula. Pytaj sa na zavoznika Valu. Zapamatal si si to?
Hned sa odvratil, postavil pesiaka, povedal spoluhracovi:
— Si na tahu, Edik.
Ivan bol taky unaveny, ze sa ani nezmohol este sa na nieco spytat — kazali mu ist, nuz siel. V obchode sa spytal predavacky: „Je tu zavoznik Vala?“ Ukazala hlavou za pult. Ivan vosiel dnu — bola tam tmava chodba a potom schody, co viedli do suterenu, kde sa svietilo. V pivnici na debnicke sedel postarsi chlap so zvadnutou, no kedysi peknou, nevyraznou tvarou a pil z flase pivo.
— Dobry den, — povedal Ivan. Zavoznikova tvar mu bola povedoma. Vala sa podobal aj na Lizu aj na Jekaterinu Georgijevnu. — Vala, vy ma nepoznate…
Lizin brat vstal z debnicky, pretrel si oci chrbtom ruky a ticho zahundral:
— No, presna kopia, — povedal. — Absolutna podoba. Dusa zo zahrobia, co ta sem prinieslo?
— Som Rzevskeho syn, — povedal Ivan.
— Netreba komentar. Je to jasne. Ako si ma nasiel?
— Susedia na dvore mi povedali.
— Mal si stastie. Davno tam uz nebyvam — moje stopy sa stratili v ludskom mori. Teda tvoj otec sa predsa len ozenil s tou z ustavu?
Vala Maximov bol nervozny, ruky sa mu triasli.
— Sadni si, — povedal, — preslo uz vela rokov. Nemam nic proti tvojmu otcovi. Lizocka sa pri nom citila clovekom. To su mi veci! Ako sa ma? Nie je chory? Mama umrela. V sedemdesiatom druhom. Neuzila s nami veru vela radosti.
— Chcel by som zistit, co sa udialo potom, ked sa otec rozisiel s vasou sestrou, — povedal Ivan. — Je to pre mna velmi dolezite.
— Nebol som pri tom, — povedal Vala Maximov. — Nebudem tu teraz hodnotit priciny a dosledky. No ak ta to velmi zaujima, zacestuj si tam, pohovor si s Katou. Ona ma vobec nepoklada za cloveka, no na sviatky mi pozdrav posle.
— To je Lizina dcera?
— Ano.
